... publikum v Európe je vnímavejšie na hudbu".
Ari Brown bol jeden z účinkujúch na festivale Inntöne 2008, kde sme s ním po jeho koncerte urobili aj rozhovor.
* Prichádzate z chicagskej jazzovej scény, ktorú my až tak veľmi dobre nepoznáme. Okrem Lestera Bowieho a Chicago Art Ensemble, s ktorými ste vystupovali aj vy. Môžete nám povedať, čím je dnes chicagska jazzová scéna špecifická? Napríklad v porovnaní s New Yorkom?
ARI BROWN: Je tam rozdiel. Myslím, že hudobníci z Chicaga sú viac spätí s bluesom. Na rozdiel od hudobníkov z New Yorku. Viete, Chicago zažilo veľkú migráciu z juhu, z New Orleansu, takže v Chicagu sa veľmi darí bluesu. Hudobníci z Chicaga sú aj vari viac osobní, oduševnení,
viac orientovaní smerom k bluesu, zatiaľ čo hudobníci z New Yorku sú sofistikovanejší, aspoň harmonicky.
* Podľa toho, čo som počul, je pre vás takisto veľmi dôležitá silná melódia.
AB: Áno, áno.
* A na koncerte dávate hudbe viac priestoru.
AB: Presne tak. Tí druhí – napríklad z New Yorku alebo aj z Európy, sú orientovaní viac technicky, radi sa predvádzajú, je to iný druh vibrovania.
* Vystúpili ste tu so skvelou speváčkou Dee Alexander.
AB: Och áno, momentálne je to asi jedna z najinovatívnejších vokalistiek v Chicagu. Má obrovský záber, dokáže spievať všetko - od gospelu až po najnovšie štýly, od bluesu po neo soul.
* Ako si spomínate na spoluprácu s Art Ensemble of Chicago?
AB: Hral som s nimi dva až tri krát. Raz som zastupoval chorého hudobníka Mitchella Roscoea, tak som s Lesterom Bowiem vystupoval v Melo Cafe, potom zase ochorel Lester, tak som zaskakoval za neho. Lester bol skvelý hudobník a výborný človek.
* Pre vás musí byť toto miesto, na ktorom ste vystúpili, veľmi zvláštne. Neviem, či ste už niekedy hrali v upravenej stodole na poľnohospodárskom statku uprostred lesov, ako tu v rakúskom Buchmannhofe neďaleko nemeckého Passau...?
AB: Mám z toho dobrý pocit. Hral som na podobných miestach aj v Kalifornii.
* Vy hrávate aj s novými, mladými
hudobníkmi. Nedávno som počul, že mladé jazzové talenty nemajú dnes v Amerike k dispozícii toľko klubov ako kedysi, že im chýbajú tie laboratóriá, ktorými ste prešli vy.
AB: Myslím, že sa to trochu vracia. Zopár rokov to bolo naozaj zlé, ale teraz, posledných 5 rokov, to ožíva. Máme v Chicagu dobré jazzové publikum a je tam aj Chicagský jazzový inštitút, ktorý robí naozaj veľmi veľa pre mladých, pre deti, pre tínedžerov. Ich ľudia chodia do základných škôl, učia deti improvizovať, takže tu doslova budujú vhodnú jazzovú klímu.
* Ak porovnáte publikum v USA a v Európe, čo vidíte?
AB: Myslím, že publikum v Európe je vnímavejšie
na hudbu, u nás v Amerike je to zase bláznivé, ale je to také aké to je. Pre mňa je vždy zaujímavé prísť do Európy a stretnúť sa s novými ľuďmi. Napríklad som sa tu dnes stretol s chlapíkom, s ktorým som sa videl naposledy pred x rokmi. Hrali sme spolu v skupine Wakening v roku 1970! Nahrávali sme s ňou pre značku Black Jazz, začiatkom 70 - tych rokov, ale v roku 1973 sme sa rozpadli a včera som sa tu s ním stretol...
* Dokážete nájsť nejakú inšpiráciu aj tu v Európe, na jazzovej scéne?
AB: Och áno, vždy sa nájdu nejaké rozdiely, ktoré vás ovplyvnia, napríklad som tu včera počul tú rómsku kapelu z Rumunska – Taraf de Haïdouks
- neuveriteľné – ako rýchlo hrali.
* Ale takto sa hrá v Rumunsku takmer všade na dedinách!
AB: Och, ohromné! A potom ten chlapík, čo hral na saxofóne a potom na tom nástroji, čo sa podobá na klarinet.
* Myslíte Nicolas Simion. Ten nástroj je Tárogató.
AB: Áno, tak to sa mi páčilo. Najmä jeho cross žánrový prístup.
* Na tomto nástroji – na tárogató - sa hrá ešte v Maďarsku a u nás na Slovensku.
AB: Tak ten nástroj by som si niekedy veľmi rád vyskúšal!
