Jeden človek, jedno pódium, štyri mikrofóny a spústa krabičiek na podlahe. Žiadne nástroje, len ten jeden, ktorý nosíme stále zo sebou. Na pódium vstupuje Hyperpotamus (Jorgeho Ramireza-Escudera) a jeho cieľom je zaujať publikum tak, aby sa nenudilo. Má za sebou skúsenosti z celého sveta, ale slovenské publikum na jazzových dňoch nie je zvyknuté na "one man show".

Harmonické či rytmické cítenie mu nechýba. Taktiež dokonalá intonácia, ktorá je základom k vytváraniu čistých, navrstvených viac hlasov. Jeho rozsah nie je McFerrinovský, ale stačí k tomu, aby vznikali zaujímavé aranžmány, tvorené len ľudským hlasom. Pomáha si aj hlasným dupotom nohou a inou hrou na vlastné telo. Absencia bicích nástrojov nie je problém, beatbox zvláda ľavou zadnou a napríklad imitovanie kopáka znie dôveryhodne, aj zásluhou dobrého ozvučenia sály. Ľudia ožívajú a cítiť príjemnú atmosféru. Interakcia funguje, až vyvrcholí nástupom dvoch mladých ľudí, ktorí začnú tancovať na jeho hudbu. Ďakuje im a zatancuje aj on. Bariéra sa prelomila, publikum je už len jeho. V rámci prídavku sadá za klavír a do svojich loopov krátko improvizuje. Hyperpotamus následne odchádza. Podarilo sa. Opäť...