Americký saxofonista Chris Potter vydal koncom minulého roka hneď dva albumy. Zatiaľ čo v prípade Follow the red line ide o priemernú živú nahrávku, 10 songs for everyone možno považovať za veľmi podarený experiment.
Chris Potter si vybral k nahrávaniu živého albumu Follow the red line osvedčených hudobníkov, s ktorými v roku 2006 nahral CD Underground. Rytmický základ položila dvojica Nate Smith – Craig Taborn. Je zaujímavé, že basové línie nahradilo Fender Rhodes piano, ktoré spolu s Potterovym saxofónom vytvára zaujímavú harmonickú súhru.
V šiestich skladbách sa Potter nesnažil byť stručný, treba však povedať, že kvantita sólových častí jednotlivých nástrojov nie je na úkor ich kvality. Hneď v úvodnej kompozícii albumu s názvom Train dominuje výborná rytmika, ktorá Potterovi umožňuje prakticky neobmedzene využívať celý ponúknutý priestor.
Skladba Pop tune #1 uvoľňuje napätú atmosféru po predchádzajúcej kompozícii Arjuna. Nevýrazná gitara, tak ako aj v predchádzajúcich dvoch skladbách, iba zriedkakedy vybočí do sóla, na to je tam však Potter, aby utváral albumu jeho vlastnú farbu. V strede skladby k tomu napokon aj dochádza, keď sa mení celý jej rytmus a hudobníci sa hrajú s príjemným popovým motívom.
Za najlepšiu kompozíciu treba určite označiť Viva Las Vilnius. Potterovi tu v unizono častiach už vhodne kontruje gitarista Adam Rogers a opäť ich dopĺňa dobrá rytmická časť tohto kvarteta. Ak by sme ale chceli jasne pomenovať album Follow the red line, exaktný názov by sme mu hľadali len veľmi ťažko. Treba však povedať, že je to dobrá živá nahrávka.
V prípade albumu 10 songs for everyone ide o diametrálne odlišnú hudobnú štruktúru. Svedčí o tom fakt, že Potter vsadil na nezvyčajnosť a v nahrávkach dal priestor okrem tradičných nástrojov aj klarinetu, flaute, bassoonu, viole, či cellu. V skladbách však nejde o nejaké ich bezduché miešanie. Kompozície sú prepracované a hudobne veľmi obsažné.
V prvých dvoch skladbách The absence a Against the wind si poslucháč zvyká na už spomínanú netradičnosť, ktorá sa však samotným počúvaním ďalších skladieb redukuje. Sláčikové nástroje v ďalších kompozíciách Close to the sun, či Family tree (ktorá patrí k najlepším na albume) tak pripadajú už ako samozrejmosť a dotvárajú atmosféru, ktorá je načrtnutá v ich názve.
V Cupid and psyche sa Potter dostáva k jemu typickému saxofónovému prejavu, pozoruhodnú skladbu Estrellas del sur otvára temné violončelo spolu s gitarou, a v ktorej Potter naopak necháva vyniknúť dôležitosť ostatných nástrojov. Album uzatvára vo veľmi komornej atmosfére kompozícia All by all.
Aj keď možno označiť Potterov album 10 songs for everyone za určitý druh jazzového experimentu, v každej jednej skladbe si poslucháč nájde niečo, čo ho osloví. Je to naozaj 10 skvelých skladieb pre každého, ktoré hovoria sami za seba.
