jazzman# 25653672

TRAJA KRÁLI: DUŠAN HÚŠČAVA - JURAJ LEHOTSKÝ - FERO KARNOK !!!

18.04.2011

 FERO KARNOK

Tento rozhovor som pôvodne pripravil pre časopis Hudobný život a vyšiel v apríli 2010. Je to pravdepodobne posledný rozhovor, čo Ferko Karnok dal novinárom.

 

Trojica kamarátov-veteránov, stále aktívnych a činných hudobníkov, ktorých spája kus spoločne prežitého života a nespočetné množstvo vystúpení na koncertných pódiách. Aj tak možno v skratke charakterizovať „starú dobrú školu“ jazzmanov – ľudí s bohatými skúsenosťami a zážitkami.  DUŠAN HÚŠČAVAO niektoré z nich sa podelili v rozhovore, v ktorom nechýbala určitá vážnosť, ale najmä humor a sebaironický nadhľad. Dvojica jubilantov tenorsaxofonista Dušan Húščava (1940) a trubkár Juraj Lehotský (1940) spolu s trombonistom Františkom Karnokom (1944).

 

* Boli ste spolužiakmi už na Konzervatóriu v Bratislave; tanečná a jazzová hudba, ktorej ste sa chceli venovať, sa tam však nevyučovala. Ako sa vám podarilo po absolutóriu „vhupnúť“ do praxe?


 JURAJ LEHOTSKÝ

FERO KARNOK: Konzervatórium bola škola, z ktorej vychádzali „hotoví“ hráči. Tí najlepší väčšinou nepokračovali na vysokej škole, ale hneď sa zamestnali, prípadne ju neskôr robili diaľkovo; ako napríklad trubkári Kamil Roško a Lojzo Sýkora. Nebolo to tak ako dnes, ale hudobníci si najprv hľadali zamestnanie a mnohí špičkoví hráči v ďalšom štúdiu nepokračovali.

DUŠAN HÚŠČAVA: Na vysokú školu sa  FEROniektorí prihlásili trebárs až keď sa im nepodarilo urobiť konkurz, prípadne mnohí klarinetisti si tam chodili budovať repertoár. Už neštudovali hráčske techniky ani „diabolské“ etudy, ale nové skladby, koncerty.

FK: Samozrejme to neplatilo o huslistoch alebo klaviristoch; tí mali sólistické ambície. Hovoríme skôr o „dychároch“.

 

* Dušan, na bratislavskom konzervatóriu pôsobíš od roku 1995 a ako prvý na Slovensku si začal na tejto úrovni vyučovať  DUŠANhru na saxofóne. Môžeš krátko zrekapitulovať stav a vývoj v tejto oblasti?


DH: V časoch, keď som začal učiť, sa objavila výrazná generácia mladých saxofonistov, ktorí sú dnes aktívnou súčasťou našej scény. Aktuálna situácia je však iná; na školu sa hlási málo študentov (čo platí aj pre iné nástroje) a so žiakmi musím často riešiť základy, akými sú ladenie, tón, rytmus... Neviem prečo  JURAJje to tak, ale zdá sa, že záujem o hudbu upadol všeobecne. Škola dostáva financie podľa počtu žiakov, čo nie je ideálne pre kvalitu. To je ale otázka do diskusie. Tiež by sa malo uvažovať, minimálne pri saxofonistoch, o jazzovej výučbe, pretože u nás môžeme pripraviť študenta nanajvýš na štúdium na klasickej vysokej škole a v tom prípade možností pre uplatnenie nie je veľa. Do orchestra sa ako saxofonista nedostane a pôsobenie komorného hráča alebo sólistu je veľmi obmedzené. Potom vzniká  FEROzačarovaný „saxofónový kruh“. Mnoho študentov za mnou prichádza so zámerom dozvedieť sa a naučiť sa niečo o jazze. Chýba však ucelená koncepcia, aby mohli po skončení školy účinkovať napríklad aj v muzikáloch, big bandoch alebo hrať v malých kapelách inú ako klasickú hudbu.

 

* Za vašich študentských čias neexistoval – v porovnaní so súčasným „informačným vekom“ – internet a získavanie informácií  FERO + JURAJ + DUŠANbolo náročnejšie. Môžete porovnať atmosféru a situáciu v školstve kedysi a dnes?

 

DH: Čo sa týka vážnej hudby, úroveň bola pomerne vysoká. Na škole bolo niekoľko dobrých profesorov, ktorí ju dokázali ustrážiť, mali dostatok študijných materiálov. Priepastné rozdiely boli skôr u záujemcov o tanečnú hudbu alebo jazz, keďže nemali k dispozícii žiadne noty, o transkripciách a podkladoch, ako pristupovať napríklad k improvizácii, ani nehovorím.

FK:  FERO + JURAJMnohí používali kotúčový magnetofón Sonet, prípadne čakali na desiatu hodinu večer a počúvali Hlas Ameriky. Žiadne „Aerbesoldy“ alebo návody „ako na vec“ neexistovali.

DH: Sonet Duo mal aj Laco Gerhardt. K nemu sme chodili počúvať jazz a ak sme si zapamätali nejaký „fór“, následne sme ho použili. Kto chcel robiť transkripcie, musel ich pracne sťahovať.

 

* Akým spôsobom ste sa dostávali k tanečnej hudbe a jazzu? Mali ste obľúbených interpretov?


DUŠAN

JURAJ LEHOTSKÝ: Mojím veľkým vzorom bol dlhé roky Chet Baker, chcel som hrať ako on. V tej dobe hrával s Gerrym Mulliganom tzv. westcoast jazz a ja som sa nazdával, že tomu rozumiem. Boli to melodické čisté sóla, iné ako od hudobníkov, ktorí ovplyvnili napríklad Laca Décziho. Laco bol môj spolužiak, žiaľ iba rok. Vyhodili ho, keď vytrhol čosi z triednej knihy a preto odišiel študovať na elektrotechnickú priemyslovku.

DH: Dôvodom však bolo aj to, že hrával JURAJs bratislavskými orchestrami, čo sa vtedy zakazovalo.

JL: Boli sme akoby protipólmi – ja som počúval Bakera a Laco sa učil naspamäť sóla Clifforda Browna. Spolu s vynikajúcim altsaxofonistom Lacom Baránkom hrali eastcoast jazz. Ja som opisoval sóla Cheta Bakera a naučil sa naspamäť celé predvedenie skladby Goodbye. Zahral som ju potom v pražskej kaviarni Vltava; od mamy som dostal 56 korún na vlak, 30 korún stál hotel a ja som šiel večer do Vltavy, kde v tom čase hrali Karel Krautgartner alebo Vlasta Průchová  FERO + JURAJ + DUŠANs manželom vibrafonistom Janom Hammerom. Artur Holicer tam hral na trombóne, Karel Velebný na tenorsaxofóne a ja som sa prišiel opýtať, či si s nimi môžem zahrať Goodbye. Predvádzal som sa tam pred vynikajúcim trubkárom Ivanom Preisom, ktorý bol mojím vzorom na domácej pôde. Počas víkendov v Prahe som si overoval, či hrám dobre a v čom sa potrebujem zlepšiť.

 

* Vaše korene sú však v dixielandovej hudbe a swingu...


FK: Mne FERObol dixieland zo všetkých jazzových štýlov najbližší, aj hrať som sa ho naučil najskôr. Neviem, či bol najľahší, alebo naň stačilo menej talentu a pracovitosti; to „percentuálne rozdelenie“ už dnes nevyriešim. Do kapely ma vzali kamaráti hneď, ako som sa „trochu“ naučil hrať na trombóne. Počuli ma v mojich nesmelých začiatkoch s Jánom Melkovičom. Nazývali sme ho otcom jazzu, lebo jeho kapelami sme prešli mnohí, napríklad Laco Martoník, Dušan Húščava... Jano bol ako kapelník JURAJv tej dobe skutočné zbehlý; treba podotknúť, že vtedy ešte neboli gitarové skupiny. V Anglicku nesmelo začínali Shadows, ale Beatles alebo Rolling Stones neexistovali, preto hudba, ktorú sme vtedy hrali, bola hudbou mladých. Samozrejme nám to „udrelo do hlavy“, podobne ako dnešným hviezdam. Mysleli sme si, že sme králi; boli sme veľmi populárni a podľa toho sme sa aj správali. Dnes je zvláštne, keď vidím v televízii tieto staré zábery; suverenita tam bola ďaleko vyššia ako „dovednosť“.

DH: DUŠANMal som rád malé kapely, ale aj zvuk, ktorý sa objavoval v big bandoch, napríklad u Duka Ellingtona. Poznali sme ho z vysielania Hlasu Ameriky, ktoré samozrejme rušili, a ja som bol nervózny, pokiaľ mi nejaký takt ušiel. Tá muzika bola v Amerike ešte stále populárna a hrali ju tam na vysokej úrovni. Potom ma upútali nové veci: Ahmad Jamal Trio, Mulligan s Chetom Bakerom, prichádzali nové tváre – súčasné hviezdy Lee Konitz, Joe Henderson alebo Wayne Shorter. Títo mladí chalani priniesli novú FEROmuziku, avšak v rozhlase stále vysielali dixieland, swing, v „kurze“ bol Jimmy Dorsey spolu so svojím bratom Tommym a podobne. Bol to však stále jazz, nemalo to nič spoločné s anglickou dixielandovou školou.

FK: Paradoxom bolo, že novšie štýly sa uplatnili na Slovensku skôr, ako prišiel dixielandový boom. Bola tu generácia hudobníkov – napríklad saxofonista Juraj Henter alebo trubkár Milan Belan –, ktorá vyrástla na swingu a orchestroch 40.–50. rokov. Dixielandový boom DUŠANprišiel až v 50.–60. rokoch pod vplyvom Anglicka, kde bolo výrazné revivalové hnutie s množstvom dobrých kapiel. Mali komerčný úspech a podobne ako všetko zo Západu sa aj táto hudba dostala po niekoľkých rokoch k nám. Aj preto som v tejto hudbe „zakotvil“.

DH: Úspech mali preto, lebo vyberali „ľúbivé“ melódie a skladby postavené na troch-štyroch akordoch, pričom Američania ako Armstrong hrali aj komplikovanejšie melódie na úrovni reharmonizovaných štandardov. JURAJTie neskôr hrávali mainstreamoví hráči a mne sa to dodnes veľmi páči.

 

* Predstaviteľom tradičného jazzu bol u nás od 60. rokov Traditional Club Bratislava, neskôr Revival Jazz Band a Nový tradicionál, na pôde ktorého ste sa všetci traja stretli...


FK: Do Traditional Clubu som prišiel asi rok po jeho vzniku, okolo 1962. Po troch rokoch som však musel narukovať a do kapely som sa už nevrátil, aj keď Traditional ešte istý čas hrával doma alebo v zahraničí, FEROnapríklad v kluboch vo Švajčiarsku. Neskôr sa kapela rozpadla; niektorí sa vrátili domov, iní emigrovali. Ja som nastúpil do rozhlasu, pretože ako jediný som sa venoval hudbe profesionálne. Neskôr, koncom 60. rokov, sme aj s Dušanom založili Nový tradicionál, kde s nami potom hral aj Juraj. Kapela existovala nejakých 13 – 14 rokov a po jej rozpade som odišiel hrať do Brna k Bromovi.

JL: Ja som v rokoch 1963–1970 cestoval po Európe s tanečnou kapelou Juraja Velčovského. V nočných podnikoch sme hrávali DUŠANupravené evegreeny alebo štandardy, aj keď repertoár – či už to bola tanečná muzika s vokalistami, alebo dixieland – závisel najmä od publika. V zostave, ktorú sme mali (Velčovský na klarinete, Dušan Grúň na klapkovom trombóne a ja na trúbke) – trojica dychov s rytmikou bez gitary, sme samozrejme zhoreli v rockových kluboch. Raz nás poslali hrať do kasární. Na tých 14 dní v americkom armádnom klube Fulda nikdy nezabudnem. Dva týždne som sa hanbil: americkí vojaci tancovali iba v prestávkach JURAJna reprodukovanú soulovú muziku a počas našej produkcie sedeli a zívali.

 

* V čase spomínaného politického odmäku na konci 60. rokov ste veľa cestovali po Európe. Neuvažovali ste nad emigráciou?


FK: Asi by som sa nedokázal bez problémov postarať o rodinu, mal som vtedy dve deti. Určitú úlohu zohral aj strach. Keby som však na to mal, urobil by som to, pretože situácia sa zdala beznádejná a bezútešná.

DH: V čase,  FERO + JURAJ + DUŠANkeď k nám prišli Rusi, som bol s combom Gustáva Offermana v Bulharsku. Bulhari nás, snáď tušiac dopredu, čo sa bude diať, poslali predčasne domov, aj keď boli s kapelou veľmi spokojní. Myslím si, že všetci sme mali možnosť uchytiť sa vonku. Mne ponúkli angažmán v česko-nemeckej kapele, ktorá hrávala v jazzovom klube v nemeckom Duisburgu. Pôsobil tam Artur Hollitzer, ktorý kedysi hrával s Velebným v Štúdiu 5. Mali nejaké problémy a ponúkli mi zmluvu na dva roky. Nevyužil som to; zomrel FEROmi vtedy otec, mama ostala sama a v tých časoch nikto nevedel, ako to celé skončí, či sa budem môcť niekedy vrátiť. Tie hrozby a tlaky boli veľké.

JL: Nás zastihol vpád bratských vojsk v Kolíne nad Rýnom, kde sme mali dlhší angažmán. Rozhodovali sme sa, či ostať, alebo nie. Deti som vtedy nemal, ale môj brat by potom určite nevycestoval a jeho kariéra by sa nevyvíjala tak, ako mohla. Situácia bola pre nás v tom čase priaznivá, všade sme boli vítaní, každý držal Československu DUŠANpalce. Viac-menej nás ľutovali a dávali nám veľa ponúk. Dostal som možnosť hrať v symfonickom orchestri v Baden-Badene. Povedal som si, že možno príde lepšia ponuka, ale neprišla. (Smiech.) Tak som sa vrátil domov.

 

V tom čase zastrelili v Košiciach Laca Martoníka, ktorý tiež kedysi hrával v Traditional Clube...

FK: Vtedy bolo v Košiciach, v Bratislave myslím, že nie, vyhlásené stanné právo. Platil zákaz vychádzania a Laco sa ocitol po ôsmej hodine JURAJvečer vonku na ulici pri Tuzexe... Členom Traditionálu bol asi dva roky, 1962–1963.

 

* Všetci traja ste boli v rôznych obdobiach členmi Tanečného orchestra Československého rozhlasu. Ako na tento big band spomínate?


DH: Hrával som v combe Gustáva Offermana tanečnú hudbu, ale aj štandardy. Podarilo sa mi tam „dotiahnuť“ ľudí naklonených tejto hudbe, napríklad gitaristu Karola Ondreičku alebo výborného jazzového klaviristu Stanislava Sokolského. FERO + JURAJ + DUŠANPrvú hodinu sme zvyčajne hrávali „uhladený“ jazz, bossa-novy, swingovky, sem-tam nejakú baladu, potom tanečnú hudbu. Mal som z hrania radosť a v kapele som strávil asi tri roky, kým mi Fero „nehodil lano“ s ponukou ísť do rozhlasového orchestra. Ponuku som samozrejme prijal, lebo medzitým som sa začal viac zaujímať o jazzovú muziku, o harmóniu, aranžovanie a dúfal som, že sa tam naplnia moje aranžérske ambície. To sa mi aj podarilo – aranžoval som okolo 150 skladieb a nahrali sme ich okolo stovky. Táto práca DUŠANma skutočne bavila, objavil som v sebe zmysel pre farby. Využíval som aj klasické nástroje – napríklad marimbu alebo vibrafón, ktoré som sa snažil vpašovať do tanečnej hudby. Bohužiaľ, všetky nahrávky ostali na pásoch; na CD sa nedostali, aj keď sa práve v tom prelomovom období začali používať. Big band nahrával pre potreby rozhlasu „do zásoby“, čo bolo pravdepodobne aj príčinou jeho konca. Redaktorom sa nechcelo hrabať v tej záľahe kotúčov a preto tie skladby postupne prestali vysielať.

 

* TRADITIONAL CLUBPrečo sa orchester nakoniec rozpadol?


DH: Aspoň z môjho pohľadu to išlo stále k lepšiemu. Orchester začal smerovať aj k jazzu a vytvoril sa okruh aranžérov, ktorí k nemu inklinovali. Dokonca sme hrali aj na Bratislavských jazzových dňoch. V najlepšom sa to však rozpustilo.

FK: Pôvodní redaktori, ako napríklad Karol Vosátko, boli muzikanti a vyrastali na swingovej hudbe. Potom prišiel rock, bigbít a redaktormi sa stali diskdžokeji – ľudia, ktorí FEROmali túto muziku radi: Štefan Anderko, Fero Hora a iní. Začali hovoriť, že swing už nikto nepočúva, že toto sa už nebude vysielať a podobne. Pri jednom sedení na Leninovom (dnes Jakubovom) námestí som sa hrozne rozčúlil: o tom, čo je dobré a čo zlé začali rozhodovať amatéri, ktorí nielenže nevedeli čítať noty, ale dokonca netušili, koľko čiar má notová osnova! Ten tlak a argumenty, že swing nikto nepočúva, bol veľký a sústavný. Zo stokrát opakovanej lži a tézy sa stala pravda.

DH: DUŠANAko som už hovoril, určitú úlohu zohralo aj to, že jazzové nahrávky boli väčšinou na pásoch a redaktorom sa nechcelo hľadať príslušné skladby. Bol tam ale pán Zelenay, ktorý mal túto hudbu rád a dal si tú námahu, aby mnohé veci našiel.

FK: Na Slovensku vtedy zlikvidovali „obyčajný pesničkový“ stredný prúd a speváci ako Vondráčková alebo Gott tu akoby neexistovali. TOČR v tejto oblasti operoval, nahrával rozličné orchestrálne skladby, JURAJale ľudia, ktorí o tom rozhodovali, nepociťovali nutnosť kontinuity so starším obdobím.

 

* Okrem rozhlasového orchestra ste pôsobili, prípadne dodnes hrávate v Orchestri Gustava Broma.


JL: S Ferom sme tam nastúpili ako výpomoc v sedemdesiatomdruhom.

FK: Bromovci hrávali s dvoma trojicami „plechov“ a nás prizvali, keď bol aranžmán pre väčšie obsadenie. Veľa sme nahrávali na Slovensku, chodievali sme na zájazdy. Raz sa FEROchlapci v Moskve opili a urobili „průšvih“, Mirek Říčánek, ktorý nosil „bedne“, dokonca omočil Leninovu sochu. To už bolo priveľa: predvolali celú kapelu s ultimátom, že do 24 hodín musia opustiť Sovietsky zväz. Na československom veľvyslanectve bol nejaký „aktivista“, ktorý bol na Broma „nabrúsený“ a začal vykrikovať, že jeho muzikanti roznášajú pohlavné choroby. Brom dal celú kapelu vyšetriť lekárom a predložil potvrdenie, že sú všetci zdraví. Kapela však DUŠANnapriek tomu musela opustiť Moskvu a pre jej členov platil zákaz vychádzania. Orchester nakoniec dostal milosť, okrem dvoch aktérov prichytených pri čine. Boli nimi práve trubkár s trombonistom, a preto sme dva roky chodili na zájazdy my.

DH: Ja som v orchestri najskôr hosťoval pri jazzových reláciách. Neskôr som mal stály angažmán a môj prvý zájazd v roku 1985 bol práve do Sovietskeho zväzu. Brom mal Slovákov a slovenskú scénu rád, často pozýval mladých sólistov.  FERO + JURAJ + DUŠANPo roku a pol som odišiel, pretože orchester veľa cestoval, čo mi príliš nevyhovovalo. Možno som mal trochu smolu, že sa nerobilo viac jazzu, ale skôr popmusic v swingovom duchu. V každom prípade to bola dobrá skúsenosť vďaka pôvodnej „bromovskej“ saxofónovej sekcii s Josefom Audesom, Františkom Navrátilom a príležitostne na jazzových akciách aj so Zdenkom Novákom.

FK: To bola skutočne vynikajúca sekcia!

DH: Asi najlepšia saxofónová sekcia v Československu, čo sa jednoliatosti JURAJtýka. Podobnú mal snáď len Karel Vlach, ale to nebol jazz. Dobre som tam zapadol, snažil sa zapamätať a odniesť so sebou čosi z tej jazzovej reči, frázovania, artikulácie.

 

* Prečo nemal orchester bežné obsadenie piatich saxofónov, štyroch trúbok a trombónov?


FK: Bolo to asi z ekonomických dôvodov. Dokonca, keď som mal 15 – 16 rokov a chodil obdivovať Broma, tak mal iba jeden trombón. V 60. rokoch pribral ďalší a neskôr mal až tri.

 

* FEROAko je možné, že tento orchester pretrval v podstate dodnes, a prežil aj obdobie neprajúce jazzu?


DH: Brom bol dobrým podnikateľom aj v kapitalistickom slova zmysle. Vedel všetko zariadiť a „preplávať“ aj obdobím normalizácie. Dokázal ľudí presvedčiť bez ohľadu na ideológiu. Nebol to intelektuál, ale mal určitú charizmu a zdravý sedliacky rozum.

FK: Vravelo sa o ňom, že podlieza komunistom, čo ale nebola pravda. Bol som svedkom, keď sa zhováral s podpredsedom FERO + JURAJ ÚV ako s nejakým svojím zamestnancom. Všemocní papaláši ho tľapkali po pleciach. Vedel dobre konferovať bez napísaného pomocného papiera a to boli dvoj-trojhodinové akcie. Dokonca konferoval Pražský jazzový festival, na ktorý nevedeli nikoho nájsť. Brom svojou bezprostrednosťou dokázal komunikovať napriek tomu, že nemal encyklopedické vedomosti. Mal tú muziku skutočne rád, vedel vychádzať s ľuďmi, vybrať ich do kapely, ale aj sa s nimi rozlúčiť. Vždy, keď niekto odchádzal, tak mu zohnal iné miesto. DUŠANNikdy nepovedal: „Končíme a staraj sa...“

DH: Brom si svojich ľudí vážil. Každému dal priestor podľa toho, čo mu sedelo, pokiaľ mal samozrejme na to. To ale v tej kapele nebol problém, pretože v nej neboli ľudia, ktorí tam nepatrili.

 

* Ako vnímate zmeny, ktoré prišli po páde komunizmu?


FK: Za slobodu sa platí a v muzike sa vyrojilo veľa nekvality a amaterizmu. Mnohí si povedali: „Je sloboda, môžeme si robiť, čo chceme.“ Paradoxne, za FEROkomunizmu sa tá kvalita viac strážila. Samozrejme to nemyslím úplne vážne; to zriadenie som nenávidel, ale ľudia, ktorí nevedeli koľko čiar má notová osnova, neboli pripustení. Bol to výsledok neslobody, ale v tomto prípade to malo pozitívny účinok.

DH: Boli sme zvyknutí manažovať a starať sa o seba sami. Bol tu však Slovkoncert, ktorý nám mohol stopnúť angažmán a ktorému sa platili poplatky. Tie sa stupňovali: keď som začínal hrať bolo to 10%, ku koncu až okolo 30 – 40%. Bolo FERO + JURAJ + DUŠANtreba prinášať domov valuty. Toto sa našťastie stratilo.

JL: Keď sme ešte pred osemdesiatymdeviatym hrávali v Starej Sladovni u Mamuta s dixielandovou kapelou, prišiel nejaký človek k pódiu a vravel, že je členom ÚV KSS. Vraj sa môžeme spoľahnúť, že budúci štvrtok tu už hrať nebudeme. Hráme americkú hudbu a on sa postará, aby bol tomu koniec. Našťastie režim padol.

 

* Máte ešte nejaké priania a plány do budúcnosti?


JL: Bol by som rád, keby sme hrali ešte aspoň 2–3 roky, pretože s týmito kolegami si pripadám ako v NHL v prvom útoku Detroit Red Wings. Sme na seba zvyknutí, hráme spolu roky a veľmi si to vážim. To prianie je hrať čo najdlhšie.


viac fotiek 

Diskusia

« Júl 2018
PoUtStŠtPiSoNe
1
2
3
4
5
6
7
8
9
10
11
12
13
14
15
16
17
18
19
20
21
22
23
24
25
26
27
28
29
30
31

skJazz na Facebooku
Fond na podporu umenia

Plaut

Baumit

Baumit

Dobry anjel