Chodím na koncerty, počúvam hudbu a premýšľam o nej naozaj dlho a vášnivo. Som jej vyznávač. A za celú dlhú dobu jej vyznávania som vypozoroval jednu obyčajnú, no zároveň neobíditeľnú, dilemu. Je silne osobná. V podstate je to univerzálna dilema všetkých umelcov, ktorí dosiahnu výnimočný úspech a stanú sa vďaka nemu hviezdami. Volá sa „A čo teraz ďalej“. Je o tom, ako ľudsky a umelecky zvládnuť zvyšok dlhej cesty od dosiahnutého spoločenského vrcholu po starobu. Niektorí umelci stratia úctu a zostanú na smiech všetkým, aj svojim bývalým priaznivcom (môže zostať na móle modelka, ktorá zostarla a ošpatnela...?). Niektorí upadnú do zabudnutia. Iní chápu svoj nápad obchodne, premenia ho na značku a až do smrti sa ho snažia speňažovať. Ďalší sa chvályhodne snažia na niečo nové prísť, sú poctiví, no v podstate len prevárajú svoje staré nápady a bavia nanajvýš svojich zostarnutých rovesníkov, ktorých uznanie kedysi získali. No sú aj umelci, ktorých invencia trvalo vyzrieva a ktorí práve v pokročilom veku dosahujú najvyššie umelecké méty. Po včerajšku medzi takých radím aj Wayna Shortera.

Pred dilemou „A čo teraz ďalej“ v podstate už dlho prešľapuje aj samotný jazz. Panujú obavy, že priestor, ktorý jeho forma vymedzuje, je dávno vydolovaný a žiadne nové zlaté nugety sa už na jeho pláňach nenájdu. Je to naozaj tak? Neviem. No po včerajšom koncerte legendárneho Wayna Shortera, mega-úspešného prospektora, ktorý na pláňach jazzu toho v minulosti naozaj vyťažil neúrekom, som si optimisticky pomyslel, že to tak nie je.

Wayne Shorter bude mať tohto roku 76 rokov. Je prekvapujúco malý a má problém s nadváhou, čo všetky jeho súčasné fotografie majstrovsky ukrývajú. Jeho kvarteto je kapela snov: John Patitucci na kontrabase, Danilo Pérez na klavíri, Brian Blade na bicích a maestro Shorter na saxofónoch (soprán a tenor). Na pódium vyšli všetci v čiernom. Čiernou látkou bola potiahnutá aj celá zadná strana pódia veľkej sály Konzerthausu. No ani tá nepomohla zlepšiť pre jazz nevhodnú akustiku sály s dunivo jaskynným echom. Možno aj z toho dôvodu sa na obrovskom pódiu muzikanti prekvapujúco tiesnili, až tak, že si takmer zavadzali (možno sa chceli v tom echu lepšie počuť). Samotný Shorter sa po celý čas opieral o klavír.

To, čo Shorterovo kvarteto predviedlo, bolo pre mňa hlbokým estetickým zážitkom. Bola to moderná koncepcia kompozične a technicky náročnej, vysoko kultivovanej hudby. Vychádzalo sa v nej z jazzovej formy a majstrovsky využívaných princípov minimalizmu. Hralo sa intímne, no zazneli aj dobre vygradované fortissimá. Všetko bolo o tóne a jeho farbe, o účinku triviálnej frázy, „poly-“ kombináciách takýchto fráz, tém a rytmu, o čistote zvuku. Hrať niečo také si mohli dovoliť len absolútne disponovaní inštrumentalisti. Bola to intelektuálna fúzia súčasnej kompozičnej moderny, akú možno zažiť povedzme na festivale Melos Etos, s hudobným zmýšľaním vrcholných jazzmanov. Kombinácia prísnej kompozície s jedinečnou slobodou jazzových postupov (t.j. improvizácia, ba až kolektívne kakofonické free). Bolo to ako symbióza Stradivárok so špičkovou digitálnou technológiou nahrávacieho štúdia. Hrali bez prerušenia asi hodinu jedinú skladbu. Príznačné bolo, že po jednom či dvoch rozpačitých pokusoch sa prestalo tlieskať individuálnym sólam. Sóla defakto neboli. Zapadali totiž tak presne do kompozičného konceptu, že potlesk bol rušením. Skladba bola ako jazda čarovným vlakom čarovnou krajinou. Za oknom sa v perfektne vymyslenom scenári striedali fantaskné obrazy zvláštnych pulzujúcich abstrakcií, upokojujúcich zelených čistiniek, krásných víl, tajomných erupcií, či náhleho hromobitia a blesky, pri ktorých sme sa radšej od okna odtiahli do bezpečia vagóna. No vzápätí nás upokojilo príjemné klepkanie kolies vlaku a opäť pohltili nové spektakulárne obrazy za oknom... Shorter hral málo a úsporne, bolo to o tóne, fantastickom tóne. Diváci sa neskôr bavili, či nemá problém s dýchaním. No ako trefne poznamenal kolega, Shorter bol tak slobodný, ako len najviac mohol byť. Keby cítil, že má zahrať len jediný tón na tomto koncerte, bol by tak urobil a bolo by to úžasné.

Dva dlhé prídavky boli emočne stupňujúcim sa pokračovaním tej istej skladby. Skúsené viedenské publikum vo vypredanom Konzerthause ocenilo účinkujúcich spolu trikrát úprimným „standing ovation“.

PS
Wayne Shorter (*1933) je považovaný za jedného najvýznamnejších amerických saxofonistov a skladateľov. Nahral desiatky albumov ako kapelník a objavil sa na desiatkach albumov svojich súpútnikov, s ktorými zásadným spôsobom ovplyvňoval vývoj jazzu v jeho azda najprogresívnejšej epoche od päťdesiatych po osemdesiate roky. Spomeňme jeho účinkovanie s Artom Blakeym v Jazz Messengers koncom päťdesiatych rokov, s Milesom Davisom a jeho druhým slávnym kvintetom v šesťdesiatych rokoch, či v Zawinulovom Weather Report, v ktorom pôsobil v sedemdesiatych rokoch. Mnoho Shorterových kompozícii sa stalo štandardami. Je držiteľom mnohých ocenení. Len cien Grammy som napočítal 9. V prípade záujmu o ďalšie informácie zo Shorterovho života odporúčam Wikipediu. Nájdete tam aj množstvo atraktívnych liniek, ako je napríklad táto: „Wayne Shorter's letter read during Joe Zawinul's funeral“.