Trio Możdżer – Danielsson – Fresco začalo svoje vystúpenie jemnými free jazzovými zvukmi v introdukcii. Zrazu nastúpil klavirista s kontrabasom v oneskorených milisekundách basu za klavírom. Veľmi zvláštny efekt, určite nie náhodný, presne nacvičený, ktorý smeroval k typickému znaku tohto telesa, k práci so zvukom v krehkých odchýlkach. Za tým prišli bicie nástroje a spev v exotickom frygickom móde. Len krátky, niekoľko taktový spevný motív speváka a perkusionistu Zohara Fresca plynul v pomalej baladickej nálade avšak s ľudovými perkusiami. Tá istá melódia sa objavila v lyrickom pomalom tempe, veľmi nebadane prešla do rýchleho double time s hard bopovou frázou a zrazu naspäť v pôvodnom tempe do barokizujúcej témy v monódii.

Tak, ako sa spev nenápadne vynoril na začiatku, tak aj skončil v závere, keď priniesol hlavný motív. Veľmi podobne postupuje Art Blakey na nahrávke O´ Tinde z roku 1958 z LP Holiday For Skins. Rovnako ako na tejto nahrávke, keď jeden z afrických perkusionistov predspieval na začiatku a na konci naturalisticky tému, na viacerých skladbách pracovalo Trio Możdżer - Danielsson - Fresco podobne. Počas prvej skladby sa objavili asi 3 rôzne variačné prístupy klaviristu a tak naznačili východiská tohto tria – ľudová modálna hudba židovských spevov a orientálnych rytmov, ľudová európska hudba, zakotvená pravdepodobne v poľskej a švédskej modalite, európska vážna hudba baroka a najmä romantizmu (skladba She said, she was a painter), a napokon cool jazz, modálny jazz a bopové východiská (Lennie Tristano).

Súbor sa pohybuje niekde medzi odkazom ECM soundu Keitha Jarretta, Children Songs Chicka Coreu, metrorytmických odpichoch Avishai Cohen Tria a virtuozite Brad Mehldau Tria. Tým sa pochopiteľne zaraďuje medzi najvyššiu špičku súčasného jazzu a ukazuje, že v tomto triu dominuje originalita interpretačného a kompozičného prístupu. V návale eklekticizmu je v súčasnom jazze objav originálnej koncepcie ojedinelý a potvrdzuje, že ak sa o to snažia skutočne fenomenálni umelci, je to stále možné. Skladby však neboli komponované len v duchu modálnych melódií, ale aj ako polytonálnej alebo bitonálnej melodiky pod vplyvom hard bopu, kde klavirista prechádza z jednej stupnice do druhej, hrá bitonálne s kontrabasistom. Môže sa však pohybovať v rovnocennom 12 tónovom priestore, čím z príjemných ľubozvučných melódií prechádza odrazu do hektických polôh súčasného dizonantného sveta vo veľmi rýchlych technicky vystreľujúcich témach.

Klavirista Leszek Możdżer je majstrom pianissima, hrať v najrýchlejších tempách v pianissime takto neuveriteľne čisto, presne a technicky zreteľne, je znakom umeleckého majstrovstva najvyššieho rangu. Využíva celú plochu klavíra, podľa vzoru európskych klasikov kríži ruky, aby zahral vrchné harmonické tóny, doplňujúce akord, prenáša hlavnú melódiu kontrapunkticky z pravej ruky do ľavej v malej oktáve, vyhrá „chopinovské“ trioly a ozdoby. Veľmi netradične sprevádza kontrabasistu v nádhernej freske pianissima v skladbe Lars Danielssona Spirit, kde Danielsson vo švédsky chladnej melódii v pomalej balade experimentuje so zvukom pri použití sláčika. Lars Danielsson pracuje vzápätí s dozvukom kontrabasu v jeho rezonancii, kde sa vzápätí vynoria aj jemné elektronické efekty. Pohyb melódií v modalite, ich inšpirácia v ľudových tóninách sú veľmi nebadane aj zdrojom polymetrie, nie však do uší udierajúceho nepravidelného metra, ako to nájdeme u Avishaia Cohena, ale veľmi jemne a citlivo, ktoré si poslucháč takmer ani nevšimne, pretože natoľko prirodzene pulzujú.

Experimenty so zvukom sa objavili aj v predposlednej a poslednej skladbe Larsa Danielssona: Suffering, kde Leszek Możdżer použil techniku Johna Cagea – piano prepare, keď do strún klavíra vložil sklenený pohár na zvýraznenie tónov v horných oktávach klavíra, alebo naopak, gumičky do strún v malej oktáve, aby tón stlmil na minimum alebo docielil zvuk blízky gitare v kombinácii s hrou na violončele. Spolu s frygickým módom, štvrťtónmi na violončele, v kontrapunkte viachlasu, technikou loopov (vytváranie opakujúcich sa slučiek na sampleri) pri nahratí prvotných partov na violončele vytvorili priamo na pódiu veľmi zaujímavú kombináciu farieb viachlasu. Vidieť takýto proces, v ktorom sa na violončele hrá „gitarovou“ barokovou technikou, počuť výsledný senzitívny zvuk je dôkazom, že hudobníci vedia dosiahnuté experimentálne možnosti z histórie efektne (piano preparé razilo cestu Johnovi Cageovi od roku 1949) a funkčne využiť vo svoj prospech. Snáď len pripomienka, že piano preparé využíva na svojich sólových recitáloch v súčasnosti aj Chick Corea.

Trio je úžasne zohraté, hudobníci si vynikajúco rozumejú, čo ukázali v skladbe, kde Zohar Fresco začína sólo na jednoduchej tamburíne a vydáva neuveriteľné množstvo rytmov len údermi 2-3 prstov a nebadaným pohybom ruky. Čo je obzvlášť udivujúce, vystačil si len s malým počtom perkusií z ľudových nástrojov, 4 činelmi a údermi dlaňou.

Vystúpenie Tria Możdżer – Danielsson – Fresco bolo balzamom na dušu pre poslucháčov, pretože obsahovalo skutočnú tvorivosť, nápady, jazzovú improvizáciu a bohatstvo rytmov. Fenomenálni hudobníci tria už dávno presiahli rozmer európskeho jazzu. Dúfajme, že ich manažment vyštartuje na všetky významné svetové jazzové pódiá.