Uznanie a rešpekt poľského jazzu nadobudli fenomenálne rozmery presahujúce starý kontinent. K legendárnym pionierom Krzysztofovi Komedovi, Tomaszovi Stankovi, Michalovi Urbaniakovi, či Adamovi Makowiczovi pristúpili v posledných rokoch do rozbehnutého vlaku klavírista Leszek Możdżer alebo unikátni vokalisti Anna Maria Jopek a Grzegorz Karnas.

Na svojom druhom albume Sny – The Dreams of a Ninth Floor (de Bies / Hevhetia, 2004) predostiera Karnas hranice sna a reality prostredníctvom náznakovosti a zdržanlivosti: „Je ticho / ktosi klope / si to Ty, či Boh? / ťažko dýcham / klopeš na bránu pekla / s neznámym liekom / bojím sa priznať, že sú to len sny / ďalšie sny...“ Karnas sa spočiatku nesústreďuje na semiotiku textu, ale na bezvýznamové slabiky nad spletivom individuálnych nástrojových hlasov. Hlas je rovnocennou zložkou, v značnej miere využíva nespevnú melodiku príbuznú dikcii saxofónu, pracuje s afektovanou výrazovosťou. Gradáciu prináša práve mašinéria do seba zapadajúcich hlasov, neskôr dynamika zvoľnuje a záverečná repetícia spievaného textu sa stáva vnútorným očistením. Karnasovi hudobníci slúžia celku, miestami odvádza pozornosť dominantný tenorsaxofón Tomasza Szukalskeho. Sny sú ukážkovou prezentáciou, pri ktorej Karnasa pozorujeme nielen ako speváka, ale aj ako aranžéra s výnimočným potenciálom. Okrem autorských kompozíciíi je jediným jazzovým štandardom albumu Bye Bye Blackbird - šťavnaté akustické funky s množstvom perkusií. Patinu sedemdesiatych rokov evokuje zvonivosť Fender piana Michała Tokaja, jambandovej odľahčenosti slúži výborný kontrabas Roberta Kubiszyna.
Po pestrom zvukovom hedonizme Sny prišiel Karnas v minulom roku s ucelenejším projektom Ballady na koniec świata (Ninth Floor / Hevhetia, 2006). Nesmierna technická a aranžérska vybavenosť speváka ústi do nápaditého vrstvenia hlasov, o umnej artistike jeho scatujúceho prejavu nehovoriac. Pre iných vokalistov nespevná melodika príbuzná inštrumentálnej dikcii v Karnasovom podaní drása a hladí zároveň. A geniálne komunikuje s impresionisticky snovým saxofónom Radka Nowického a dominujúcim violončelom nového Karnasovho spolupracovníka Adama Oleśa, ktorého nástroj v tomto prípade supluje kontrabas. Pozoruhodné sú Karnasove tématické návraty do minulosti (Znowu sny), ktoré ocenia predovšetkým tí, ktorí poznajú jeho predchádzajúce albumy. Apokalyptické balady hlasu volajúceho na púšti nemusia zákonite odrážať beznádejnosť doby, ako poukazuje Karnas vo svojích nádherne drásajúcich popevkoch Dwie wieże, Studnia, Góral z Alhambry, Zimna strefa, Zaśnij dziwactwo, či bluesovo ladenej Ballade o odwecie.

Svoju hudbu zachytávam do momentiek
Vokalista Grzegorz Karnas je absolventom jazzovej katedry prestížnej Hudobnej akadémie v Katowiciach. Spolupracoval s elitou mladej poľskej jazzovej scény - Michałom Tokajom, Krzysztofom „Dzida” Dziedzicom, Adamom Kowalewskim, Łukaszom Żytom, Michałom Miśkiewiczom, Sławomirom Kurkiewiczom, rovnako ako s domácimi legendami - Tomaszom Szukalskim a Kazimierzom Jonkiszom. V roku 1998 zvíťazil na Mezinárodnom stretnutí jazzových spevákov v Zamośći, následne predstavil svoj debutový projekt Reinkarnasja (Nottwo, 2002), ktorý koncertne prezentoval aj na Slovensku (Bratislavské jazzové dni Slovenská sporiteľňa 2001). Jeho posledným medzinárodným úspechom je minuloročné víťazstvo na súťaži Young Jazz Singers v belgickom Brusseli.

* Uznanie a celosvetový rešpekt poľského jazzu je dobovým fenoménom, nielen čo sa týka legendárnych pionierov Krzysztofa Komedu, Tomasza Stanka, Michala Urbaniaka, Adama Makowicza, Urszuli Dudziak, ale úspechy rovnako zaznamenávajú aj generačne mladšie ročníky Leszek Możdżer, Marcin Wasilewski, Adam Pieronczyk, Anna Maria Jopek. Ako je to možné?
V prvom rade mám skutočne radosť z toho, že poľský jazz vnímate ako niečo výnimočné alebo dokonca fenomenálne. U nás v Poľsku však tomu nie je celkom tak. Myslím, že pozícia akú má dnes poľský jazz sa kryštalizovala počas jeho polstoročného vývoja. Jazz bol v Poľsku od 50. rokov minulého storočia oficiálnym režimom zakázaný. Slobodu dostali jazzmani až po Stalinovej smrti v roku 1956. Počas nasledujúcich rokov pôsobilo viacero generácii jazzových umelcov, vyvorila sa kontinuita a samozrejme aj priestor, v ktorom títo umelci fungujú. Nepovedal by som, že za výnimočnosťou súčasného poľského jazzu možno hľadať nejaké predispozície národa.

* Poľskému jazzu však prináleží odlišný status, Annu Mariu Jopek a Leszeka Możdżera môžeme bez obáv nazvať jazzovými „superstars“ - vypredávajú filharmonické sály, s hviezdami prvej triedy nahrávajú albumy, za ktoré získavajú platinové ocenenia (aktuálny album Anny Marie Jopek ID s Branfordom Marsalisom, Christianom McBrideom, Richardom Bonom alebo Możdżerove projekty s Larsom Danielssonom a Zoharom Frescom). Albumy poľských jazzmanov nájdete v domácich predajniach na čestných miestach a nechýba im náležitá propagácia...
Neviem aká je situácia na Slovensku, ale môžem to porovnať s mojimi českými kolegami, ktorí považujú 500 predaných nosičov za relatívnu úspech. Nie je to síce mnoho, ale pokiaľ vezmete do úvahy, že Poliakov je takmer 40 miliónov, tak napriek tomu, že jazz je stále menšinovou záležitosťou, sa tie počty približne vyrovnajú.

* Ako vnímate diametrálnu odlišnosť Vašich posledných projektov: Sny sú postavené na groovujúcej jambandovej pulzácii, retro zvukovosti Fender piana a Balady sú kompaktnejšou a komornejšou komunikáciou s violončelom?
Najdôležitejším faktorom celého spomínaného posunu je osobnosť violončelistu Adama Oleśa. K výslednej podobe Balád ma nasmerovala jeho muzikálnosť. Zmeny vyplývajú rovnako z charakteru samotného nástroja – pokiaľ je kontrabas ladený v kvartách, violončelo naproti tomu v kvintách a preto pri tomto nástroji vyniká úplne iná melodika. Je to diametrálne odlišný harmonický svet, ktorý kontrabasista nemôže na svojom nástroji dosiahnuť. Na koncertoch mnoho improvizujeme a komunikácia medzi nami funguje na vysokom stupni empatie. Adam je zvukovým maliarom a náš duet je v skutočnosti základným ohnivkom spájajúcim prídavných muzikantov, ktorí s nami hrajú. My dvaja máme predstavu kam sa až dokážeme dostať a hosťujúci muzikanti nám v tom môžu pomôcť.

* Vaša vokalíza je svojou nespevnosťou podobná dikcii inštrumentálnych hlasov, navyše spievate v doprovode melodického nástroja...
Spievať s violončelom zaiste nie je jednoduché, vyžaduje to však len cvik. Táto náročnosť sa spoločným hraním postupne zjednodušuje. S Adamovým sprievodom sa cítim nesmierne slobodne, pretože nemusím vnímať a rešpektovať pevne stanovenú harmóniu, ako keď spievam s klavírnym alebo gitarovým doprovodom. Violončelo poskytuje z harmónie len drobné útržky, základné basové tóny a rytmus. To mi k môjmu spevu úplne postačuje.

* Rovnako zaujímavé sú Vaše aranžmány na albumoch. Ako vznikajú?
Nemám špeciálny spôsob aranžovania. Jednoducho nahrávam hudbu ku ktorej neskôr primiešavam ďalšie farby a plochy. Finálnu podobu mám vo svojej predstave a vyskladám ju práve z množstva materiálu. Našťastie mám doma v Żorach neďaleko českých hraníc vlastné štúdio a k rozrobenému materiálu sa dostanem v akúkoľvek nočnú i dennú hodinu. (Karnasovo štúdio sídli na deviatom poschodí, podľa čoho nazval svoj album Sny – The Dreams of a Ninth Floor, pozn.a.) 

* Aký bude Váš nový projekt?
Od vydania Balád sa venujem prevažne štúdiu arabského sveta, arabského jazyka a prestávam myslieť na tvorenie hudby. Čakám pokiaľ bude v mojom vnútri niečo z týchto vplyvov kumulovať, aby som to mohol pretaviť navonok. Potreboval som zmenu, pretože predtým som niekoľko roky nerobil nič iné, len pracoval nad muzikou. V hlave mám však množstvo nápadov na nový album, ktorý plánujem nahrať naživo v štúdiu spolu s mojou kapelou. Mám predstavu o zaznamenaní zvuku systémom „fotografovania“, zachytenia momentiek našej hudby.

* Absolvovali ste prestížnu Hudobnú akadémiu v Katowiciach -aké je jazzové školstvo v Poľsku?
V Poľsku sa vykryštalizovala tradičná vetva jazzového školstva. Na Katowickej akadémii sa jazz vyučuje už štyri desaťročia a za ten čas sa pedagogické kádre vyprofilovali, ale aj žiaľ trochu ustrnuli. Škola má vypracovanú metodiku, systém cvičení, ten však nedokážem porovnať s podobnými inštitúciami v zahraničí. Pedagogicky tam pôsobí množstvo osobnosti, napríklad renomovaný trúbkar Piotr Wojtasik, ktorý hráva s americkými jazzmanmi po celom svete. Pokiaľ môžem hovoriť za seba, tak na škole som získal jedinú vec - spoznal som akým spôsobom nechcem vo svojom živote robiť hudbu a akou cestou sa nechcem uberať. To bola najcennejšia vec, ktorú mi táto škola ukázala. Na druhej strane som sa zoznámil s vynikajúcimi hudobníkmi, ktorí som mnou hrali a naučili ma ďalšie veci. Napríklad s nesmierne dravým a živelným saxofonistom Tomaszom Szukalskim som nahral svoj druhý album Sny.

* Dúfame, že Vás čoskoro opäť budeme počuť na Slovensku...
Verím, že ako hosť Petra Lipu prídem predstaviť moju poľskú kapelu na Bratislavské jazzové dni. V týchto dňoch prezentujeme s jazzovým kvintetom projekt Sny – hrali sme vo Francúzsku, Belgicku, Nemecku a o niekoľko dní sa chystáme na festival do Baku v Azerbajdžane.