Lajos Dudas je jedným z najvýznamnejších maďarských jazzových klarinetistov. Dlhodobo žije v Nemecku. Hru na klarinete študoval na konzervatoriu Bélu Bartóka a na Hudobnej akadémii Franca Liszta v Budapešti. Koncertoval po celej Európe, a to nielen ako jazzový hráč, ale aj ako interprét vážnej hudby – hral diela Carla Mariu von Webera, Igora Stravinského, Alexandra Glazunova. Medzinárodné uznanie získal aj vďaka svojej kompozícii Urban Blues, za ktorú získal ocenenie na súťaži International Jazz Competition v Monacu v roku 1982. V poslednom období vystupuje s gitaristom Philippom van Endertom, s ktorým sa predstavil aj na koncerte v Šamoríne v apríli tophto roku. Pri tej príležitosti sme ho požiadali o rozhovor.

 

* Pán Dudás, ako ste sa dostali do Nemecka? Prišli ste tam ešte počas existencie železnej opony ...

 

LAJOS DUDAS: "Ako hudobník, oficiálne. Hrávali sme v Nemecku sériu koncertov a jedného dňa som si povedal, že tam zostanem. Akosi plynule som sa tam premiestnil ... :-) Istý čas som ešte platil štátnej agentúre v Budapešti provízie z vystúpení, ale potom som si povedal, že by som s tými peniazmi mohol naložiť aj inak. A tak som tam zostal už definitívne. Napokon vyšlo najavo, že moji predkovia pochádzali zo Švábska (v Nemecku) – a to z matkinej strany a z otcovej strany pochádzali zase zo Želiezoviec (na juhu Slovenska) a z Levíc. A z tohto pohľadu som vlastne napoly Slovák, zo štvrtiny Maďar a zo štvrtiny švábsky Nemec.

 

* Takže ste doma v EU.

 

LD: "Presne tak."

 

* Ale napokon ste sa aj tak rozhodli presťahovať do najjužnejšieho miesta Nemecka.

 

LD: "Áno, keď som bol ešte činný ako pedagóg, tak som žil v okolí Düsseldorfu, čiže na severozápade, potom som prestal vyučovať a začal som uvažovať, kam by som sa premiestnil. Chcel som ísť niekam, kde je naozaj pekne. Tam, kam chodia ľudia na dovolenku. Najprv sme s manželkou uvažovali o Taliansku, že pôjdeme na riviéru, ale mal som ešte v Nemecku veľa práce, takže by som musel dlho cestovať, a tak som si povedal, že tým najjužnejším miestom v Nemecku je Bodamské jazero. A tam sme sa presťahovali - a dnes tam žijeme už desať rokov."

 

*  Vráťme sa na začiatok – ako ste sa dostali k hudbe? Čo bolo tým kľúčovým bodom vášho rozhodnutia? Čo bol ten „turning point“?

 

LD: "Turning point“ - to bolo jazzové vysielanie Rádia Novi Sad! Radio Novi Sad malo najlepšie jazzové vysielanie v 50-tych rokoch. Tam mohol človek počúvať skutočný jazz. A to rádio som ako chlapec počúval veľmi často. Raz som tam začul jeden hudobný nástroj, ktorý som nepoznal. Tak som sa spýtal mamy – čo to je za nástroj? A mama mi vraví - veď to je klarinet. V rádiu hral na ten nástroj Benny Goodmann. A vtedy som povedal mojej mame - ... ten chcem. Na taký nástroj chcem hrať. A tak som sa dostal ku klarinetu. Mama síce chcela, aby som sa naučil hrať na klavíri, ale to sa mi veľmi nechcelo, ale na klarinete – to bolo niečo iné. Napokon som aj študoval hru na klarinete - na konzervatóriu a aj na vysokej škole."

 

* Počúvali ste predovšetkým jazz, neuvažovali ste radšej nad saxofónom?

 

LD: "Na saxofóne som hral veľmi veľa, ale klarinet mi pomáhal predovšetkým pri štúdiu, v tom čase sa totiž saxofón nebral až tak vážne – skôr to bol akýsi vedľajší nástroj, každý klarinetista mi však povedal: Hráš na klarinete? Tak si vezmi saxofón, to je to isté. Aj som ho dostal a o pár týždňov som s ním už hral na pódiu. Ale mojím hlavným nástrojom zostal aj naďalej klarinet. Aj keď neskôr, keď som vystupoval v amerických kluboch, som sa zase preorientoval na saxofón. Ale keď som s tým prestal, a začal som sa venovať pedagogickej práci, tak som sa opäť vrátil ku klarinetu - ako k svojmu hlavnému nástroju. Viete, celý svet hrá na saxofóne, na každom rohu nájdete päť saxofonistov, ale päť klarinetistov, to už ťažko ..."

 

* Klarinet má možno aj teplejší zvuk?

 

LD: "To tiež, ale hlavne – je oveľa ťažší. Hrať na klarinete je oveľa náročnejšie. Veru tak."

 

* Používate aj svoj vlastný náustok.

 

LD: "Áno, skúšal som spolu so šéfom firmy ESM nový náustok, spolupracoval som na jeho vývoji. Je zo špeciálneho materiálu. Veziem teraz aj dva také náustky do Budapešti, kde budeme hrať, na objednávku. Lebo klarinetisti s ním veľmi radi hrajú."

 

* Je mäkší?

 

LD: "Skôr niečo medzi tým – je vhodnejší pre jazzových hráčov, ale pre klasiku, ako napr. Mozarta, nie je až taký vhodný. Je trochu ostrejší."

 

* Takže Stravinského ste s tým asi nehrali.

 

LD: "Stravinského práveže áno, ale Mozarta nie."

 

* Na to potrebujete mäkší náustok.

 

LD: "Presne tak. Iné vŕtanie, iný náustok."

 

* Pán Dudáš, vy ste hrali s mnohými hudobníkmi, patria tam mená ako Karl Berger, Gerd Dudek, Albert Mangelsdorff, Tom van der Geld, Charles Tolliver, Howard Johnson ... Aj s Attilom Zollerom ste hrávali pomerne často. Čítal som o vás niekde, že ste boli známi ako mimoriadne kontrastné duo.

 

LD: "Áno, viete, Attila Zoller bol absolútny majster, pri hre bol takpovediac vždy šéfom, ale aj ja som bol šéfom, a na to sa po maďarsky zvykne hovoriť Két dudás nem fér meg egy csárdában - S dvoma gajdošmi sa čardáš tancovať nedá. Takže napriek tomu, že sme spolu istý čas hrávali, vedel som, že to už ďalej nepôjde, lebo by sme sa pohádali – najmä pri otázke ktorým smerom sa uberať? Našťastie sme vtedy išli rovnakým smerom, lebo Attila bol veľmi avantgardne orientovaný a ja som bol vtedy tiež veľmi „free“ - takže sme sa k sebe hodili. Viete, to je zaujímavá vec: V podstate som chcel hrať s Gáborom Szabóom, ale zrazu som sa od niekoho z Ameriky dozvedel - to bolo v roku 1982, že Gábor Szabó zomrel! A tak som začal hrať s Attilom. Ale obaja boli velikáni. Jedni z najvýznamnejších maďarských hudobníkov 20.storočia. Gábor Szabo bol štýlovo určujúci gitarista a Zoller zase absolútny majster!"

 

* Vrátim sa opäť na začiatok: Ako ste sa v 50-tych rokoch a neskôr dostávali k jazzovým nahrávkam a jazzovým platniam? U nás to bol v tých časoch veľký problém.

 

LD: Presne ako u nás. Jazzové platne takmer neboli. Možno, že sem-tam sa objavila v obchode nejaká platňa s Dukeom Ellingtonom, ale tá bola taká drahá, že som si ju nemohol kúpiť. Ale veľa vecí sme si nahrali na magnetofón a učili sme sa ich sluchom. Dnes máte pomaly v každej dedine jazzovú školu, vtedy také niečo neexistovalo, človek musel iba počúvať a učiť sa sám - tak sme sa aj učili hrať. Neviem, či to bolo lepšie, podľa mňa áno, pretože sme k tomu museli pristupovať aktívne. Dnes máte všetko takpovediac pred nosom - nahrávky, noty, ale vtedy nie. Museli sme viacej hľadať to, čo sme potrebovali, spoločne."

 

* Ako je to dnes s médiami? V Maďarsku sa dá ešte stále vidieť vaša jazzová scéna aj v televízii, v Nemecku už nie tak veľmi často, ale aká je dnes jazzová scéna v Madarsku?

 

LD: Nepoznám. Samozrejme, že poznám zopár dobrých muzikantov, mojej generácie, napr. Csaba Dezsö, zopár takých, ale mladých už nepoznám, žijem v Nemecku. Ale viem, že ich je veľmi veľa. Je to zvláštne, je tu síce veľa muzikantov, ale o to menej klubov, v ktorých sa dá vystupovať, a to je problém. Školy produkujú nových muzikantov, ale kluby sú tri - štyri. A konkurencia je samozrejme veľmi veľká."

 

* Hrali ste v Amerike, v Európe, samozrejme, že hlavne v Nemecku – dá sa vôbec porovnať „jazzová situácia“ v Amerike a v Európe?

 

LD: "Tak, s Amerikou to už dnes nedokážem tak dobre porovnať, ale ked sme tam hrávali, tak v tých časoch sme mávali v Nemecku oveľa lepšie honoráre. Nemecký usporiadateľ vtedy zariadil a zaplatil celú našu cestu – a viem, že v Amerike zarábajú jazzmani veľmi málo, vtedy keď som tam hral v 70-tych rokoch, aj neskor v Los Angeles, honorár za večer – 40 dolárov. To tvrdili všetci. Či už Bill Halman, Bud Shenk, všetci hrali za málo. Raz som počul, že do jedného klubu na Long Beach príde Dexter Gordon. A ten hral za super honorár: 300 dolárov! Ale na druhej strane vieme, že v Nemecku vystupoval Gordon za 10 tisíc mariek. O tom by mohol v Amerike len snívať. Najznámejší americký jazzový gitarista v New Yorku Mike Stern tam dostáva najväčší honorár – 120 dolárov. Všetci ostatní takmer nič. Pred pár rokmi sme dostali ponuku hrať v New Yorku a usporiadateľ nám povedal: „Super, teším sa, že prídete, ale zaplatiť vám nemôžem. Musíte rátať iba s tým, koľko ľudí príde - a ak dajú 5, alebo desať dolárov – to bude váš honorár. A tak som si povedal, že radšej zostaneme doma."

 

* Dalo by sa povedať, že v Európe je dnes aj zaujímavejšia jazzová scéna, ale tí najlepší muzikanti prichádzajú ešte stále z Ameriky.

 

LD: "Áno, z Ameriky. A medzitým už dokonca majú v Európe aj určitú podporu, v prípade, že ich honorár nie je až taký vysoký, tak dostanú ešte raz taký honorár od krajinského fondu. Spolupracovali sme aj s nemeckým Goethe inštitútom, ktorý podporuje aj jazzové vystúpenia, takže to síce nie je nič extra, ale dá sa ... Hudobníci síce vravia, že je to stále horšie, čo je aj pravda, pretože tu nie je dostatok klubov, v ktorých sa dá vystupovať. Mnohí majitelia nechcú riskovať – stane sa, že dobre zaplatia hudobníkom a potom im tam príde dvadsať ľudí. Ale musím dodať, že včera sme mali v Šamoríne skvelú návštevnosť. Veľmi ma to prekvapilo, desať minút pred začiatkom koncertu tam bolo šesť ľudí – vravím si, pane bože, čo sa to tu deje. A zrazu tam prišli desiatky ľudí. Hrali sme v prekrásnej sále, je tam skvelá akustika, naozaj sme si to s Philipom užili. Organizoval to Madarský inštitút, pretože tu v jeho bratislavských priestoroch sa hrať nedá."

 

* Jedna otázka tak trochu z iného súdka. Keď sa dívate na súčasnú situáciu cez prizmu svojich skuseností – je dnes v tom hudobnom, jazzovom svete, plnom informácií z celého sveta, aj viacej fantázie?

 

LD: "Asi nie. Viete Miles Davis nikdy nič neštudoval. Ale stačilo mu, keď zahral jeden tón a hneď vám naskočili zimomriavky. A pritom sa to nikde neučil. Attila Zoller sa to takisto nikde neučil, ani ja – ja som študoval iba klasiku. Jazzové štúdium v tých časoch, ked som bol mladý, neexistovalo. Náš profesor mi povedal, že to je neseriózna hudba ... raz mi povedal: Čo? Ty chceš študovať jazz? Tak otvor uši a uč sa. Ale študovať musíš klasiku. Dnes sa dá študovať všade, a je tu veľmi veľa dobrých mladýcvh muzikantov, ale nikde nevidím nič ohromujúce, iba ak v prípade môjho spoluhráča – Philipa, s ktorým hrám už dlhé roky., Philip je zaujímavý muzikant, ktorý ma vždy dokáže niečím prekvapiť. Ešte aj po 20-tich rokoch. Neustále dokáže vylúdiť nové zvuky a tóny … veľa takých nepoznám."

 

* Ako dlho to trvá, než človek nadobudne svoj vlastný tón, zvuk?

 

LD: "Na klarinete? To nie je jednoduché. Údajne mám svoj vlastný tón, ale asi len vďaka tomu, že dokážem na klarinete „kvíliť“ - ale hrám tak, že skôr ako by sa ten tón „prevalil“, ho pribrzdím. A a to viem len vďaka dlhoročnému cvičeniu, pretože hrať tak, aby z toho nebol vyslovene zlý zvuk, ktorý včas pribrzdím, je v podstate kumšt. Hrať zle, to nie je kumšt, ale hrať zle tak, aby to nebolo naozaj zlé, vedieť to včas pribrzdiť, to je ťažké. Myslím, že to vie málokto – buď hrá dobre, alebo zle, ale medzitým  ..." :-)

 

* Aké máte plány?

 

LD: "Viete, ja už mám 75 rokov, takže veľké plány nemám."

 

* Ani sny?

LD: "Už ani tie. Kedysi mi napadlo, že keď všetci chodia do Dubaja, tak by som sa tam mal ísť pozrieť aj ja ... Ale ani tam sa mi už nechce. Vždy som chcel ísť do Rio de Janeiro, ale už po tom netúžim. Už ma to nezaujíma. Vedľa som o tom čítal, počul, a to mi stačí. Rád by som ešte skočil do New Yorku. Lenže - ako som nedávno vravel Philipovi – tam treba toľko chodiť, a to sa mi už nechce. Nemôžete ísť do New Yorku a sedieť v hoteli a zízať na televízor. To nejde. Včera si Philip pozrel Bratislavu – ja som si radšej ľahol a trochu som si pospal. Viete, v 60-tych rokoch som hral na Slovensku, na Sliači, v Tatrách, aj do Zakopaného sme išli, a navštívil som aj Bratislavu – ale teraz som už to mesto ani nespoznal, iba ak hrad. V princípe sa z toho stalo jedno veľké mesto. Pred 40-timi rokmi to skôr bola jedna veľká dedina, dnes iba žasnem, aké veľkomesto z toho vyrástlo! Ale človek tu ešte vidí aj veľa starých domov z čias monarchie - koniec koncov to bolo aj korunovačné mesto našej spoločnej monarchie." :-)

 

* Presne tak. Dnes sme sa spolu ocitli v Európskej únii a snáď tam ešte spolu dlho vydržíme – aj vďaka našim spoločným záľubám, ku ktorým patrí aj jazz!!! Pán Dudáš, ďakujem za rozhovor.

 

LD: "Aj ja vám ďakujem. Veľmi ma tešilo."