Saxofonista Zbigniew Namysłowski (ročník 1939) nie je na Bratislavských jazzových dňoch nováčikom. Vystúpil tu už viackrát. A vždy s úspechom. Príznačné pre jeho posledné vystúpnie v Bratislave je aj to, že prišiel so skupinou mladých poľských jazzmanov, predstaviteľov novej generácie poľských jazzmanov. Namyslowski sa hre na svoj nástroj nevenoval hneď od začiatku. Po vojne ho ako sirotu vychovávala jeho stará mama Julie Žeromska, ktorá sa postarala aj o jeho hudobné vzdelanie. To získal v Krakowe, kde sa učil hre na klavíri a vo Varšave, kde navštevoval Strednú hudobnú školu. Tu sa venoval hre na violončelo. Ako jazzman debutoval v roku 1955 v skupine Five Brothers – ako klavirista. Neskôr presedlal na trombón, ale napokon mu učaroval saxofón, s ktorým dobyl jazzový svet.

 

* Prečo ste sa rozhodli pre štúdium hudby? Páčil sa vám jazz, alebo klasika, alebo ste jednoducho nemali inú možnosť?

 

ZBIGNIEW NAMYSLOWSKI: "Ja som sa vôbec nerozhodol. Ale moja stará mama povedala, že musím ísť na hudobnú školu, tak som tam šiel."

 

* Čo ste vtedy počúvali?

 

ZN: "Nič! Nič, najradšej som hral futbal. To ma bavilo viac, ako počúvať hudbu!"

 

* Bola to dlhá cesta – od futbalu k hudbe alebo ste sa rýchlo preorientovali?

 

ZN: "Nebola to až taká dlhá cesta, štadión sme nemali ďaleko od školy. Takže tá cesta nebola veľmi dlhá :-)."

 

* Ale to, že ste mohli hrať na štadióne aj ako hudobník, vám trvalo trochu dlhšie?

 

ZN: "Na štadióne? Áno, samozrejme, to mi trvalo dlhšie. :-)."

 

* Jedno z vašich najzaujímavejších hudobných stretnutí ste mali pravdepodobne s Krzyštofom Komedom.

 

ZN: "To je pravda."

 

* Ako ste sa vôbec stretli?

 

ZN: "On mi zavolal. Vždy mi zavolal on a nie ja jemu, vždy to bol on, kto ma zavolal, aby som si s ním zahral. Nebol som členom jeho kapely, ale občas ma prizval k spolupráci – jednou z takých príležitostí bola aj nahrávka platne Astigmatic." (Pozn.: Legendárna platňa poľského moderného jazzu, na ktorej hral Namyslowski spolu s Tomaszom Stankom, Rune Carlsonom a Günterom Lenzom).

 

* To znamená, že už na strednej škole ste začali hrávať profesionálne?

 

ZN: "Áno, začal som hrávať už počas štúdia na strednej škole, ale neviem, čo tým myslíte – profesionálne? Zarábať peniaze?

 

* Napríklad.

 

ZN: "Áno, je to tak. Ako jazzový hudobník som začal zarábať peniaze ešte počas štúdia na strednej škole."

 

* V tých časoch mali u nás študenti hudobných škôl, napríklad na konzervatóriu, veľké problémy, ak hrali na verejnosti jazz, alebo populárnu hudbu. Mnohých vyhodili zo školy, ak sa ich profesor dozvedel, že hrajú jazz.

 

ZN: "V 50-tych, 60-tych rokoch? To je možné, aj v Poľsku to tak bolo, ale potom sa to zmenilo. Myslím si, že vtedy o mne nevedeli, že niekde vystupujem, a že hrám jazz, jednoducho to nevedeli. Začal som hrávať jazz na trombóne (Pozn.: V rôznych dixielandových kapelách) a na škole by si nedokázali predstaviť, že nejaký čelista môže hrať na trombóne jazz."

 

* Neverili by tomu?

 

ZN: "Nie."

 

* Čo bolo pre vás rozhodujúce? Kedy ste sa rozhodli, že chcete hrať jazz?

 

ZN: "Po ukončení školy som si povedal, že už nechcem hrať klasiku, odteraz pre mňa existuje len jazz!"

 

* A prečo ste sa tak rozhodli?

 

ZN: "Prečo?

 

* Nechceli ste ísť radšej hrať niekam do orchestra?

 

ZN: "Nie. Mňa hudba vôbec nezaujímala – až kým som po prvýkrát nepočul jazz! Klasika ma nezaujímala."

 

* Ale neskôr ste sa k nej vrátili?

 

ZN: "Neskôr už áno! Ale to som sa rozhodol sám. Študovať klasickú hudbu – to nebolo moje rozhodnutie. :-)."

 

* Možno, že práve takto v sebe objavili mnohí hudobníci svoju lásku k hudbe. Pre nás bolo v tých časoch veľmi zaujímavé, že sme videli poľských jazzmanov hrať v Amerike, a na celom svete. Tu to bol trochu problém vycestovať a hrať dlhodobo v zahraničí. Prečo? Mali jazzoví hudobníci v Poľsku nejakú “výnimku”?

 

ZN: "Napodiv u nás jazz tolerovali – a to ako hudbu, ktorá nemala slová, väčšinou sme totiž nespievali, jednoducho pre náš režim to nebolo nebezpečné, takže nás bez problému nechali vycestovať na Západ, dokonca aj do Štátov. Boli sme aj v Indii, na Novom Zélande, v Austrálii, ..."

 

* A vystupovali ste aj v ZSSR ...

ZN: "Samozrejme aj tam, tam sme boli mnoho krát."

 

* Keď ste prišli do Ameriky, bolo to pre vás čosi výnimočné, alebo ste si jednoducho hrali svoju hudbu?

 

ZN: "Amerika je vždy čosi výnimočné ..."

 

* S kým ste tam hrali po prvýkrát?

 

ZN: "Po prvýkrát som tam bol v roku 1962. Hral som so skupinou The Wreckers Andrzeja Trzaskowského. Bolo to veľmi dlhé turné, ktoré trvalo viac ako mesiac, a navštívili sme všetky štáty únie, vrátane pobrežia Kalifornie, Chicaga, ... Takže to bolo veľmi zaujímavé. Mali sme možnosť počuť najväčších jazzových géniov tých čias, ako Johna Coltranea, Milesa Davisa, Sonnyho Rollinsa, Dukea Ellingtona, Counta Basieho, to bolo teda čosi!"

 

* A pravdepodobne to bol ten najdôležitejší malý krok pri hľadaní svojho “tónu”, svojho štýlu?

 

ZN: "Myslím, že to nebol len malý krok, :-)."

 

* Čiže počúvať je rovnako dôležité ako hrať?

 

ZN: "Presne tak."

 

* V roku 1964 ste, pokiaľ viem, nahrali vo Veľkej Británii dôležitú nahrávku, ktorou ste prekvapili západný svet.

 

ZN: "Áno v roku 1964, to bola asi prvá platňa, ktorú nahrala na Západe nejaká poľská jazzová skupina (Pozn.: ”Zbigniew Namysłowski Modern Jazz Group: Lola" vydalo vydavateľstvo Decca). Mali sme veľké šťastie a boli sme šťastní."

 

* Stále si doma púšťam jednu z vašich platní s nezabudnuteľným bubeníkom Czieslawom Bartkowskim. Hrávate ešte spolu?

 

ZN: "Bartkowski sa teraz venuje predovšetkým pedagogike, učí vo Varšave, mimochodom na tej istej škole, na ktorej učím aj ja, a hráva teraz predovšetkým v triu s klaviristom Andrzejom Jagodzinskim a basistom Adamom Cegielskim."

 

* Aká je dnes situácia v Poľsku? Je tam veľa dobrých jazzmanov?

 

ZN: "Celá kopa vynikajúcich hudobníkov – a nájdete ich po celom Poľsku!"

 

* Aké majú šance?

 

ZN: "Veľmi malé, veľmi malé. Lebo ak vám poviem, že dnes vo Varšave nemáme ani jazzový klub, tak mi nebudete veriť."

 

* Ale veď v Poľsku je dnes veľa jazzových festivalov!

 

ZN: "Áno, hovorí sa, že ich je veľa, neviem, ale vo Varšave napriek tomu nemáme jazzový klub."

 

* Na záver: Ak porovnáte situáciu pred 89-ym rokom a po ňom, čo by ste povedali - ako jazzman?

 

ZN: "Viete, ja som si nikdy nesťažoval, ani počas komunistického režimu, a ani teraz, ale ..."

 

* Čo sa zmenilo?

 

ZN: "Pre mňa hlavne to, že som bol oveľa mladší, ako teraz, ale myslím si, že mladí hudobníci to teraz majú oveľa ľahšie, ako sme to mali my. Nie je problém zohnať nahrávky, alebo všetko, čo potrebujete, aj učiť sa môžete prostredníctvom internetu, a to od tých najlepších učiteľov akých len chcete."

 

* Ale získať prácu asi nie je jednoduchšie.

 

ZN: "To je pravda. To veru nie je ..."

 

* Ďakujem za rozhovor.