V rámci dramaturgie jazzových dní sme si zvykli za posledné roky už na všeličo (v pamäti mi zostáva ročník 2006 a vystúpenie "No Jazz", ktoré rozdýchavam doteraz). Priznám sa, vystúpenie Katky Koščovej som na našich jazzákoch nečakal. Jej smerovanie som ale sledoval a zaregistroval som aj najnovší album Nebotrasenie, s ktorým sa vydala opačným smerom ako je cieľ showbiznisu. Predsudky som teda zahodil, lebo veď aj Hancock hovorí, že jazz je dnes už doslova nedefinovateľný a je to žáner s najširším záberom.

Katka Koščová profituje najmä z ľudí, stojacich za ňou na pódiu (Daniel Špiner - klavír, Miro Szirmai - perkusie, Vilo Cicoň - basgitara). Obklopila sa muzikálnymi hudobníkmi, na ktorých sa môže spoľahnúť. Sama hovorí, že si s hráčmi musí sadnúť najmä ľudsky a tento fakt bol cítiť aj na pódiu. Vždy mám rád, keď na koncerte vládne pohoda a hráči si to jednoducho užívajú. Takýmto prístupom sa dá osloviť aj publikum, ktoré možno nevie, čo má vlastne očakávať. Hudba, ktorá zaznela, by sa dala definovať ako zmes folku, šansónu, popu a jazzu, ktorý sa prejavuje hlavne v ponímaní klavírnej hry a basovej linky. Kapela si pripravila skladby z najnovšieho albumu (Nebotrasenie) a pridala aj dve piesne z platne "Naboso".

Viac pocitová ako sofistikovaná hudba bola príjemným obohatením sobotňajšieho večera. Avšak ortodoxní fanúšikovia sa budú asi ešte dlho zamýšľať, akým spôsobom sa podarilo takýto štýl hudby dostať na jazzový festival. Mne to tiež nie je celkom jasné, ale otázky by mali smerovať na dramaturga, keďže podobných "záhad" by sa za celé tri dni festivalu našlo dosť.