Nie každý koncert prinesie niečo úplne nové alebo vyslovene ohúri, ale to neznamená, že to hneď musí byť zlý koncert. V tomto článku sa pozrieme na kapely, ktoré ničím neprekvapili a nepriniesli nijaké inovácie, ale ich výkon bol napriek tomu na dobrej umeleckej úrovni. Nórsko-austrálska kapela The Necks prišli s hudobným konceptom, ktorý bol silno zakorenený v minimalizme. Ich hudba vychádzala z odkazu hlavných protagonistov amerického minimalizmu ako Steve Reich, Terry Riley a Philip Glass. Trio v zostave Chris Abrahams – klavír, Lloyd Swanton – kontrabas a Tony Buck – bicie nástroje prinieslo veľmi statickú, lyricko-melodickú hudbu s melancholickou atmosférou. Skladby vychádzali aj z filmovej hudby a ich cieľom bolo vytvoriť naratívnu atmosféru. Hlavným jadrom kompozícií bola negácia modulácie alebo akékoľvek rozvíjanie myšlienky. Statické frázy sa takmer vôbec neobmieňali a pohrávali sa tak s percepciou poslucháča. Niektoré skladby vychádzali z Reichovho konceptu posúvania fráz – tzv. phase shifting. Jazzových prvkov sa tu objavilo len veľmi málo.

Brian Marsella Trio priniesli asi jeden z najtradičnejších jazzových prejavov v rámci festivalu. Skladby boli silno zakorenené v tradícií mainstreamu, ktorý sa kombinoval s mierne avantgardným prejavom. Komorná zostava v zložení Brian Marsella – klavír, Trevor Dunn – kontrabas a Kenny Wollsen – bicie nástroje mala veľmi moderný sound a netradičné harmónie. Kombinácie free-jazzu, swingu a blues bola posadená do veľmi temnej a depresívnej atmosféry ako sme na to zvyknutí u niektorých európskych súčasných jazzových kapiel. Vystúpenie sa však po čase stalo veľmi jednotvárne, nudné a pôsobilo príliš na silene, pričom kompozície vyznievali schematicky.

Ďalším priemerným vystúpením bol projekt švédskeho saxofonistu Mats Gustafssona. Tenteto malo pomerne netradičné nástrojové zastúpenie, pričom sa objavili aj dvoje bicie sady. Pomerne výstredné obsadenie mohlo priniesť zaujímavú zvukovú škálu a netradičné aranžmány, avšak nestalo sa tak. Veľmi rozvláčne kompozície nevyužívali možnosti tenteta, ktoré bolo skôr rozkúskované na nástupy v malých skupinkách. Celé vystúpenie pripomínalo, takú malú anarchiu, kde hráči hrali ad libitum bez vnímania okolia. Zvláštny a nesúrodý charakter hudby s veľmi disonantnými súzvukmi by mohol slúžiť ako pozadie do hororového filmu. Veľmi excentrické, dynamicky preexponované vstupy a absencia farieb a melodiky uchu poslucháča veľmi nelahodili, ale možno to bol práve aj zámer skladateľa, nakoľko tento projekt má reflektovať chovanie človeka voči svetu.

Koncept zoskupenia Angels 9 bol viac o spoločnosti a politike ako o hudbe. Skupina sa vo svojej hudbe zameriava na politické a spoločenské problémy ako uväznenie, mučenie, hladovanie a úmrtie nevinných obetí. Odkaz hudby nebol podaný textom, ale skrz nástroje, čo sa odrazilo na veľmi expresívnej a disonantnej hudbe. Hudobníci tieto myšlienky posúvajú vždy inak, nakoľko koncept ich hudby je založený na kolektívnej súhre v štýle neworleánskeho jazzu. Kompozície oplývali častými dynamickými explóziami, agresívnym rytmom a zavýjaním kričiacich saxofónov. Je ušľachtilé, načo sa snaží tento projekt poukázať, ale po hudobnej stránke to bol len priemerný free-jazzový koncept.