Trubkár, skladateľ, aranžér a umelecký šéf prestížneho Thelonious Monk Institute of Jazz Terence Blanchard (1962) dozrieval pod dohľadom kapelníka Arta Blakeyho v jeho formácii Jazz Messengers. So saxofonistom Donaldom Harrisonom a klaviristom Mulgrewom Millerom viedol v 80. rokoch vlastné zoskupenia, v ďalšom desaťročí sa venoval prevažne filmovej hudbe. Úspechy však neobchádzali ani jeho jazzové projekty, čoho dôkazom bol album Wandering Moon (Sony 2000) vyhlásený v ankete Downbeatu ako album roka 2000. Aj v nedávnych hlasovaniach Jazz Journalist Awards bol Blanchard označený trubkárom roka 2008 a 2009.
O originalite smerovania jeho aktuálneho kvinteta
sme sa mohli presvedčiť na jednom z tohoročných koncertov vo viedenskom klube Porgy & Bess, odkiaľ pochádza aj tento rozhovor.
* Skvelým nápadom bol album Let's Get Lost (Sony 2001) ktorým ste vzdali poctu velikánovi Jimmymu McHughovi. Jeho piesne tam naspievali vokalistky ako Diana Krall, Jane Monheit, Dianne Reeves a Cassandra Wilson...
TERENCE BLANCHARD: Nahrávanie albumu ako aj následné koncerty boli úžasným obdobím. Jimmy McHugh bol naozaj vynikajúcim skladateľom do ktorého piesní som sa zamiloval už dávnejšie, takže výber z nich bol jednoduchou vecou. Ďalším rozmerom projektu bolo oslovenie speváčok, z ktorých každá pristupuje k jeho piesňam
ináč. Cassandra Wilson je moja dlhoročná priateľka, podobne ako Dianne Reeves, u Diany Krall ma oslovil spôsob akým pristupuje k hudbe.
* V posledných rokoch však angažujete do svojich zoskupení prevažne mladých hudobníkov ako Aaron Parks, Lionel Loueke, Kendrick Scott, Gretchen Parlato...
TB: Táto myšlienka nie je nová, pozrite sa na hociktorých velikánov v dejinách jazzu. Spolupráca s mladými hudobníkmi je potrebná už len kvôli sviežosti a „neopozeranosti“ v hudbe. Po rokoch hrania so svojimi vrstovníkmi môžete ľahko zakrpatieť a práve táto mladá generácia mi neustále ponúka nové inšpirácie. Hudba je podobne ako život o napredovaní
a nie o zotrvávaní na jednom mieste. Neustále pred sebou vidíte nové horizonty a bolo by hlúpe domnievať sa, že sa za nimi nenachádza nič zaujímavé.
* Od roku 2000 ste umeleckým šéfom prestížneho Thelonious Monk Institute of Jazz – pomáha mladým hudobníkom takéto inštitucionálne vzdelávanie?
TB: Najlepším dôkazom ostávajú vynikajúci hudobníci, ktorí touto inštitúciou doteraz prešli: brilantná vokalistka Gretchen Parlato alebo pôvodom nigérijský trubkár Ambrose Akinmusire. Ten je neskutočne fantastický! Okrem toho, že Ambrose zvíťazil na mnohých prestížnych súťažiach, už ako dvadsaťročný nahrával so Stevom Colemanom a Joshom Rosemanom.
Len si predstavte, že v rámci našej školy dostanete možnosť hoci len niekoľko dní pracovať po boku Waynea Shortera, Herbieho Hancocka, Jimmyho Heatha, Bennyho Golsona a ďalších. Tento generačný stret považujem za nesmierne dôležitý. Rovnako dôležitým ostáva dopad našej inštitúcie na hudobný priemysel, či už sa týka vydavateľských aktivít alebo vzdelávacích programov.
* Dnes večer ste využili napríklad aj trúbku s kvákadlom. Inšpirujú vás študenti k využívaniu nových prostriedkov?
TB: Využívam množstvo ďalších efektov a krabičiek, ale neťahám ich so sebou na koncertnú šnúru. O fúzovaní elektroniky s jazzom príliš nepremýšľam;
jednoducho ju využijem vo chvíli, v ktorej to cítim. Inšpirácie dnes prichádzajú z rozličných hudobných svetov a myslím si, že je dobré umožniť im prechádzať cezo mňa a vydávať to navonok rozličnými spôsobmi. Mnohokrát v živote som vyskúšal nové veci a sledoval, ako to posúva hudbu ďalej.
* Na koncerte ste spomenuli nový album...
TB: Väčšinu skladieb, ktoré sme dnes predstavili sme nedávno nahrali v štúdiu a ešte v tomto roku vyjdú na albume Choices vo vydavateľstve Blue Note. Okrem vynikajúcej rytmiky, ktorú vozím zo sebou – kontrabasista Derrick Hodge, bubeník Kendrick Scott a kubánsky klavirista Fabian Almazan – som na album
pozval gitaristu Lionela Louekeho a saxofonistu Waltera Smitha III. Bola to skutočne výborná session! Nakoniec – presvedčte sa sami...
