K najväčším prekvapeniam posledných ročníkov festivalu Jazz Baltica patrili projekty s účasťou kolumbijského hráča na harfe Edmara Castanedu (1978). Rodák z kolumbijskej Bogoty bodoval v minuloročnom Critics Poll magazínu Down Beat (Rising Star v kategórii rozličných nástrojov) a tento rok s prehľadom zvíťazil v hlasovaní Jazz Journalists Association, kde v kategórii raritných nástrojov porazil konkurentov Bélu Flecka alebo Grégoire Mareta.

Harfista prepájajúci vo svojej inovatívnej hre prvky pôvodnej kolumbijskej, venezuelskej a kubánskej hudby s jazzom, predstavil okrem nového dua s vibrafonistom Joe Lockem aj svoje trio s perkusionistom Davidom Sillimanom a trombonistom Marshallom Gilkesom. S týmito spoluhráčmi nahral svoj posledný album Entre Cuerdas (ArtistShare 2009).


* Ste prvým a zrejme jediným jazzovým harfistom na svete – podobným vizionárom bol v 50-tych rokoch Belgičan Jean Toots Thielemans, ktorý priniesol do jazzu ústnu harmoniku...

EDMAR CASTANEDA: (Smiech.) Máte pravdu, naozaj nepoznám iného natoľko šialeného harfistu, ktorý by sa pokúsil o čosi podobné. Ale snáď moja hudba niekoho inšpiruje a bude nás viac.

* Začínali ste ako tanečník tradičného kolumbijského tanca joropo. Tam ste sa prvýkrát stretli s kolumbijskou harfou?

EC: Joropo pochádza z Kolumbie a Venezuely a tancovať som ho začal ako sedemročný. Harfu som v tanečnej škole počúval neustále, pretože je typickým nástrojom, ktorým v Kolumbii joropo sprevádzame. Väčšinou ide o malý súbor s harfistom, hráčmi na malú štvorstrunovú gitaru cuatro a maracas. K týmto sa niekedy pridáva kontrabasista. Hudba kolumbijských súborov sa mi nesmierne páčila a preto som sa začal učiť hrať na harfe. Keď som mal asi 13 rokov, tancovanie som definitívne zanechal a venoval sa už len nástroju.

* Je harfa v Kolumbii rozšíreným nástrojom?

EC: V niektorých častiach Kolumbie a Venezuely je to veľmi tradičný a populárny nástroj. Aj značná časť hudby je charakteristická pre oba tieto štáty. Je to naša spoločná kultúra.

* Keď sa však vaša rodina presťahovala z Kolumbie do Spojených štátov, začali ste študovať hru na trúbke.

EC: Na trúbke som začal hrať ešte v Kolumbii na strednej škole. Keď som prišiel do Spojených štátov, mali sme na škole orchester, ktorý žiaľ s harfou nerátal. (Smiech.) Tak som sa niekoľko rokov venoval trúbke.

* Verili ste, že sa vám v Amerike podarí preraziť s kolumbijskou harfou?

EC: Samozrejme, že som tomu musel veriť, pretože spočiatku sa to zdalo ako sen. Nikdy som však neplánoval, že budem chodiť po svete a hrať na rozličných festivaloch, ako robím teraz. Harfe som venoval obrovské úsilie, ale nebolo to márne.

* Hraním v amerických kluboch a reštauráciách ste vytvárali svoj originálny štýl a predvádzali tanečné piesne s fúziou kubánskeho son, brazílskej samby, španielskeho flamenca... Aké boli vaše predstavy?

EC: Po príchode do New Yorku som spozoroval, že toto mesto je naozaj mixom a konglomerátom mnohých kultúr a národností. Ešte predtým som však v amerických podnikoch prepájal a fúzoval rozličné hudobné typy a žánre. Niekedy si poslucháči priali počuť kubánsku, inokedy zasa brazílsku hudbu alebo jazz. Tieto angažmány mi veľmi pomohli, pretože som mohol v krátkom čase nasať množstvo vplyvov a rytmov. Keď som sa neskôr začal ako harfista osamostatňovať, musel som do svojej hry preniesť celý tento koncept: rytmus, harmóniu aj melódiu. Pravidelné hranie bolo tou najlepšou školou.

* Prečo ste k svojej hudbe začali miešať jazz?

EC: Keď hrávate každý večer na jednom mieste, musíte sa prispôsobovať želaniu poslucháčov: tí chceli samozrejme počúvať Autumn Leaves a potom hneď Besame mucho (Edmar prevráti oči na znak, že má tejto mexickej odrhovačky po krk.) Nakoniec som to vymyslel tak, že po melódii som na tú tému 20 minút improvizoval. Keď ľudia začali byť nepokojní, vypichol som opäť tému a oni sa utíšili. (Smiech.)

* Vo vašej sólovej hre je všetko: od melodických tém ku ktorým pridávate kontrapunktická línie, harmónia, popri ktorej stíhate walking bass... Odkiaľ ste na to všetko prišli? Kde ste hľadali inšpirácie?

EC: To naozaj neviem, pretože to prišlo zhora. (Edmar ukáže na nebo.) Vždy som počúval obrovské množstvo hudobníkov, najmä perkusionistov. Nikdy však nie harfistov. Inšpirácií bolo strašne veľa: od flamenca po Piazzollu, Chicka Coreu...

* Svoj štýl neustále inovujete – hľadáte nové spôsoby, formy, prístup k nástroju?

EC: Samozrejme. V poslednej dobe sa viac venujem klasickej, nie kolumbijskej harfe. Dosť to ovplyvňuje moju hru, pretože klasickí harfisti majú odlišný prístup k nástroju, trebárs nevyužívajú basové struny k hraniu klasickej basovej línie, ako to robievam ja na kolumbijskej harfe. Na svojich koncertoch zvyčajne obe harfy striedam.

* Hrávate aj klasickú hudbu alebo kompozície juhoamerických skladateľov?

EC: Nie, ani som sa o to nikdy nepokúšal. Hrám výlučne vlastné skladby a niektoré jazzové štandardy.

* Ako vašu hudbu prijíma obecenstvo?

EC: Je to rôzne, ale poslucháči väčšinou ostávajú prekvapení, čo všetko je možné na tomto nástroji dokázať. Samozrejme niektorí, najmä ľudia, ktorí sú zvyknutí na tradičnú kolumbijskú harfu, nie sú mojimi inováciami príliš nadšení. Som však rád, pokiaľ moja hudba robí ľudí lepšími alebo keď ich jednoducho poteší.

* Na vašom minuloročnom koncerte ma veľmi oslovila sólová skladba Jesús de Nazareth. Spirituálna línia sa v jazze objavuje zriedkavo...

EC: Máte pravdu, tento rozmer súčasnej hudbe – a to nielen jazzu – naozaj chýba. Hudobný biznis je zameraný na peniaze, hudba má pritom omnoho väčšiu silu a hodnotu, pretože dokáže pretvárať životy. Keď sa svojou hudbou dotknem nejakého srdca, je to v istom zmysle jej pridaná hodnota a požehnanie, ktoré môžem prostredníctvom daru prijatého od Boha odovzdávať ďalej. Som nesmierne vďačný za tento dar.

* Tento rok ste na Jazz Baltica predstavili vaše duo s vibrafonistom Joe Lockem. Ako ste sa dali dokopy?

EC: Stretli sme sa asi pred štyrmi rokmi na festivale v Umbrii, kde sme obaja hrali so svojimi kapelami. Neskôr sme sa s Joeom stali priateľmi, dokonca sme zistili, že bývame neďaleko seba. Odvtedy si príležitostne zahráme. Ešte predtým som skúšal rozličné kombinácie a zistil som, že nie je dobré spájať harfu s klavírom alebo gitarou, pretože sa „bijú“ v podobných spektrách, registroch, ale aj zvukovo. Rovnako náročné je pre mňa ako sólistu zvykať si na funkciu spoluhráča, v zmysle štruktúr alebo svojej funkcie v kapele.

* Ako ste došli k netradičnému nástrojovému obsadeniu na pôde vašej kapely?

EC: Kombinácia harfy s trombónom a bicími nástrojmi sa mi zdala dosť dobrá a naozaj nerozumiem, prečo ju nikto nevyužíva. (Smiech.) Postupne objavujem, že s touto inštrumentáciou môžem dosiahnuť čokoľvek, nehovoriac o unikátnej farebnosti. Hrať v triu nás jednoducho baví a Marshall Gilkes či David Silliman sú fantastickými spoluhráčmi.

* Spolu ste nahrali album Entre Cuerdas...

EC: Som vďačný za možnosti, ktoré som dostal. Jednak že sa projekt podarilo realizovať a tiež za to, že okrem svojho tria tam hosťujú úžasní hudobníci ako Joe Locke alebo John Scofield. Samozrejme spieva tam aj moja manželka Andrea Tierra. Album prináša všetko, čím som v posledných rokoch prešiel, je skutočne pestrý, hudba na ňom má množstvo vrstiev.

* Prekvapili vás nadšené odozvy od renomovaných hudobníkov a publicistov z celého sveta?

EC: Áno, podobnú publicitu som pravdu povediac nečakal. Viac ma však potešili vyznania mnohých, ako hlboko sa tento album dotkol ich srdca. Vtedy som si povedal, že to všetko malo naozaj zmysel. Teraz chystám sólovú nahrávku, teda nie celkom, pretože tam chcem pozvať niekoľkých hostí. Zatiaľ je to ale prekvapenie. Určite sa však vyhnem známym skladbám a štandardom, pretože chcem uviesť výlučne moje skladby, ktoré som pre harfu napísal.

* Zaspieva si na novom albume aj vaša manželka?

EC: Samozrejme, možno sa objaví ako hosť dnešného koncertu. Je však v ôsmom mesiaci tehotenstva, takže záleží ako sa bude cítiť. Deti sú skutočným požehnaním od Boha a veľmi sa teším, že sa naša rodina rozrastá. (Aj na Jazz Baltica 2009 mali so sebou manželia Castanedovci niekoľkomesačnú dcérku, pozn. aut.).

* Budete svoje ratolesti učiť hrať na harfe?

EC: Pre dcérku som nechal vyrobiť malú harfu s 22 strunami. Naša maličká ju skutočne miluje a okrem brnkania na nej si začína aj spievať.