Wayne Shorter – saxofón, Danilo Perez – klavír, John Patitucci – kontrabas a Brian Blade – bicie nástroje

Jazzová avantgarda žije!
Wayne Shorter Quartet priniesol do Bratislavy abstraktnú polohu jazzu, veľmi vzdialenú pôvodným a bežne zaužívaným postupom v jazzových štýloch. Hudobníci sa prezentovali progresívnou nadstavbou, vytvorenou nad vlastnými skúsenosťami z jazzrocku, fusion music a akustického mainstreamu, vtlačeného do podvedomia každého z nich. Veď v tomto kvartete pôsobia tvorcovia histórie jazzu Wayne Shorter (1933) a John Patitucci (1959), ktorí zažili ešte hard bop obohatený o prvky free (Shorter s Milesom Davisom), jazzrock a fusion (Weather Report so Shorterom, Patitucci s Chickom Coreom). Niečo také si môžu dovoliť naozaj len hudobníci s veľkým nadhľadom, pretože prinášajú parafrázu bežného jazzového mainstreamu v podobe pastiše, veľkej viacdielnej hudobnej formy (A,B,C,D,E,F...), v ktorej ale hrozí nebezpečenstvo rozkladu formy na rad myšlienkovo nezávislých samostatných útvarov. Tieto diely zneli attacca napojené na seba bez pauzy. Každý diel začínal klavirista novou parafrázou motívu, inokedy krátkej témy, niekedy len freskou – útržkom motívu, či už sa to dialo na základe ostináta, walking basu v nízkych polohách klavíra v duete s kontrabasom s jazzovým rytmickým feelingom alebo bez neho. Často sa mi zdalo, že išlo u úmyselné potláčanie rytmického cítenia jazzu. Potom prišlo rozvíjanie tohto prvku prostredníctvom saxofónu, kontrabasu a divokých bicích. Klavirista Danilo Perez sledoval celý priebeh kompozície z partitúry a vždy rozbiehal každú pasáž. Niektoré pasáže klaviristu vzdialene v podobe alúzií pripomínali známe skladby, či už to boli impresionistické Prelúdiá C. Debussyho, Sonátu pri mesačnom svite L.v. Beethovena, Children´s Songs Chicka Coreu, Memory od A. Lloyd Webbera, Mikrokozmos B. Bartóka aj s rôznymi modálnymi postupmi, bitonalitou, protipohybmi... Tieto náznaky tam však niekto iný vôbec nemusel nájsť. Čo bolo podstatné na tomto vystúpení a v tejto kompozícii, že rozbíjali tradičný priestor jazzových schém v drive, rytmickom patterne a tematickej improvizácii. Žiaden pravidelný pulz v jednom tempe a ťahu bicích nástrojov od začiatku do konca skladby sa tu nenachádzal. Nebol tu ani žiaden pulz tradičnej rytmickej sekcie, ale prerývané improvizácie, vzájomné free podnety hudobníkov, kombinované so záznamom v partitúre. Na rozdiel od predchádzajúcich albumov, toto vystúpenie pôsobilo už príliš abstraktne a bolo naozaj na míle vzdialené jazzovej tradícii. Trochu prijateľnejšie pôsobil prídavok For Ever, ktorý je tematicky uchu prijateľnejší () alebo skôr For Ever je postavená na základnom motíve saxofónistu Wayna Shortera a vynáša na piedestál jeho a nie klaviristu. Je síce z toho istého štýlového „súdka“, takže je tiež možné, že pri druhom počutí si na skladbu poslucháč skôr navykne...


Z histórie!
Myslím si, že Wayne Shorter Quartet pokračuje v línii, načrtnutej Milesom Davisom na platni Miles Smiles v roku 1966. Wayne Shorter na nej participoval spolu s Herbie Hancockom a objavila sa na nej aj jeho skladba Footprints. Pokým LP Miles Smiles ešte zotrváva na tradičnej improvizácii na jazzové témy, avantgardné na nej je spôsob narábania s rytmicko-metrickými pásmami, ktoré sú porušované alebo vnímané komplexne a takto sa do schémy „téma – improvizácie – téma“ aj včleňujú. Pod názvom, použitom ešte na davisovskej platni vyšlo aj prvé CD Wayne Shorter Quartet: Footprints Live! v roku 2002, kvarteto ďalej nahralo dva albumy Alegria (2003) a Beyond The Sound Barier (2005). Na všetkých majú svoje miesto aj motívy z vážnej hudby (Jean Sibelius, Villa Lobos, Mendelssohn) a ľudových piesní, avšak v osobitom spracovaní, ktoré je vysokou štylizáciou medzi jazzom a pôvodným východiskom ako esenciou. Rovnako Danilo Perez na niektorých progresívne nazerá na latinsko-americké rytmy v avangardnom prístupe, aký načrtli práve na koncerte.
Pokým fresky, útržky tém, sa objavovali aj v prístupe Ornette Colemana, zakladateľa free jazzu, Coleman pracoval aj s kolektívnou polyfónnou improvizáciou, ktorá na tomto koncerte nebola prítomná. Naopak, konceptualizmus, chápanie celovečerného koncertu ako jednej veľkej kompozície s jednou ideou, to sa objavilo u Ornette Colemana v Chappaqua Suite (1965), pôvodne písanej ako hudba k filmu. Na to nadviazal práve koncert v Bratislave. Treba však upozorniť aj na to, aké emócie vyvolával free jazz v histórii. Ornette Coleman sa často trápil tým, že jeho skladby vyvolávajú hnev, zúrivosť a agresivitu.

Po odbornej erudícii v recenzii nasleduje hnev!
Premýšľam, čo mi utkvelo ako najväčší zážitok z koncertu v mysli. Obávam sa, že po racionalite a zdôvodnení kvality, prišiel hnev. Prešla som vonku cez vietor a dážď, škaredé počasie a jediné, čo mi zostalo vo vedomí, sú to intelektuálne špekulácie o kvalite, žiadne dojmy zo stretnutia s legendou, Wayne Shorterom (1933), pretože ho klavirista nevpustil do priestoru v plnej paráde. Wayne Shorter má stále krásny tón, plný, sýty, miestami lyrický a jemný, inokedy robustný, bez ohľadu na to, či hral na sopráne alebo tenor saxofóne. Starý, 76 ročný pán sa už opieral o klavír, pretože stáť na pódiu jeden a pol hodiny už je pre neho riadna námaha. Ako sa však pohráva s témou v plnej fráze, s pauzou, invenciou vo veľkom dlhom sóle, sme nepočuli. Škoda, Milesa Davisa som ešte videla naživo tesne „pred odchodom“ v plnom nasadení, dokonca v symbolickej póze v hre chrbtom k publiku...
Rovnako som chcela počuť viac Patitucciho, ktorý dáva hodiny slapovania na basgitare a na koncerte sa prezentoval v celkom inej polohe, hral dokonca melodické sekvencie so sláčikom, jeho sólo však bolo takmer vždy prerušené, aby narušili schematické postupy v jazze. Rovnako bubeník zahral len jedno jediné sólo a pritom v pozadí využíval celý arzenál farieb bicích nástrojov, hral sa s krátkym nápadom, raz vybuchol v dynamike gradácie, inokedy čaroval s farbičkami činelov, opakoval krátky pattern dva-trikrát a vzápätí ho porušil v inej verzii.

Ako ďalej!
Jazzmeni sa pri propagácii dostávajú do globálneho marketingu a hudobného priemyslu, kde sa honoráre šplhajú do neba. Zotrvať na tomto piedestáli z hľadiska kvality a najmä udržať si tvorivú invenciu a spontaneitu improvizácie nie je jednoduché. Všetci umelci sú tu pod obrovským tlakom a známe mená, spomínané legendy, ktorou je aj Wayne Shorter, zohrávajú v tomto marketingu svoju úlohu už len tým, že ich mená sú na plagátoch. Ako sa však zviditeľnia ďalšie mená, osobnosti v tomto pretlaku biznisu a najmä snobizmu pre komerčné publikum, je ťažké odhadnúť. V tejto rovine to mladší hudobníci ako Danilo Perez (1966) a Brian Blade (1970) nemajú ľahké. Určite však nemožno hovoriť o „Smrti jazzu“ (LP Wynton Marsalis: The Majesty of the Blues – skladba The Death of Jazz, Columbia Rec. 1989), pretože jazz v priebehu sto ročnej histórii priniesol obrovské množstvo podnetov, na ktoré je možné nadviazať. A nekončí ani avantgarda v jazze, pretože to ukázalo vystúpenie Wayne Shorter Quartet.

Umelci a obecenstvo!
Publikum začalo tlieskať prakticky po prvom sóle bicích nástrojov asi v päťdesiatej minúte koncertu, pretože spontánne reagovalo na jeho výkon a súčasne predel klavíra a saxofónu naznačoval záver skladby. Umelci sa však nechápavo pozerali do publika, pretože skladba ešte neskončila. A keď skončila, hudobníci zasa nečakali na potlesk. Vzájomné nepochopenie alebo snaha o porušenie tradičného potlesku po každom sóle? Neviem, ale bolo to spontánne vyprovokované entuziazmom hry bubeníka Briana Bladea. Slovenské jazzové publikum je konzervatívne, mnoho ľudí z koncertu odchádzalo, pretože nepočulo žiaden konvenčný jazz. Boli však aj takí, ktorí sa dvíhali do standing ovation a neviem, či z úprimného obdivu alebo zo snobizmu.