Úžasne príjemné klubové hranie, dokonalá atmosféra pre tvorivosť a hravosť, vtip a ľahkosť invencie boli súčasťou klubového večera vo Viedni. Určite nie technická exhibícia a ani snaha o efekt, ale naopak, sila zážitku, sú dominantnými črtami vystúpenia umelca, speváka menom Kevin Mahogany z USA. Nehanbil sa odhaliť svoju prirodzenosť. Hoci navonok veľký, tučný spevák s barytónovým hlasom, možno pri prvom počutí s bežnou, prehliadnuteľnou farbou, pri sólovom speve „When I fall love, it will be forever...“ bez inštrumentálneho sprievodu v sólovom speve, spieval sám pri mikrofóne. Jednoducho, úprimne a presvedčivo, navzdory svojmu robustnému zjavu, nehanbiac sa za „svoju lásku naveky“.
Technikou nechcel ohúriť, jeho silnými stránkami je vnímanie atmosféry, radosť z novovzniknutého nápadu, sila práce s dynamikou a ich prenos do improvizácií, ktoré neboli nikdy príliš dlhé. Koncentroval sa na nápad v duchu, ak nemáš čo povedať, radšej spievaj tému. K tomu nútil aj svojich spolu hudobníkov kontrabasistu Henninga Gailinga z Nemecka a bubeníka Jorisa Duddliho z Rakúska. Väčšiu inšpiráciu mu však poskytoval jednoznačne Henning Gailing, pretože s ním odohral viacero pasáží v duete, niekedy aj celú skladbu – ostináto z All Blues Milesa Davisa, možno v trochu rýchlejšom tempe, než sa obvykle hráva, aby sound dua neznel príliš nudne. Joris Dudli na bicích v duete so spevákom predviedli skôr zábavné, úsmevné hudobné otázky a odpovede (call and response), kde predspieval Mahogany, čo má zahrať bubeník. Je zvláštne, že pri vokalizácii a používaní rôznych fráz, si poslucháč bežne nevšimne, ako úžasne rytmicky rôznorodo Mahogany cíti. To sa dalo vyčítať až pri tomto duete, kde nekládol dôraz na intonáciu, ale na rytmus. Škoda, že Joris Dudli zrejme nebol celkom v „timingu“ Mahoganyho a neposkytol mu inšpiračné podnety na improvizáciu.
Myslím si, že koncentrácia na nápad, znamená návrat jazzového obdobia bopu a jeho modifikácií. Aj keď sa jazzmani celé obdobie po Davisovom Bitches Brew (1969) v jazzrocku a fusion o to snažili, zamestnávalo ich skôr ako spojiť nezlučiteľné, než to, čo v ňom hrali. Slovami českej speváčky, Jany Koubkovej: „Není důležité jako, ale co.“ Zvláštne je, že základ pre prienik nových ambícií predstavuje swing, v duchu ktorého sa nieslo aj toto vystúpenie s prímesmi rôznych moderných štýlov a blues.
Partnerom pre sóla Kevina Mahoganyho bol klavirista Thomas Rückert, v súčasnosti žijúci v New Yorku. Chvíľu mi trvalo, kým som jeho hru identifikovala, niekedy v rýchlych pasážach pripomínal veľmi vzdialene Bud Powella, ale príjemnejšie sa zrejme cítil v medium tempo skladbách s George Shearingovským prístupom k improvizáciám. Invenciou, akú som možno naposledy zažila pri vystúpení Ray Browna v Bratislave, vnímaním atmosféry à la Billy Holiday, sa Kevin Mahogany radí k špičkovým interpretom súčasného jazzu.
Kevin počas celého vystúpenia spieval v mezzoforte, každá skladba však gradovala a nebola len opakovaním chórusov so striedaním sólistov, ale premyslene vygradovanou kompozíciou, kde spevák veľmi úsporne dávkoval spev vo fortissime. Pri nasadení silného spevu bolo vidieť, akú má veľkú intenzitu hlasu, ale súčasne aj ako vie pracovať s dychom. Len raz ukázal to, čo speváci radi vystavujú na obdiv – „pozrite sa, koľko taktov viem vyspievať na jeden dych“, ale bolo to sprevádzané úškrnom. Vôbec, množstvo komentárov medzi piesňami, ale aj vkladanie výrazových prejavov do textov naznačovali, že sme v novej ére postmodernizmu. Napríklad časté jemné náznaky irónie, avšak bez štipľavosti a arogantného výsmechu v imitácii vzdychov ženy pri speve, výzvy: „Ak budete viac piť, budeme lepšie znieť!“ a podobne.
Krásne sa takisto pohral so situáciou, keď istá žena v sále uprostred koncertu, možno o 22,30, zaspala. S komentovaním, nechajte ju, určite pracuje celý deň, začal v pianissime spievať pieseň, v ktorej manželka hovorí svojmu manželovi: „I love here to stay, oh, darling...“ Pri nástupe druhého chórusu spevu vo fortissime, sa žena trochu pohla. Až ku koncu skladby počas rušnej zábavy a smiechu obecenstva sa žena zobudila, čo všetci sprevádzali búrlivým potleskom. Áno, bola to tvorivá a vtipná zábava, počas ktorej spevák spieval známe hity ako napríklad The Girls from Ipanema (A.C.Jobim), All Blues (M.Davis), Route 66 (Bobby Troup), Take the A Train, Don´t Get Around Much Any More (Ellington/Russell), avšak veľmi citlivo, bez akéhokoľvek nádychu gýču. Pri Girls from Ipanema, ktorá znela ako prvá pieseň speváka, som sa trochu zľakla otrepanosti tejto piesne, nebolo treba, znelo to bez nasládlosti a sentimentu.
Na záver možno problém do diskusie, pretože vyvstal počas koncertu. Keď niektorý dychtivý lovec videí začal snímať Kevina Mahoganyho na kameru, Kevin okamžite zakričal počas svojho sóla uprostred piesne: „Vypnite kameru“. Po ukončení piesne začal komentovať, čo sa práve stalo: „Prišiel som spievať teraz tu a pre Vás. Tak si to užite. Natočíte nejaké hlúpe video a strčíte to na youtube. Ja chcem prísť do tohto klubu, tu vo Viedni, aj o rok a aj o ďalší rok.“