Radovan Tariška – altsaxofón, Ondřej Štveráček – tenorsaxofón, Ryan Carniaux – trúbka, Ondrej Krajňák – klavír, Tomáš Baroš – kontrabas a Marián Ševčík – bicie nástroje
Pomalé voľné ad libitum tempo v trojhlase saxofónov a trúbky v introdukcii a potom nástup v plynulom tempe s pulzujúcim Blues Lee. Krásny trojhlas dychov, smutné a drsné svedectvo dnešnej doby, melódia a smiech cez slzy v modálnom koncepte saxofónov a trúbky. Niekde medzi výdobytkami be bopu a odkazom hard bopu sa pohybuje Radovan Tariška Sextet. V tomto prípade je zostavená z altsaxofónu Radovana Tarišku, tenorsaxofónu Ondřeja Štveráčka a amerického trubkára Ryana Carniauxa. V rámci historických ensemblov ide o tie, kde dominovala dychová sekcia v malých combách. Možno z pohľadu kompozičných príspevkov a využívania dychovej sekcie vo viachlase sú to obsadenia Dizzy Gillespieho z druhej polovice 50-tych rokov (s Benny Golsonom, Lee Morganom..., alebo LP Sonny Side Up s dvoma saxofónmi a jednou trúbkou – Gillespie-Sonny Stitt-Sonny Rollins, 1957, alebo aj prvé jam session be boperov v 40. rokoch). Samozrejme, obohatené o harmonickú aktualizáciu v duchu súčasnosti, alebo prepracovanosť v jemných nuansách aranžmánov, keďže dnešný poslucháč je zvyknutý na neustále podnety a vzrušujúce momenty. Napokon, aj v samotných témach počujete odkaz T. Monka, H. Silvera, B. Golsona, ale skladby Tarišku, Carniauxa a Štveráčka disponujú potenciálom pre ďalšie možné mnohoraké spracovanie v rôznych štýloch. Témy z autorskej dielne Radovana Tarišku, Ryana a Brendana Carniaux, Ondřeja Štveráčka sú krátke, na jednej strane melodické, ale na druhej strane postavené na disonantných harmóniách, alebo motívoch, ktoré sú transponované v sekundových postupoch tak, ako to robil Thelonius Monk, čím vzniká protirečivé napätie skladby.
Think About It s ostinátom kontrabasu v polyrytmoch pevne drží v ruke kontrabasista Tomáš Boroš, pracuje s razantnosťou a pregnantnosťou sólistu, aj keď sprevádza. Disonantná téma, kde sa počas skladby niekoľkokrát zmení výraz od úvodnej nostalgie v pomalej melódii trúbky až po abstraktné odosobnenie v technike uprostred skladby, a potom príde znova návrat a uvoľnenie v jemnom nástupe klavíra. Dr Gonzo s walking basom v mierne rýchlom tempe a zmenách do double time evokuje atmosféru kriminálnych filmov alebo pouličných gangov. Majerníkova 15 konečne prináša relax, pretože tematicky nie je postavená na kontraste melódie a disonancie. A konečne trochu jazzrockovej esencie v Hittin' n' Missin', ale len v krátkom rytmickom modeli. Album uzatvára One for Monk (Tariška) v duchu tém protipostavenia konsonancie a disonancie, alebo príjemného a agresívneho.
Ak hľadáme vzory, tak pre klaviristu Ondreja Krajňáka je to „bzučanie popevkov“ pospevujúceho be bopového klaviristu Bud Powella, pre altsaxofonistu Radovana Tarišku možno drsný výraz Charlieho Parkera, ale o chvíľu melodický vrúcny otvorený tón vo vysokých polohách, pripomínajúci sopránsaxofón Sidney Becheta. Všetko to Radovan neguje, pretože odrazu prídu vybuchujúce dlhé a rýchle kaskády behov Johna Coltranea. Pri tenorsaxofonistovi Ondřejovi Štveráčkovi možno chvíľu krátke útržky fráz Sonny Rollinsa, potom bujné výhonky nekončiacej výpovede Johna Coltranea. U amerického trubkára Ryana Carniauxa je to Clifford Brown alebo Lee Morgan? Ťažko povedať, možno spomenúť množstvo historických postáv v jazze a vždy nájdete súvislosti.
Album Radovan Tariška Sextet je po CD Alice in Jazzland (1992, The Quartet – Bartoš-Škuta-Griglák-Zeleňák) ďalším, ktorý po rokoch vyčnieva z celkovej produkcie slovenského jazzu. Hoci ku komplexnej kvalite slovenskej jazzovej scény jednoznačne dopomohli fungujúce jazzové kluby a dychtivosť po konkurencie schopnosti voči zahraničiu nastupujúcej generácie jazzmenov po roku 2000. Ich kvalita a snaha o umeleckosť jazzu docielila, že slovenský jazz prekročil tieň nadpriemerného štandardného amatérskeho nadšenia a stal sa umeleckým fenoménom slovenskej hudobnej kultúry.
Je hanbou tejto spoločnosti, ak Slovensko v zahraničí reprezentujú pseudo-umelecké hodnoty a skutočné umenie sa ukrýva v zapadnutom jazzovom klube. Nechápem, čím živia svoj intelekt slovenské quasi celebrity, politici a podnikatelia. Horná vrstva spoločnosti nemá len konzumné privilégiá, ale aj zodpovednosť za rozlišovanie hodnôt a šírenie umenia. Veď výsadou šľachty, ktorá v európskej hudobnej histórii dokázala rozlišovať hodnoty bolo, že s menom Bacha, Haydna, Beethovena sa dodnes spomínajú ich mená ako nezabudnuteľné. Je čas, aby aj slovenskí jazzoví umelci prešli do inej platobnej triedy, nemuseli plytvať množstvom koncertov a klubových angažmánov kvôli udržiavaniu si bežného životného štandardu, ale ukázali, že ich umenie má skutočnú a reálnu cenu.
