Bratislavské hudobné slávnosti, Štátny komorný orchester Žilina, Leoš Svárovský - dirigent, John Salerno (USA, University of Wisconsin) - soprán a tenor saxofón, Adam Gaines (USA, University of Wisconsin) - trúbka, Erik Rothenstein - barytón saxofón, Matúš Jakabčic - gitara, Klaudius Kováč - klavír, Róbert Ragan - kontrabas a Peter Solárik - bicie nástroje.

V kontexte third streamových skladieb vyznievajú kompozície Matúša Jakabčica (1961) a Egona Kráka (1958) omnoho striedmejšie, pretože nepracujú s veľkým symfonickým orchestrom, kde skladateľ buráca a ohuruje agresivitou dynamizmu a striedaním nástrojových sekcií dychov, sláčikov, basových polôh a jazzovej skupiny. Tak možno povedať, že aj v tomto smere sa vývoj posunul a integrácia dvoch odlišných ensemblov, jazzovej skupiny a klasického orchestra je plastickejšia. Na rozdiel od klasických predstaviteľov third streamu, akými sú Stan Kenton, Leonard Bernstein, George Russell, Gil Evans, alebo na pôde českej hudby Jaromír Hnilička, Pavel Blatný, v slovenskej hudbe Peter Breiner, Peter Martinček, tieto 2 skladby čerpajú nie z big bandového rozloženia síl hudobníkov a komplexu neskororomantického orchestra na swingovom základe, ale z malého comba, post bopového mainstreamu a komorného, skôr „barokového“ alebo mozartovského typu orchestra bez dychových nástrojov. Skladby tak nevyznievajú bombasticky so zvukovým atakom na uši a neopierajú sa tradične o melódiu po vychodenej ceste harmónie, kde je riziko triviality, ale o využitie post bopovej frázy s jej rytmickým bohatstvom. Aj keď problém absencie spontaneity hudobníkov symfonického orchestra a prítomnosti hot intonácie jazzmenov pri tvorbe tónu tu ešte stále je, ako sa ukázalo najmä na začiatku skladby Matúša Jakabčica Jesenné trblietanie, čo môže byť prvým a zásadným problémom pri snahe o vytvorenie kompatibilného zvuku telesa. Hudobníci to preklenuli až trochu neskôr, keď sa klasickí umelci zobudili. Egon Krák nazval frakových hudobníkov Spáčmi v prvej časti svojej skladby Jazzphony Concerto. Skladba s troma časťami a 25 minútovým trvaním pokračovala druhou časťou Elysium v pomalom tempe a treťou v rýchlom tempe s názvom Zbohom. Hoci ide o tradičné formové trojčasťové členenie, Egon Krák sa tu ukázal ako umný skladateľ, ktorý drží hudobnú formu od začiatku do konca pevne v rukách s vygradovaným komplexným celkom a nedovolí poslucháčovi, aby sa nudil. Úvodné tóny Spáčov nasadili zvukomaľbu sláčikov, tie občas prerušil walking bas kontrabasu Róberta Ragana, potom sa ozvali znova glissandá sláčikov, ktoré prerušil pulz rytmického patternu bicích nástrojov Petra Solárika, znova sláčiky s preryvom úderov na tympany. A zrazu zazneli obe skupiny, orchester a aj jazzový ensembel ako celistvé kompletné teleso s drum setom, ale aj údermi na tympany. Egon Krák poníma melódiu a aj harmóniu disonantnejšie, v podvedomí skladateľa je jeho modernistické východisko v sonoristike, hudbe témbrov s veľmi vzdialenou aleatorikou v pozadí jeho „ja“, kde v tradičných postupoch na druhom konci mysle sa vynárajú najsilnejšie jazzové prvky, ktoré sa vrývajú do pamäti bez toho, aby sa o ne skladateľ usiloval. Výsledkom je jazzová ryha v kompozičnom myslení skladateľa moderny. Aj keď názvy Spáči, Elysium a Zbohom dávajú fantázii poslucháča voľný priebeh a sú skôr znakmi postmoderného myslenia.

Druhá časť Elysium (v gréckej mytológii miesto pre odpočívanie duší v podsvetí, azda je priestor podsvetia nakoniec miestom pre oba hudobnícke statusy, jazzový aj klasický, až taký cynizmus skladateľa?) je pomalá, znie len klavír a priečna flauta, klavír ťahá v položených zdĺhavých „beatoch“ tóny peknej konsonantnej melódie, flauta sa odmlčí a do nich zasa vstúpi gitara, klavír ďalej pokračuje v duu už len s kontrabasom. Veľmi jemná melodická kresba skladateľa načrtáva prax striedania sólistov v jazze, ale nenechá sólistov dokončiť svoj part obvyklým spôsobom. Pasáž niekoľkých komorných duetov vyúsťuje do komplexnej súhry telesa s pomalou meditatívnou hudbou a úplnými sólami barytón saxofónu a soprán saxofónu. Druhá časť plynulo vpláva do záverečnej, tretej časti Zbohom, ktorú ohlásia vysoké tóny trúbky v neurčitom tempe. O pár sekúnd zaznie rýchly beh celého telesa s patternom bicích nástrojov a kráčajúcim basom kontrabasu. Tak ako na začiatku, sláčiky, tympany a jazzový ensembel konečne idú do bravúry, gradácie a dynamiky. Koniec je v plnom nasadení vo fortissime, ale podvedomie sa znova ozýva, dlho do priestoru znie posledný záverečný dozvuk akordu klavíra. Dirigent nehybne stojí držiac, ruky vzpriamene v nedokončenom geste.

Cez pauzu som stretla skladateľa Egona Kráka a spýtala som sa ho: „Ty počúvaš jazz? Veď Tvoja skladba bola jazzovejšia než množstvo iných third streamových kusov?“ A skladateľ, známy tiež ako šikovný, zručný a invenčný autor sakrálnych skladieb, upravovateľ renesančných a barokových skladieb pre staré súbory, ale aj sympatizant s francúzskou kultúrou (zhudobnená francúzska poézia, CD Mémoires I., HF 2006) a racionalitou moderny mi odpovedal: „Nie, ja vôbec nepočúvam jazz.“ Ale videla som šibalský úsmev, pózu, v ktorej skladateľ nesmie zradiť svoje ideály, aby ho neobvinili, že spreneveril európske dedičstvo. Určite nepočúva jazz cieľavedomo a uvedomelo. Jazz je však všade okolo nás a nedá sa mu ubrániť. Bravo!

Koncert ešte ďalej pokračoval skladbou francúzskej skladateľky Germaine Tailleferre (1892 – 1983) v koncerte pre dve gitary a komorný orchester s „čínskymi“ pentatonikami a melodikou v rozšírenej tonalite, Rumunským koncertom Györgyho Ligetiho (1923 – 2006). Najsilnejšie momenty však zazneli v prvej polovici večera s Jakabčicovou a Krákovou skladbou. Škoda len, že priestory historickej budovy SND, v ktorých sa tiesnili hudobníci na pódiu, jazzmenom sa ušla sotva šestina pódia, na ostatnej ploche boli rozložení klasickí hudobníci, sú nevhodné pre prezentáciu takejto hudby už samotným charakterom, nehovoriac o zvukových a akustických aspektoch. Príjemnejšie by bolo prostredie Slovenského rozhlasu, alebo opravovanej siene Slovenskej filharmónie.