Trubkár, skladateľ, aranžér a umelecký šéf prestížneho Thelonious Monk Institute of Jazz Terence Blanchard (1962) dozrieval pod dohľadom kapelníka Arta Blakeyho v jeho
formácii Jazz Messengers. So saxofonistom Donaldom Harrisonom a klaviristom Mulgrewom Millerom viedol v 80-tych rokoch vlastné zoskupenia, v ďalšom desaťročí sa venoval prevažne filmovej hudbe. Úspechy však neobchádzali ani jeho jazzové projekty, čoho dôkazom bol album Wandering Moon (Sony 2000) vyhlásený v ankete časopisu Downbeat ako album roka 2000. Aj v nedávnych hlasovaniach Jazz Journalist Awards bol Blanchard označený trubkárom roka 2008 a 2009.
O originalite smerovania jeho aktuálneho kvinteta sme sa mohli presvedčiť na jednom z tohoročných koncertov vo viedenskom klube Porgy & Bess, odkiaľ pochádza aj tento rozhovor.

* Už vo svojich mladíckych rokoch ste sa pohybovali po boku Lionela Hamptona alebo Arta Blakeyho – nakoľko bola pre vás spolupráca s jazzovými pioniermi dôležitá?

TERENCE BLANCHARD: Neviem či si dokážete predstaviť, čo znamenajú okamihy po boku natoľko výrazných a formotvorných osobností. Učňovské roky mi dali nesmierne veľa, pretože už len prítomnosť týchto pánov vás neustále „nakopáva“ zahrať každý chorus lepšie, neustále cvičiť, absorbovať esenciu z ich hrania ako aj prístupu k hudbe samotnej.

* Vo vašom hudobnom jazyku sa prelína hardbopová tradícia s prvkami voľnejšieho freejazzu – dokážete popísať váš štýl?

TB: Medzi hudobníkmi to nefunguje týmto spôsobom; nerozoberáme a nerozpitvávame svoje štýly a spôsoby hrania. Komunikujeme medzi sebou na pódiu. Taktiež si nestanovíme vopred program, ktorým sa budeme v blízkom čase riadiť. O hociktorom hudobníkovi môžete napísať, aké prvky vo svojej hre prepája, avšak až reálne hranie a reagovanie na podnety ukáže, čo sa v tom-ktorom hudobníkovi v skutočnosti nachádza. Pokiaľ napíšem skladbu, v jej rámci predkladám svojím kolegom moju predstavu o harmónii, rytmických štruktúrach, melodickej výstavbe... Tieto predstavy sa počas procesu ich formovania snažíme uchopiť rozličným spôsobom a rozlične pristupujeme aj k tým istým skladbám. Napríklad väčšinu skladieb, ktoré ste dnes počuli, sme pred niekoľkými dňami prezentovali diametrálne ináč. Neustále spejeme k nejakému tvaru, ktorého konečný stav nie je ustálený.

* Štruktúry skladieb, ktoré ste pred chvíľou hrali, boli naozaj voľné...

TB: Tie štruktúry sú nakoniec len barličky o ktoré sa môžete oprieť vo chvíli, keď strácate pôdu pod nohami. Častokrát sú len „vnútornou istotou“, nepoužívam ich, ale viem, že sú tam.

* V Spojených štátoch ste vychyteným skladateľom filmovej hudby, ktorá zaznieva vo viac ako v päťdesiatich filmoch. Nakoľko je iné písať pre film a pre vlastnú jazzovú kapelu?

TB: Je to vždy o kontakte s hudbou, o hľadaní novej podstaty, o pretavení toho, čo zažívate a čo sa deje okolo vás. To, čo sme dnes hrali v klube je hudba, ktorú chceme podať publiku a živá interakcia na pódiu sa v takomto prípade prenáša na poslucháča. S vlastnou kapelou som omnoho slobodnejší, pretože pri komponovaní hudby pre film sa usilujem tvoriť v súčinnosti s režisérom. On je ústrednou postavou, ktorá rozpráva príbeh a ja ho v tom mám len podporovať. Vtedy má filmová hudba zmysel.

* Populárnym ste sa stali prostredníctvom filmov kultového režiséra Spika Lee (filmy Jungle Fever, Malcolm X, Clockers, 25th Hour...). Obmedzujú vás režiséri pri komponovaní filmovej hudby?

TB: Filmový biznis je nevyspytateľný: existujú režiséri, ktorí chcú mať všetko podľa vlastnej predstavy a potom tvorcovia ako napríklad Spike, ktorí vám dávajú voľnú ruku. Samozrejme uprednostňujem voľnejší spôsob práce. Ten prvý vás však naučí disciplíne, pretože prílišná voľnosť a liberálnosť niekedy prináša to, že sa v jednotlivých filmoch opakujete. Taktiež si vtedy môžete otestovať koľko dokážete vyťažiť z predpísaných noriem a prostriedkov. To najsilnejšie čo každý film predkladá je samotný príbeh. Na vás ako na tvorcovi hudby záleží, nakoľko dokážete tento príbeh umocniť, či už emocionálne, momentom prekvapenia, prvkami kontrastu a podobne.

* Po vypočutí vášho monumentálneho orchestrálneho albumu A Tale of God's Will (A Requiem for Katrina, Blue Note 2007) som mal dojem prenesenia tohto „filmového myslenia“ aj do hudby mimo filmu...

TB: Rekviem, ktoré pojednáva o hurikáne a nešťastí v New Orleanse, je samo osebe veľmi silným a emotívnym príbehom. Jeho názov vznikol podľa dokumentárneho filmu o týchto udalostiach. Spolu s filmármi sme spojili naše schopnosti o týchto veciach rozprávať a výsledkom bol silný dokument o bolesti všetkých, ktorých sa to dotklo. Obdobie v ktorom som rekviem spracovával bolo nesmierne ťažké a smutné, pretože Katrina silno poznamenala aj moju rodinu. Napriek tomu som však prácu na tomto albume miloval.