Na meno bubeníka Joea LaBarberu (1948) si azda spomenú fanúšikovia jedného z najpozoruhodnejších klaviristov jazzovej histórie Billa Evansa. Práve v jeho kapele vytváral LaBarbera spolu s kontrabasistom Marcom Johnsonom rytmickú sekciu (odporúčam vyhľadať na YouTube videá My Romance, In Your Own Sweet Way, The Days of Wine and Roses alebo Bill's Hit Tune).
Rodák z Mt. Morris, New York absolvoval Berklee College of Music v Bostone, slúžil vo vojenskej kapele U.S. Army band vo Fort Dix a neskôr hrával s množstvom hudobníkov od Woodyho Hermana po Garyho Burtona. Schopnosti šesťdesiatročného bubeníka dodnes oceňujú mnohí – len v rámci posledných dvoch ročníkov festivalu Jazz Baltica, na ktorom sme ho zastihli, si LaBarbera zahral po boku Dona Friedmana, Grega Osbyho, Joea Lovana, Garyho Smulyana... Tu je druhá časť rozhovoru.

* Prečo taká diametrálna zmena?

JOE LaBARBERA: V tých časoch som sa stal otcom a z hrania s Billom nebolo ľahké vyžiť. Tonyho som si ako speváka nesmierne vážil a povedal si, že by som mohol mať konečne po rokoch určitú stabilitu ako hráčsku tak aj finančnú. Nebolo to všetko samozrejme tak ako som si predstavoval, pretože hranie v Tonyho kapele znamenalo skutočne veľa cestovania po Spojených štátoch a po celom svete. Nehovoriac o tom, že som sa neustále vzďaľoval jazzu a hudbe, ktorú som mal rád.

* Bennetov repertoár bol čiastočne podobný Evansovmu, veď spolu nahrali dvojicu výborných albumov...

JL: Taktiež ma prekvapilo aké množstvo spoločných piesní mali obaja v repertoári, či už to boli Who Can I Turn To, Stella by Starlight alebo ďalšie veci z klasického repertoáru. Po odchode od Benneta v roku 1981 som sa presťahoval do Los Angeles, aby som bol bližšie k mojej dcére z prvého manželstva a začal som hrávať s ľuďmi ako Bud Shank, Bill Perkins, Carl Fontana, Teddy Edwards, Conte Candoli, Lanny Morgan, Alan Broadbent, ktorých som obdivoval od mladosti. Boli to pohodové roky: rozbehol som vlastnú kapelu, spolu s kolegami sme založili hudobné vydavateľstvo Jazz Compass, vydávali sme tam svoje veci a hudbu ktorá sa nám páčila...

* Popri tom ste začali pôsobiť ako pedagóg ...

JL: Od roku 1993 vyučujem na California Institute of the Arts vo Valencii, kde je hlavným garantom jazzového programu Charlie Haden. Dlhé roky som tiež pôsobil na workshopoch Buda Shanka v Port Townsend ako aj na ďalších kurzoch.

* Aký je podľa vás hlavný prínos inštitucionálneho jazzového školstva?

JL: Pokiaľ môžem hovoriť z vlastnej skúsenosti – California Institute of the Arts je miestom, kde vás skutočne dokážu „nakopnúť“ a niekam nasmerovať. Najväčšou výhodou ostáva, že vás usmerňujú aktívni hudobníci, ktorí vám pomáhajú preklenúť podobné štádia v akých sa sami nachádzali. Na mnohých amerických fakultách nájdete jazzové štúdie, avšak nie všade sa vám venujú hudobníci s praxou. Osobne sa snažím, aby študenti nachádzali svoj hlas, aby nasledovali vlastnú víziu.

* Koľko študentov navštevuje vaše Jazzové oddelenie?

JL: Je to malý program zahŕňajúci 50 študentov, čo bola jedna z prvotných ideí. Chceme aby tam prebiehala spolupráca a interaktivita. V žiadnom prípade nie sme továrňou na jazzových hudobníkov. Sami študenti sa musia naučiť byť individualitami, ako vnášať do hudby čosi zo svojho vlastného vnútorného sveta. Počuli ste dnes na koncerte Edmara Castanedu? Spojenie trombóna a bicích nástrojov s kolumbijskou harfou som si nedokázal ani len predstaviť. Tento hudobník premiešal jazzovú tradíciu s funkom ako aj dedičstvom svojej ľudovej hudby a výsledkom bolo čosi nevídané! Práve takéto čerstvé veci udržiavajú jazz nažive.

* Čo chystáte v blízkej budúcnosti?

JL: Pomerne často hrávam v Japonsku, napríklad s Lee Konitzom. Najbližšie sa tam chystám v rámci projektu 100 Gold Fingers. V rámci jediného koncertu sa predstaví desiatka klaviristov – Junior Mance, Cedar Walton, Don Friedman, Kenny Barron, Ted Rosenthal, Cyrus Chestnut, Benny Green, Gerald Clayton a ďalší, spolu s rytmikou, ktorú budem vytvárať s kontrabasistom Bobom Cranshawom. Na pódiu pritom vznikajú rozličné konštelácie od sólových po triové, nevynímajúc dvojicu klavírov. Je to obrovský zážitok ako pre účinkujúcich tak pre divákov. Okrem toho ma čaká množstvo festivalov a klubových účinkovaní. Chvalabohu, som skutočne „very busy“.

* Spomínali ste hrávanie v Japonsku, kam pravidelne chodieva množstvo jazzových hudobníkov – nakoľko je jazz v tejto krajine populárny?

JL: Najpopulárnejším zoskupením je tam dodnes Orchester Glenna Millera. Jazz je však populárny aj tu v Európe – pozrite sa koľko ľudí chodieva na festivaly a na jazzové koncerty. V Európe sa jazz teší omnoho väčšiemu záujmu ako u nás v Amerike. Osobne cítim, že nás tu prijímajú omnoho srdečnejšie ako doma a vážia si nás. Aj to je dôvod, prečo mnohí naši muzikanti chodievajú do Európy tak radi.