Richie Elliot je jedným z tých, ktorí sa etablovali na kryhe plávajúcej v oceáne jazzu niekde medzi sladkou pevninou Kennyho G a artificiálnymi ostrovmi pohrobkov Michaela Breckera. Jeho album s podozrivým názvom Lip Service, vyvolávajúcim chlípne felačné asociácie, pozostáva z desiatky popjazzových kompozícií s chytľavo melodickými témami a fórovými improvizačkami na pôdoryse dobre groovujúcej rytmiky. Produkoval ho gitarista Paul Brown a jeho alter ego príjemne cítiť. Perkusie Lennyho Castra dávajú muzike správny šmrnc. Slapujúca basa afrického basgitaristu Sekou Buncha fun(k)guje v ceste Elliotovej hudby ako kypriaci prášok. Celkovo pôsobí materiál tohto albumu veľmi elegantne, nenútene, nevykalkulovane a radostne. Muzicíruje sa tu neokázalo a s noblesou. Elliotov samozrejme frázujúci a intonujúci tenor saxofón má pekný tón a neutápa sa zbytočne v modálnom zaklínaní hadov, či v iných atribútoch pseudointelektuálnej estetiky škaredosti a v kakofonických onaniách. Lip Service je bez urážky pekný album, pri ktorom by ani mojej mame nevypadla žehlička z ruky a pritom je v ňom kus muzikantského umenia zamaskovaného pod znesiteľne tenkou cukrovou posýpkou.