Danilo Pérez je rodákom z Panamy a patrí medzi najuznávanejších jazzových klaviristov súčasnosti. Pôsobí aj ako umelecký vedúci na Berklee College of Music, Global Jazz Institute a stáva sa pomaly ale isto legendou. Jeho životným mentorom je ikona jazzového saxofónu Wayne Shorter, z ktorým hráva v stabilnej zostave už dlhé roky. V rámci európskeho turné Wayne Shorter Quartet, sa podarilo Martinovi Valihorovi zavolať na jeho jesenný One Day Jazz festival 2016 aspoň gro tohto zoskupenia – trio Pérez, Blade, Patitucci – ktoré mimo kvarteto pôsobia vo vlastnom projekte Children of the Light.

 

 

* Aké to je hrať dlhé roky v stabilnej zostave legendárneho Wayne Shorter Quartet?

DANILO PÉREZ: "Je to pre mňa zásadná skúsenosť, ktorá mi zmenila život. Keď som sa dostal do kapely, jedna z vecí, ktoré som chcel, bolo učiť sa nové veci o hudbe. Moje stretnutie s Waynom mi pomohlo nájsť seba samého v živote. Naučil ma mať rád hudbu, ktorá je pre mňa nástrojom na zmenu k lepšiemu, pre pomoc ľudom, pre pomoc svetu, pre akúsi terapiu. On mi povedal „píš a hraj hudbu tak, aký chceš aby bol svet“. Pomohol mi nájsť jednotu v mojom živote. Pomohol mi spojiť veci, ktoré mám rád v živote aj v hudbe a ďalej ma inšpiruje k tomu aby som to vykonával. Naučil ma byť v prítomnom okamihu, nebáť sa robiť chyby, užívať si jazdu ako malé dieťa. Pri ňom som sa stal znova malým dieťaťom, to mi dalo toto kvarteto. Wayne je pre mňa niečo ako otec."

 

* Zmenil vám aj prístup ku klavíru?

DP: "Áno - rozhodne. Povzbudil ma k tomu, aby som išiel za hranice tradičného chápania. Nachádzaním rôznych spojení, ktoré sa nedajú nacvičiť na pódiu, nachádzaním prepojenia hudby s filmom, so zvukmi, s pocitmi ... Prvýkrát, keď som s ním hral mi povedal – „Zahraj vodný akord. Daj vodu do tých akordov.“ A ja mu na to „Čo? Ako mám dať vodu do akordov? Neskôr som v televízii zazrel reklamu, kde znela melódia postavená na kvintách, z ktorej som neskôr vytvoril akord. A keď som potom za ním prišiel a zahral som to, tak povedal – áno to je ono (smiech). Voda musí byť čistá – teda zneli iba čisté kvinty. A keď začul, že som tam hral aj veľkú sekundu v akorde, opísal to ako „špinu“, ktorú tam v tom momente nechcel ... Veľmi si vážim aj jeho starostlivosť, aktivovanie týchto tém a samozrejme pomoc aj s klavírom. Povzbudil ma pýtať sa samého seba, že čo sa dá s klavírom ešte dokázať. Začal som sa viac venovať aj orchestrácii."

 

* Ako sa odlišuje hudba v triu Children of the Light od Shorterovho kvarteta?

DP: "Trio je originálna hudba nás troch (Pérez, Blade, Patitucci). Sú to akoby výsledky z lekcií, ktoré nám poskytol Wayne - pretavené do našej vlastnej hudby. Každý píšeme svoj vlastný materiál, vlastné kompozície. Naučil nás nebojácny prístup a skúšanie nových vecí. Všetko čo robíme, je súčasťou jeho dedičstva, je to niečo čo u nás pretrváva. Samotný projekt bol na tomto dedičstve postavený - na zachovaní jeho línie."

 

* Aká je vaša rola v triu Children of the light?

DP: "Sú to väčšinou moje kompozície, ale každý skladá - aj Brian aj John, je to taký mix. A je tam veľmi veľa otvorených partitúr."

 

* Sú tam skladby, ktoré sú úplne otvorené?

DP: "Áno sú. Často vytvárame hudbu priamo na pódiu. Podobne ako je to v kvartete. Niekedy sa objaví téma, ktorú začneme spoločne rozvíjať a vybudujeme na nej celú skladbu."

 

* Hrávate aj s inými zoskupeniami? Aký je rozdiel v hre s niekým koho poznáte dlho, oproti krátkodobým projektom?

DP: "Práve som dal dokopy jeden projekt s Avishai Cohenom (trubkárom), Chrisom Potterom, Wycliffom Gordonom - ľuďmi, ktorých mám rád a bolo to magické. V novom projekte oslavujeme spolu 100 rokov jazzu. Spieva na ňom aj Lizz Wright. Keď sme spolu hrali, mal som pocit akoby sme spolu hrávali celý život. Stále však cítim potrebu vytvárať akoby prepojenie, medzi Waynovým posolstvom a posúvať ho do ďalších projektov. Cítim potrebu byť médiom, ktoré tieto skúsenosti posúva ďalej. Som otvorený množstvu spoluprác. Tento rok na Panamskom jazzovom festivale, ktorý organizujem, budeme v spoločnom projekte spolupracovať napríklad aj s Esperanzou Spalding."

 

* Dalo by sa povedať, že jazz je univerzálnym jazykom?

DP: "Myslím, že jazz je viac ako jazyk, je to skôr univerzálny zážitok. Je to niečo čo jazyk presahuje. Ako vieme, hudba bola oveľa skôr ako jazyk – my sami sme vytvorení z vibrácií. Hudba je zážitok. Vie liečiť a má veľmi silnú moc."

 

* Aký je váš vzťah ku hudbe Theloniusa Monka?

DP: "Fíha, no Monk je sranda... Pre niekoho kto má klasické hudobné vzdelanie, nie je možno ľahké prepojiť sa s jeho hudbou. Tak to bolo aj u mňa, a poznám množstvo ľudí pre ktorých tiež. Kedysi som pracoval so spevákom menom Jon Hendricks ako aj s Dizzym (Gillespiem), s ktorým sme hrali veľa Monka. Vtedy to so mnou natoľko nerezonovalo. Až kým som v roku 1995 nehral s Wyntonom Marsalisom, na turné v Portlande. S ním sa stala úžasná vec, že zrazu som pocítil veľmi silné prepojenie s hudbou mojej vlasti, s folklórom, všetky prvky ako rytmus a podobne. Keď som sa vrátil z tohto turné, okamžite som išiel do štúdia nahrať Monka. Pri práci s Wyntonom som pocítil prepojenie Karibskej hudby. Niečo, s čím som nemal ešte skúsenosť. Monk sa stal mojím bohom."

 

* Aké sú plány do budúcna?

DP: "Pokračovať s projektom Children of the Light. Ďalej to bude projekt Jazz 100. Bude to turné, kde oslávime hudobníkov ako Monk, Dizzy, Ella, (Fitzgeralnd) či Mongo Santamaría."