Skladateľ, aranžér a kontrabasista Dave Holland (63 rokov) je aktívny hudobník vyše 50 rokov, z toho vyše 40 rokov v USA. Spolupracoval s atkými ako: Miles Davis, Choick Corea, John McLaughlin, Anthony Braxton, Kenny Wheeler, ... Dnes vedie vlastné kvinteto, sexteto i big band. V roku 2005 si zakladá vlastné nezávislé vydavateľstvo Dare2.

* Ako často ste boli tu na severe Nemecka na festivale Jazz Baltica?

DAVE HOLLAND: „Pamätám sa, že som tu bol dvakrát, raz ako hlavný umelec, vystupoval som tu vtedy so svojim kvintetom, mal som aj sólo koncert, spolupracoval som aj s NDR bigbandom a hral som aj nejaké svoje skladby a potom som sa sem vrátil s Johnom Scofieldom, Joe Lovanom a Al Fosterom. Tieto dve účasti na Jazz Baltica si pamätám, ale je možné, že som tu bol i viackrát.“

* Aj v Bratislave sa každoročne konajú BJD, pre dvomi rokmi ste vystupoval aj so svojím kvintetom a mali sme tam aj Ala Fostera … ale počas roka sa až tak veľa jazzových koncertov v našom meste nekoná.

DH: „To je ten problém a preto je podľa mňa dôležité starať sa aj o miestne komunitu, to je to, čo sýti záujem poslucháčov, preto treba podporovať miestnych hudobníkov.“

* Na to je samozrejme veľa spôsobov – pred niekoľkými rokmi sa u nás začal vyučovať jazz aj na konzervatóriu, čo sa dlhé roky nedialo, dokonca to v minulosti bolo viac ako vylúčené, hudobní pedagógovia striktne oddeľovali klasiku od ľahších žánrov, vrátane jazzu.

DH: „Voči jazzu existovalo a stále existuje veľa predsudkov, ja sám som študoval klasickú hudbu na hudobnej škole, bol som vtedy mladý a študoval som tam už tri roky, ale na tejto škole vládlo pravidlo, že poslucháči nesmú hrať jazz! A jedného dňa – počas posledného ročníka - si ma dal predvolať riaditeľ školy, ktorý ma videl v televízii – hral som vtedy s nikým iným ako s Rolandom Kirkom!

* Uau!

DH: „A vraví mi: To ste boli vy, čo ste tam hrali jazz ? Vravím, že áno, to som bol ja, a on na to: viete, že to nesmiete ? A ja vravím, že toto je jeden skvelý hudobník a takejto hudbe sa chcem venovať aj ďalej. Je mi to ľúto, ale jazz chcem hrať aj v budúcnosti. A on to akceptoval. Iba dodal, aby som si dával pozor, nech mi to nezasahuje do štúdia. Povedal mi: A už na to zabudnime. Takže dopadlo to dobre.“

* Myslel som si, že také dačo sa v tých časoch dialo len u nás.

DH: „Ale kdeže, kráľovská Akadémia v Londýne, Londýnska škola hudby, všetky tie školy mali princíp: Žiaden jazz! Teraz – je to presne naopak. Aj v Amerike to tak bolo na mnohých školách.“

* Miroslav Vitouš mi raz povedal, že by sa mali prepísať všetky učebnice hudby, keďže neobsahujú kapitoly o improvizácii.

DH: „Viete, veľa toho, čo sa dá naučiť o jazze, nie je v knhách, ale ešte stále sa to odovzdáva formou tradície, hudobníci sa to učia od hudobníkov - tak som sa učil aj ja, napokon dnes sa aj ja podieľam na výučbe, ale veľká časť vedomostí o jazze súvisí najmä s počúvaním. To, ako hrať túto hudbu, sa musíte naučiť počúvaním a hrou. Je to naozaj zdĺhavý proces – učiť sa, nahrávať, kopírovať veľkých majstrov, a pritom si hľadať svoj vlastný štýl.“

* Videl som vás včera hrať španielske flamengo, čo som od vás ešte nepočul...ako ste sa k tomu dostali?

DH: „Viete, celé to začalo pred niekoľkými rokmi, keď ma kontaktovalo umelecké centrum v Seville s tým, či by som nemal záujem vystúpiť s jedným flamengo-gitaristom a ja im na to, že áno, záujem mám - až na to, že o tej hudbe neviem takmer nič. Povedali mi, že nám dajú štyri dni na skúšanie a potom zorganizujú zopár koncertov. Bol som vtedy v Madride a Pepe Habichuela, inak virtuózny cigánsky flamengo - gitarista, prišiel za mnou na môj koncert v Madride. A tak sme sa stretli a hneď sme si obaja veľmi porozumeli. A tak mu vravím: prosím ťa, mám pred tvojou hudbou veľký rešpekt, chcem, aby si ma učil. Ale: nechcem iba hrať na flamengo - podklade, chcem sa naučiť hrať skutočné flamengo, tak, aby som bol, jedným z vás, nemám záujem o fusion, a on na to: Aha!
A tak sme sa na jar stretli a skúšali sme, no a potom sme spoločne vystúpili, a po týždni zbierania skúseností ma táto hudba totálne intoxikovala. Navrhol som im, aby sme si to zopakovali, a tak som sa o ďalší rok vrátil do Sevilly a opäť sme skúšali a opäť sme urobili zopár vystúpení a potom som im povedal, že o rok v tom musíme pokračovať – ale tak, aby sme to mohli aj nahrať. A tak sa aj stalo. Stretli sme sa a potom sme išli do jedného madridského štúdia a výsledok bolo nové album HANDS, ktoré vyšlo iba teraz, pred nedávnom.“

* Mnohým znie flamengo rovnako, lenže vo vašom podaní znela každá pieseň a najmä vaše sóla - totálne odlišne. Každá z tých piesní má svoju svojskú náladu a vy sám ste boli schopní vytvoriť týmto piesňam v sólach celkom nové melódie.

DH: „Flamengo piesne predstavujú často aj rozličné tanečné formy, a každá taká tanečná forma má aj svoj vlastný charakter: napr. Buleria je veľmi živá, to je klasické flamengo, to pozná takmer každý, potom máte Seguyriu, čo je zase veľmi hlboká a oduševnená hudba, no a potom máte iné variácie – veselú Alegriu s dvoma perkusiami, rumbu, tango, fandango, všetky tieto typy piesní majú svoju špeciálnu náladu, je to veľmi variabilná hudba. Takže keď sme sa po prvýkrát stretli, v prvom rade som sa chcel čo najviac naučiť, pátral som predtým aj na internete a našiel som veľa historických nahrávok. Snažil som sa podľa toho učiť hrať, ale samozrejme, že nič nebolo zapísané, takže všetko, čo teraz viem, som sa naučil počas skúšok, zapísal som si do nôt čo sa dalo, ale bol to pomerne dlhý proces, ako keby som vyrábal víno: najprv sme začali s hroznami, a o tri roky sme mali hotové víno.“