Ak by sme vo svete jazzu hľadali osobnosť, ktorá spája celé generácie hudobníkov, určite by sme dospeli aj k menu Dave Holland. Tento dnes už 64-ročný večný mladík, majster kráľovského nástroja kontrabasu dokáže vždy niečím prekvapiť. Tohto roku zaujal na nemeckom jazzovom festivale Jazz Baltica predovšetkým koncertom, takmer atypickým pre jeho doterajšiu tvorbu. Holland sa totiž spojil s partiou andalúzskych Rómov, predovšetkým so skvelým gitaristom Pepem Habichuelom, s ktorými predviedol hudby-chtivému nemeckému publiku zopár strhujúcich andalúzskych skladieb. Ich spolupráca sa medzi časom dočkala aj hudobného nosiča – albumu Hands, ktorého koncertnú podobu sme mali možnosť počuť a vidieť.

Holland, ktorý má za sebou účinkovanie v tých najrozmanitejších projektoch, vrátane mnohých latinsko-amerických, si však neprispôsobil populárne flamengo svojim cieľom a potrebám, ale ako poctivý a dôsledný hudobník požiadal Habichuelu, s ktorým sa stretol na to, aby ho naučil hrať flamengo tak, ako sa má. Výsledok ich spolupráce je nielen príjemný, ale predovšetkým žánrovo čistý a hudobne veľmi rozmanitý koncert. Mohli by sme hovoriť o world jazze, či gypsy jazze, ale to, čo poslucháča zaujme predovšetkým, je úprimnosť a štýlovosť hráčskeho prejavu: ten si Holland osvojil tak dôkladne ako sa len dá. Aj jeho sóla, a to bolo vari na tomto „horúcom“ koncerte najzaujímavejšie (v sále panovalo ťažko znesiteľné dusno), boli každé iné. Holland totiž vytvára pri svojich sólach vždy nové a nové melódie, je mimoriadne melodickým hráčom, a v prípade koncertu s Habichuelom a Juanom Carmonom (druhá gitara) ich doslova tvorivo prispôsobil charakteru tej ktorej piesne. Či už išlo o 6/8 Buleriu, Seguriu alebo dramatické Fandango (všetko tanečné formy flamenga), alebo latinskú rumbu. Holland, ktorý sa podpísal aj pod dve z predvedených skladieb, dokáže na svojom nástroji doslova rozprávať príbehy – a aj preto je medzi divákmi a poslucháčmi taký populárny (na Jazz Baltica vystúpil aj s nesmrteľným McCoy Tynerom). Typické pre jeho a Habichuelovo flamengo sú samozrejme nielen „rýchle osmičky, či šestnástinky“, ale aj práca s dynamikou. Napätie a dramatickosť charakterizovala celý tento koncert od počiatku do konca. Skvele štýlové boli aj sprievodná hra a sóla oboch perkusionistov Josemiho Cormonu a Bandolera.

Koncert, ktorý sa uskutočnil až po ukončení prenosu futbalového zápasu Nemecko-Argentína, ( väčšina divákov si ho s nadšením pozrela v sále miestnej „stodoly“ na veľkoplošnom plátne), bol vlastne tichou predzvesťou neskoršieho víťazstva španielskeho tímu v Južnej Afrike. A bola to veselá, dramatická a „víťazná“ predzvesť, tak ako sa na majstrov svetovej hudby patrí.