Napriek tomu , že americkí jazzoví hudobníci radi koncertujú v Európe, vidieť a hlavne počuť jedného z velikánov súčasnej jazzovej gitary nie je také jednoduché. Keď som sa dozvedel, že v neďalekej „Viedni pri Bratislave“, dokonca v mojom obľúbenom klube Porgy a Bess bude v nedeľu večer hrať Bill Frisell so svojím kvartetom, bolo okamžite rozhodnuté. Neboli ani problémy s parkovaním a tak už pred ôsmou ma privítalo ( samozrejme aj ostatných divákov, klub bol prakticky vypredaný) striedmo zariadené pódium klubu.

Dve combá značky Fender zapojené na stereo, ďaľšie pre gitaru, basová aparatúra, dve hniezda elektronických krabičiek, tri notové stojany … a kde sú bicie? Predsa Kenny Wollesen, newyorkský bubeník a vibrafonista a člen Frisellovho kvarteta nebude len tlieskať!  Pár minút pred  trištvrte na deväť bola záhada vyriešená. Tropická búrka Sandy dobehla Billa Frisella vo Viedni. Kenny Wollesen mal plný pas a potreboval nový, vzhľadom na výpadok prúdu však nefungoval miestny úrad, ktorý nové pasy vydáva a tak mu nezostalo nič iné, len zostať doma. Takže neplánovane sme tu mali trio namiesto kvarteta a jedinečnú možnosť zažiť Billa Frisella vo veľmi komornom obsadení. O trištvrte na deväť prišiel na na pódium Bill Frisell, v ruke biely Fender Telecaster, (snímače Seymour Duncan, struny D´Addario ), predstavil spoluhráčov: Ron Miles - trúbka a krídlovka, Tony Scherr – basgitara a gitara a koncert mohol začať.

Bill Frisell je naprosto výnimočná postava nielen jazzovej gitary, ale samotného súčasného jazzu. Šesťdesiat jeden ročný (narodil sa v Baltimore v 1951), štíhly, vysoký, s vzhľadom bielovlasého profesora, má za sebou neuveriteľnú kariéru mimoriadne žiadaného hudobníka a významného amerického skladateľa. Ako dieťa začínal s klarinetom, nasledoval saxofón a gitara, ktorá nakoniec získala celú jeho pozornosť. Po štúdiu na Berklee College of Music, súkromných hodinách u legendy jazzovej gitary Jima Halla a samozrejme usilovnom koncertovaní s množstvom hudobníkov rôzneho štýlového a žánrového zamerania, si vypracoval vlastný, veľmi osobitý gitarový rukopis, kde kombinuje organicky prvky jazzu, rocku, country a bluegrassu a tak isto alternatívnej popmusic. Spolupracoval snáď so všetkými významnými osobnosťami americkej alternatívnej hudobnej scény ako napríklad John Zorn a tak isto s jazzovými kalibrami ako: Paul Motian, Ron Carter, Joe Lovano , John Scofield, či rockovými legendami - napríklad s bubeníkom slávnej britskej skupiny The Cream Gingerom Bakerom. Okrem toho všetkého je aj významným skladateľom filmovej hudby a o tom bol aj nedeľný koncert.

Bill Frisell predstavil svoju hudbu k filmu amerického režiséra Billa Morrisona The Great Flood. Je o ničivej záplave, ktorá v roku 1927 postihla oblasť Mississippi, spôsobila vyľudnenie mnohých miest a presun černošského obyvateľstva na sever. Svojím spôsobom to prispelo k rozšíreniu blues a takto nepriamo ovplyvnilo aj vznik rock and rollu. Trio interpretovalo Frisellove kompozície naprosto dokonale. V akustickej hladine len mierne prizvučenej krídlovky Rona Milesa sa pohybovala aj gitara Tonyho Scherra, ináč schopného kontrabasistu, skladateľa, producenta a aj speváka, s dvomi vlastnými albumami a samozrejme výborného elektrického basistu. Na svojej starej Hofnerke s krátkou menzúrou mal krásny, akusticky pôsobiaci tón, ktorý mi veľmi pripomínal hru Steve Swallova. Frisell so svojím Telecasterom sa zvukovo pohyboval medzi tradičnejším jazzovým čistým gitarovým tónom s minimálnym dozvukom a jeho charakteristickým elektrickým zvukom, s výrazným hallom, podľa potreby pritvrdený skreslením a striedmym využitím loopov. V hudbe k filmu spracovanej formou suity sa striedali motívy bluesové, folkové, prestriedané citáciami a názvukmi známych populárnych a jazzových tém (úžasné Coltraneove Giant Steps !), Ron MIles improvizoval krásne melodicky no a Bill Frisell, to bola radosť sama o sebe. Vedomý si každého tónu (výrazná podobnosť s prístupom Jima Halla), umiestňoval notu k note v sebe vlastných kombináciách, hral si druhý hlas v možných aj nemožných intervaloch, pracoval s tónom farebne a dynamicky, krásne zvukovo diferencoval jednotlivé skladby a dotváral kompaktný zvuk celého tria. A takto to išlo s krátkou prestávkou a dvomi prídavkami, ktoré si vytlieskalo nadšené publikum takmer dve hodiny. Bohužiaľ nepredávali sa žiadne CD, aby som mohol spokojne odísť s hmatateľnou spomienkou. Oproti pocitu, ktorý vo mne zostal, je to však nepodstatné. Frisell do Bratislavy!!!