Pokračovanie rozhovoru, ktorý vznikol bezprostredne po jeho koncerte na Bratislavských jazzových dňoch 2007 v šatni umelca.

* Aká atmosféra vládla v 60-tych rokoch v Poľsku – v akom duchovnom prostredí ste vtedy robili svoju hudbu?

TS: Pre jazz to boli veľmi dobré podmienky. My, teda jazzmani, sme boli ako králi. Najmä v umeleckých kruhoch. To sa už ale netýkalo môjho obdobia, ale predovšetkým konca 50-tych rokov, keď už bol Krzystof Komeda známy. On bol vtedy naozajstným kráľom umelcov. Ešte väčším ako filmári.

* Nebolo to aj tým, že ste nepriamo stelesňovali určitú formu politického protestu?

TS: Samozrejme! Samozrejme, mal som pocit, že som slobodnejší. Keď som hral jazz, tak som mal pocit, že žijem v slobodnej krajine. A potom - jazz bol aj istým synonymom Ameriky, jej kultúry a slobodného života.

* Z nášho pohľadu sa však poľskí jazzmani mohli pohybovať po svete oveľa slobodnejšie ako naši hudobníci.

TS: To je pravda. Áno, mali sme určité šťastie. Dobre viete, že o tom vtedy rozhodovalo iba zopár ľudí vo vláde a v Poľsku sme mali to šťastie, že rozhodli, že sme mohli cestovať. Jazz bol pre nich príliš malý na to, aby bol nebezpečný. Ale vždy to záležalo od nejakých „mother......r“ či vám na to dajú povolenie.

* V 80-tych rokoch ste spolu s fínskym bubeníkom Edwardom Vesalom išli do Indie.

TS: Nakrútil som tam sólo-album Taj Mahal.

* Bol to vo vašom živote dôležitý moment?

Možnože mimoriadny. Neplánovali sme to, to nahrávanie bolo najprv trochu zložité, ale napokon sa to podarilo. Ale ten duch... Viete, možno, že to nebol ani tak hudobný, ale predovšetkým duchovný zážitok. Na to, aby bol človek viac vnímavý, aby sa začal zaoberať viac svojim duševným vnútrom.

* Účinkovali ste úspešne v Spojených štátoch, v Kanade. Nezvažovali ste na trvalo zostať v Amerike?

TS: Na to som príliš lenivý. Nemám žiadne problémy s cestovaním – tak prečo?

* Niektorí – ako Urbaniak - tam zostali?

TS: Ja viem, ale aj oni sa teraz vracajú.

* A čo dnes – počúva vás v Poľsku ešte stále toľko ľudí – napriek tomu, že v strednej Európe už zavládla sloboda?

TS: Tak iba pre pocit slobody nás už samozrejme ľudia nepočúvajú, ale jazz je teraz tým, čím naozaj je – konkrétnou hudbou pre poslucháčov. Lenže, ja mám vo svojom živote stále väčšie a väčšie publikum – podľa mňa ľudia stále viac počúvajú jazz – tak ako stále viac ľudí počúva klasickú pop music. Ľudia dnes môžu počúvať strašne veľa druhov hudby –  rôzne crossovery medzi klasikou a popom, rockom, či world music... svet dnes ponúka strašne veľa vecí. A osobne nemám ten pocit, že jazz nie je dostatočne populárny, je dostatočne populárny pre určité kruhy ľudí, ku ktorým patrím aj ja .

* V určitom období vás veľmi inšpirovala „elektrická“ - fusion hudba, teraz ste sa vrátili k akustike.

TS: To je pravda, ale závisí to aj od toho, s kým môžem hrať.

* Vaša hudba je veľmi „obrazotvorná“ – akoby navodzovala atmosféru nejakej filmovej scény. Komponujete aj filmovú hudbu, však?

TS: Áno, ale nepovažujem sa za skladateľa filmovej, či scénickej hudby... ak má niekto rád moju hudbu, napríklad nejaký režisér, tak ma osloví, ale nestáva sa to tak často. Zato pomerne často hrám hudbu, ktorú som skomponoval pre divadlo, či film, aj na pódiu.

* Pred dvoma rokmi ste skomponovali skladbu k otvoreniu Múzeu Varšavského Povstania. Nazvali ste ju Sloboda.

TS: Áno, bolo to veľmi inšpiratívne, už aj preto, že objednávatelia mi pri komponovaní hudby nechali úplnú slobodu. Chceli, aby sa tam ozvala nová hudba, tak, aby k tým „starým“ veciam znelo čosi aktuálne. Tak, aby múzeum nebolo iba múzeom, ale aj čímsi živým.

* Je „Sloboda“ vašim ústredným mottom?

TS: Áno. Je. Sloboda bola pre mňa vždy veľmi dôležitá. Samozrejme, že ani dnes nie sme úplne slobodní, sme závislí od mnohých vecí, ale sloboda je pre mňa stále prvoradá.

* Myslím, že vo vašej hudbe cítiť, akoby ste našli svoju vnútornú slobodu.

TS: Nie je možné nájsť slobodu, ale myslím si, že som sa k nej dokázal aspoň trochu viac priblížiť.

* Aké máte plány?

TS: Momentálne hrám s viacerými kapelami. Okrem tohto projektu mám na programe aj vystúpenia s dánskym gitaristom Jakobom Brom, fínskym klaviristom Alexim Tuomarillom. Ale aj ďalší projekt so sedemčlennou kapelou. Všetko predovšetkým s mojou hudbou. Som teraz otvorený novým projektom, pretože takmer desať rokov som hral s jednou konkrétnou skupinou a už túžim po zmene..