Unikátneho amerického vokalistu Kurta Ellinga malo možnosť zažiť domáce publikum minimálne dvakrát. Počas minulého leta sa spolu so svojím kvartetom predstavil na nádvorí plzeňského pivovaru v rámci vynikajúceho „open-air“ Pilsner Urquell Bohemia Jazz Fest 2007. Päť rokov predtým bol jedným z headlinerov Bratislavských jazzových dní, na ktorých predstavil repertoár zo svojho vtedy aktuálneho živého albumu Live in Chicago (Blue Note). Nesmierne vydarený záznam z chicagského klubu Green Mill, na ktorom participuje niekoľko pozoruhodných hostí (napríklad vokálna legenda Jon Hendricks), môžeme v Ellingovej diskografii priradiť k najpresvedčivejším. Green Mill „patrí“ Ellingovi pravidelne každú stredu a „domáckosť“ prostredia napomáha unikátnej pódiovej komunikácii a nezvyčajnej interakcii so „svojím“ publikom.
Ellingov posledný štúdiový projekt Nightmoves poznamenal prestup z legendárneho jazzového labelu Blue Note do komornejšieho Concord Jazz. Špecialitou víťaza kategórie Male Vocalist výročnej 55. Critics Poll prestížneho magazínu Down Beat zostávajú citácie slávnych sól legendárnych jazzových (inštrumentálnych!) majstrov. Na albume ich nachádzame hneď niekoľko: prvou z nich je textová vokalíza skladby Leaving Again / In The Wee Small Hours of the Morning postavená na bezmennej improvizácii klavíristu Keitha Jarretta z jeho nahrávky At The Blue Note z roku 1994. Ellingov lyrický naturel a zamatovo tvárne vibráto jeho barytónu vyniká práve na rubátovo voľných plochách v komunikácii s kongeniálnym dlhoročným klavírnym partnerom Laurence Hobgoodom. Ďalšou z vokalíz je nádherne melancholická (pôvodne ellingtonovka) I Like The Sunrise vychádzajúca zo saxofónového sóla nahrávky The Improvisor chicagskej hardbopovej legendy Von Freemana. Sláčikové kvarteto The Escher String Quartet dotvára atmosféru McHughovho štandardu Where Are You, My Love?, ktorého text geniálne stmeľuje originálny melodický základ s frázovaním tenorsaxofonistu Dextera Gordona. Znalcom netreba pripomínať, že legendárny saxofónový majster nahral túto skladbu v roku 1962 na svoj „masterpiece“ s názvom Go. Rovnako netreba vyzdvihovať Ellingovu suverenitu, s akou narába s unikátne posadeným hlasom umožňujúcim využívať tenorové výšky, ako aj hladkú barytónovú farebnosť. Prostredníctvom inštrumentalistov Gordona, Freemana (na starších albumoch napríklad Wayne Shortera) sledujeme Ellingovu nadväznosť na bebopových a postbopových vokálnych experimentátorov päťdesiatych a šesťdesiatych rokov (King Pleasure, Eddie Jefferson, Lambert, Hendricks & Ross), ktorých taktiež neuspokojovalo „croonerstvo“ vychádzajúce z talianskeho belcanta.
Náročnejšie vokalízy odľahčuje Elling sambou And We Will Fly s elegickým sólom ústnej harmoniky hosťujúceho Gregórie Maret alebo „hitovkou“ Undun požičanou z repertoáru popovej kapely Guess Who. Unikátom ostáva komunikácia členov zoskupenia – klaviristu Laurence Hobgooda, kontrabasistu Roberta Amstera a bubeníka Willieho Jonesa III. Predovšetkým Hobgood sa javí ako nesmierne flexibilný klavirista a aranžér s osobitým štýlom syntetizujúcim dedičstvo majstrov svojho nástroja. Kredit albumu zvyšuje participácia renomovaných osobností - kontrabasistu Christiana McBrideho a tenorsaxofonistu zoskupenia Yellowjackets - Boba Mintzera.