Debutové CD Don’t Get Ideas vzniklo v produkcii NajPonka (1972, vlastným menom Jan Knop), vychyteného českého jazzového klaviristu. Kto pozná českú hudobnú scénu, určite šípi, o čo ide. A súhlasím s NajPonkom, že počuť takýto svižný Hammond v českých luhoch a hájoch je ojedinelé a Ondřej Pivec (1984) naň hrať naozaj vie.



Všetko bezvadne fičí, dynamický mainstream v súčasnom modernom balení, aj zatancovať sa dá, mládenci hrajú veľmi slušne. Pivca na Hammonde sprevádzajú Libor Šmoldas (1982, získal štipendium na Berklee College) na gitare, Jakub Doležal (1980, hráva tiež v alternatívnom Extempore) na tenor saxofóne a Tomáš Hobzek (1980, člen orchestra opery v Plzni) na bicích. Až na jednu výnimku (č.2. Inception od McCoy Tynera) sú všetky skladby z ich pera. Hudba dosahuje veľmi dobré hodnoty vo všetkých merateľných atribútoch kvality. Na absolventskom koncerte v Berklee College by za takýto výkon zrejme dostali jednotky. Ukázali, že vedia a  touto nahrávkou si otvárajú dvere pre svoje hudobné kariéry. Hneď z úvodu Šmoldas na gitare, ale aj ostatní hráči, excelujú v Tynerovom štandarde Inception. S takouto produkciou zrejme ľahko uspejú na akomkoľvek jazzovom festivale a v hudobnom klube. Ale v tých nemerateľných atribútoch to také dobré už nie je. Odhliadnuc od vysokých formálnych kvalít, pociťujem nedostatok tých emočných - vášne, originality, ducha, chute a vône. Počúvam a pred očami sa mi v akomsi kompiláte mihajú vyblednuté obaly rôznych albumov a jazzových tvárí - John Coltrane, Barbara Dennerlein, Joe Pass a mnoho ďalších. Chýba mi tu česká kreativita a furiantstvo - tá príznačná česká špecifickosť, ktorú vyhľadávam a pre ktorú vždy siaham na české nahrávky. Akoby kríza jazzovej inšpirácie šíriaca sa po svete infikovala aj Čechy. Jazzmanom sa v Prahe ani zďaleka nedarí tak ako kedysi. Mnohí špičkoví hráči, medzi ktorých patrí aj producent tohto albumu NajPonk, horko-ťažko prežívajú vnucovaním sa v pražských kluboch alebo to jednoducho vzdávajú. Ale krízy sú od toho, aby zo svojho vnútra vykopli nových vierozvestcov, takže nestrácajme nádej.



Sú to tvrdé a najmä subjektívne slová hudobného konzumenta, ktorý v každej novej nahrávke sebastredne hľadá nové estetické rozkoše pre svoju rozmaznanú dušu. A hnevá sa, ak mu jeho rozkoše nie sú poskytnuté. Táto nahrávka však v žiadnom prípade nie je zlá. Naopak. Stojí za to vypočuť si ju a mnohých určite poteší. Moje slová sú len tvrdou reakciu hodnotiteľa, ktorý nastavil latku hodnotenia na najvyššiu úroveň (nahrávka si ju však zaslúži) a ktoré chcú pripomenúť súčasnú zložitú situáciu jazzmanov a jazzu nielen v Čechách, ale aj vo svete. Vedie ma k tomu aj skutočnosť, že tento album obdržal cenu Anděl, teda cenu českej Akademie populární hudby za najlepší jazzový album roku 2006...