Horacio Hernandez a Giovanni Hidalgo navštívili prednedávnom Bratislavu. Títo výrazní predstavitelia karibskej hudobnej, alebo presnejšie “bubeníckej” scény majú síce rozdielny pôvod, ale podobný osud: Obaja zakotvili po rozličných peripetiách v Spojených štátoch. Cesta perkusionistu Giovanniho Hidalga bola o dačo jednoduchšia: do Ameriky pricestoval totiž z Portorika, kde sa svojmu umeniu hry na kongá, bongá, timbales a rozličné bicie nástroje naučil od svojho otca i starého otca. Dnes je tento držiteľ Ceny Grammy (ročník 1963) uznávaný a vyhľadávaný hráč, účinkujúci po boku špičkových mien hudby latino, jazz, či worldmusic. Horacio Hernandez (takisto ročník 1963) musel na to, aby prenikol do sveta svetovej hudobnej scény opustiť na dobro svoju vlasť - tzv. Ostrov slobody - čiže Kubu. Dnes patrí popri Arturovi Sandovalovi, Gonzalovi Rubalcabovi a ďalších kubánskych hviezdach k špičkovým predstaviteľom latino- jazzu vo svete. A takisto vlastní Cenu Grammy. S oboma “Karibčanmi” sme sa porozprávali krátko pred ich vystúpením v bratislavskom Istropolise na festivale One Day Jazz Festival 2015.

 

* Páni, obaja pochádzate z Karibiku, ale do Ameriky ste prišli nielen v rozličných obdobiach, ale aj v rozličných spoločenských situáciách. Giovanni, vy ste z Portorika, pochádzate z hudobníckej rodiny a do Ameriky ste, pokiaľ viem, prišli už v 80-tych rokoch?

 

GIOVANNI HIDALGO: "Nie. Viete, niektorí ľudia o mne hovoria všetko možné, ale mýlia sa. V jednom rádiu mi napríklad hovorili: Tak vy ste teraz v Európe a prišli ste tam z New Yorku? – nechal som ich, nech si hovoria, čo chcú. Ale ja som nikdy nežil a nevyrastal v New Yorku, vyrastal som v Portoriku."

 

* Áno, ale do Ameriky ste prišli.

 

GH: "V roku 1991, ale odišiel som žiť do Nevady."

 

* Ale už v 80-tych rokoch ste hrávali v New Yorku?

 

GH: "To áno."

 

* A v roku 1985 ste tam hrali aj s Dizziem Gillespiem."

 

GH: "V New Yorku som hral už v 82-om a s Dizziem aj v 88-om..."

 

* Horacio, vy ste prišli do Ameriky v inej situácii, na Kube ste začali hrávať v polooficiálnych, amatérskych skupinách.

 

HORACIO "EL NEGRO" HERNANDEZ: "To bolo vo veľmi mladom veku, mal som vtedy štrnásť rokov. Ale do Ameriky som sa dostal až roku 1993. Po tom, čo som už dva tri roky žil v Taliansku. Tam som odišiel v roku 1990."

 

* Ako sa vám podarilo odísť z Kuby?

 

HH: "Hral som vtedy s Gonsalom /Rubalcabom/ a vystupovali sme v zahraničí."

 

* Mali ste na Kube problémy ako hudobník? Alebo “len” ako občan?

 

HH: "Mal som problémy s tamojším systémom. A ten bol a stále je - zlý. Som si istý, že o tom viete svoje."

 

* Samozrejme. Ale napriek tomu je tu stále dosť ľudí, ktorí sú presvedčení, že „ostrov slobody“ našiel to najlepšie riešenie ... ale vráťme sa k muzike: Ako ste začali hrať? Prečo ste sa rozhodli hrať na bicie?

 

HH: "Myslím, že som začal robiť hudbu, lebo som mal - tak, ako mnohí iní kubánski muzikanti, v rodine veľa hudobníkov. Kuba je mimoriadne muzikálna krajina."

 

* Ten istý dôvod mal napokon aj Giovanni, však? Váš otec a aj starý otec hrali na perkusie, na kongá?

 

GH: "Áno, môj otec mal sadu „congas“ a aj starý otec Hernando bol muzikant, ale aj moji strýkovia ... stará mama z otcovej strany Luisa bola známa tanečníčka a asi pred deviatimi rokmi sme zistili, že sa narodila na Kube, ale nikdy nám to nepovedala, keď zomrela, mala už 85 rokov. Viete, vtedy - v dvadsiatych rokoch - sa to nenosilo, ale dnes si každý môže vypátrať svoj rodokmeň. Ale áno, pochádzam z hudobníckej rodiny a vyrastal som od malička s hudbou. V roku 1981 som šiel po prvýkrát hrať na Kubu. Vtedy som mal práve maturovať a – vravím: „Čo??? Na Kubu??“ A v škole sa ma spýtali : Kam chceš ísť - do kostola, alebo na maturitu? A ja som šiel na Kubu. :-) Vždy som mal rád hudbu a nikdy som nestratil svoju vieru či lásku, aj keď sme chodili hrávať po rôznych krajinách."

 

HH: "A tam na Kube sme sa aj stretli!"

 

* Vy ste sa po prvýkrát stretli na Kube? To je neuveriteľné, ale Giovanni, vy ste neskôr v Amerike učili na Berklee College of Music - hru na perkusie.

 

GH: "Áno, to bolo dobré, to bolo veľmi dobré! Aj preto, že som si tým urobil dobré meno. Viete, nechcem sa chváliť, ale dostal som sa - aj vďaka tomu - na celkom inú úroveň. A potom to bolo dobré aj preto, že som pomáhal ľuďom hľadať čosi viac - integritu, interakciu ... ale na škole som sa učil aj ja sám, pretože či ste na škole, alebo nie, vždy sa niečo musíte učiť. My sa stále učíme ..."

 

* Viem, že na Berklee ste učili rôzne spôsoby hry na perkusie, na kongá v rozličných oblastiach Karibiku - sú v tom naozaj také veľké rozdiely?

 

GH: "Áno, sú: Venezuela, Panama, Kuba, Santo Domingo, Afrika ... učil som tam základy karibskej, ale aj africkej hry."

 

* Mňa vždy zaujala skutočnosť, že na jednej strane je v latinskej hudbe brazílska a karibská - veselá hudba, ale zároveň je tu aj Argentína so svojim tangom - a to je čosi úplne iné.

 

GH: "Všetko sú to rozdielne vplyvy, tradície, napríklad mnohé k nám prišli z Afriky: v Nigérii existuje tzv. Ju Ju music, máme dnes k dispozícii nahrávky z rokov 1908, 1910 - a tá hudba znela ako to, čo sa dnes hrá na Kube! Viete, či už je to Dominikánska republika alebo Kuba či Jamajka, to všetko je v rámci Latinskej Ameriky trochu iná hudba ... je vkusnejšia. Obyvatelia Karibiku majú iný prístup. Sú úprimní. Majú svoj životný štýl. A to im dáva aj istý životný pocit, aj istú životnú múdrosť."

 

* Horacio, vy ste prišli do Ameriky už ako “plne vybavený” bubeník? Alebo ste sa museli ešte veľa vecí naučiť v Amerike?

 

HH: "V Amerike som mal možnosť naučiť sa, a to viac ako čokoľvek iné, hlavne to, ako hrať s rôznymi ľuďmi - a to rôzne štýly, či druhy hudby, napríklad straight ahead jazz. A to vie hrať na Kube málokto, pretože ak chcete hrať straight ahead jazz, tak musíte ísť do New Yorku. A keď sa chcete adaptovať, tak sa musíte veľa učiť. Na jednej strane sa môžete naučiť niečo z kníh, základy, ale potom, keď hráte - to je už celkom iný príbeh."

 

* S kým všetkým ste hrali, kto bol pre vás v Amerike najdôležitejší?

 

HH: "Och, bože, toľko ľudí - McCoy Tyner, John Patitucci, a mnoho, mnoho iných ..."

 

* Máte na Kube rodinu?

 

HH: "Áno."

 

* A máte problémy v komunikácii?

 

HH: "Teraz už nie, chodím tam veľmi často. Som v Havane každú chvíľu."

 

* Takže veci sa menia k lepšiemu?

 

HH: "No, veľmi pomaly, ale menia sa. Časy sa jednoznačne zmenili."

 

* Asi je to náročné byť na Kube iba muzikantom - bez zmyslu pre politiku ...

 

HH: "Tak, už tam predsa len nie sú „starí rodičia“, chápete čo tým myslím, aj keď vláda je ešte plná tých našich „starých rodičov“."

 

* Takže je to aj generačný problém.

 

HH: "Nastupuje nová generácia, čo chce riadiť krajinu, (ktorá je ešte stále v katastrofálnom stave), ale máme nádej. Je tam veľa mladej krvi, predovšetkým v hudbe, viete Kuba už nie je iba Buona Vista Social Club a spol., ale je tam obrovské množstvo mladých skvelých muzikantov. Momentálne je na Kube najmenej 40, až 50 skvelých klaviristov vo veku od 25 do 40 rokov, ktorí sú úžasní a hrajú výborne. Takže je tam veľa hudby a veľa inšpirácie. Aj preto chodím na Kubu veľmi často - aby som sa tam “nakŕmil” tou energiou, tou hudbou, ktorú nájdete na každom kroku. V každej štvrti tam znie hudba, v každom bloku domov."

 

* Vy obaja ste momentálne v situácii, kedy máte pomerne dobré miesto na slnku, ale pravdepodobne to nie je veľmi jednoduché udržať si svoju pozíciu - ako hudobníci v Amerike? V Spojených štátoch je dnes veľa skvelých, technicky vybavených hráčov - na to miesto na slnku však potrebujete mať aj čosi navyše, Čo to je?

 

GH: "Je to aj to, koľko cvičíte a koľko rešpektu tomu venujete, koľko, radosti...a koľko lojálnosti."

 

* Predpokladám, že o hudbe uvažujete každý deň!

 

GH: "Áno a po toľkých rokoch si to aj uvedomujete."

 

HH: "Viete, nikdy sme nerobili hudbu kvôli peniazom, aby sme sa mali dobre, ale preto, že ju máme radi. Samozrejme, že je dobré, keď vás mnohí ľudia poznajú: vaši poslucháči, diváci ... ale len kvôli tomu to nerobíme. Robíme to preto, že nás to baví - je mi jedno, či som slávny, robím to preto, lebo ma to baví."

 

* Aké máte plány? Do budúcnosti ...

 

GH: "Do budúcnosti? Tak on (Hernandez) by chcel najradšej zostať niekde na pláži a ja by som si tam rád našiel kúsok pozemku, také štyri akre, to by mi stačilo ... ale úprimne: nám nejde o to, mať to, alebo tamto. My potrebujeme priestor. Osobný priestor, pretože obaja máme problémy s cvičením. Niekedy sa zobudím o tretej či o štvrtej ráno a chcem si zahrať na kongá. Ale hrať na bicie, či na perkusie nad ránom? V dome plnom susedov? Zabudnite, preto musíme veľa a tvrdo pracovať, aby sme si mohli kúpiť ten kúsok pozemku, kde si budeme môcť zahrať aj o štvrtej ráno a nikomu to nebude vadiť. Preto máme do budúcnosti také plány" (úsmev).

 

* Rád by som sa vás opýtal na vaše nástroje: Giovanni, vidím, že používate kongá, postavené na zemi, ale niektorí na nich hrajú na stojanoch. Je v tom rozdiel?

 

GH: "Hrám aj tak, aj tak. Tu som si ich postavil, aby som lepšie cítil vibrácie - to je ako keď hráte na bicie, môžete hrať po stojačky aj po sediačky. Ale potom – trochu to aj bolí ..."

 

* Čo je na kongách najdôležitejšie?

 

GH: "Predovšetkým musia byť dobré. Tak ako všetky nástroje. Ale – je to nekonečný príbeh. Keď chcete hrať, tak si najprv musíte dobre zanalyzovať to, čo máte pred sebou. Lenže napriek tomu, že hráme už veľa, veľa rokov, stále sa učíme."

 

* Počúvate aj ľudovú hudbu?

 

GH: "Počúvam všetko, naozaj. Ako bubeník musíte byť pripravený na všetko. Niekto vás zavolá na turné a vy musíte byť v obraze. Každá hudba je niečím zaujímavá – jazz je napríklad nesmierne hlboký. Poznáte Jacquesa Cousteaua? Svet ticha? Tak, ako išiel hlboko pod hladinu mora, až taký hlboký môže byť jazz."

 

* Horacio, vy ste používali činely Zildjian, ale teraz vidím, že hráte na činely značky Istanbul.

 

HH: "Mám vlastnú líniu Istanbul."

 

GH: "Úžasné činely."

 

HH: "Asi desať rokov hrávam s jedným tureckým klaviristom – Fahirom Atakoglum, a do Istanbulu som zvykol chodiť aj tri, štyrikrát ročne. Tak som sa zoznámil s tamojšími výrobcami činel. Aj s Mehmetom Tamdegerom – vedúcim firmy Istanbul cymbals. Je to najstarší žijúci výrobca činel na planéte, má dnes 84 rokov, a stále vyrába činely. Začal s tým ako deväťročný. Robil najprv pre Zildjian, slávnu tureckú firmu. Neskôr sa Zildjian premiestnila do USA, kde dodnes produkuje činely Avedis Zildjian aj K Zildjian. Mehmet vyrábal všetky tie činely, z ktorých sa šli v 50-tych a 60-tych rokoch zblázniť všetci veľkí bubeníci - ako Tony Williams a iní."

 

* Sú pre vás činely dôležitejšie ako bicie?

 

HH: "Nie, tak ako vraví Giovanni, všetky nástroje musia byť perfektné."

 

* A pre vás je to tou perfektnou značkou Pearl?

 

HH: "Áno, hrám na bicie Pearl už 22 rokov, mám s tou firmou skvelý vzťah. A nemám v pláne hrať na nejaké iné bicie, ani nápad. Viete, o ladení bubnov toho veľa neviem. Na Kube sme napríklad nemali žiadne blany na bicie. Vyrábali sme si ich sami z röntgenových negatívov z nemocnice! Takže o tom správnom zvuku toho veľa nevieme, pretože na Kube sa nedali zohnať bubny. Nič sa tam nedalo zohnať. Preto sme potrebovali niečo mimoriadne silné, niečo, čo dlho vydrží. Tak sme si vyrábali blany z röntgenov a z teľacej kože. Len preto, aby to dlho vydržalo. A Pearl sú asi najsilnejšie bubny aké poznám. Stojan na činelu tejto značky vám vydrží po celý život. Sú to skvelé bicie."

 

* Páni, ďakujem vám za rozhovor.

 

Obaja nestori bicích nástrojov latinsko-americkej hudby sa už museli pripraviť na vystúpenie, ktorým tentoraz poctili divákov v Bratislave. Zožali zaslúžený potlesk a priblížili sa tak o ďalší malý krok k svojmu vytúženému cieľu - k malému osamelému pozemku na brehu Karibského mora, kde si budú môcť bez zábran a obmedzení zahrať aj o štvrtej ráno ...