Pokračovanie rozhovoru, ktorý vznikol koncom septembra v nemeckom mestečku Viersen na jazzovom festivale.
* Mali ste to šťastie, že už ako mladý hudobník ste mohli hrať so Sonnym Rollinsom...
AN: Viete, keď som sa dozvedel, že mám hrať so Sonnym Rollinsom, tak som sa vydesil. Mal som asi 21, či 22 rokov a on bol vtedy čosi ako ikona. Nechcel som tomu veriť. Ale aj Sonny Rollins bol z toho nervózny (smiech). Hrať s takými ľuďmi, to bola samozrejme škola, od každého som sa čosi naučil. A učím sa dodnes. Hudba vám dokáže povedať, čo máte robiť. Ja nerozkazujem hudbe, ale ona mne. Až potom môžem prísť ja, so svojimi reakciami, s tým,
čo počujem.
* Myslíte si, že medzi európskymi a americkými jazzovými hudobníkmi sú stále určité rozdiely v chápaní a interpretácií jazzovej hudby? Stretol som sa s názorom jedného z vašich kolegov, ktorý učí v Európe, že európski hudobníci sa orientujú viac na technickú stránku hry... preto sa svojim študentom snaží vštepiť, aby viac vnímali hudbu...
AN: Dôležité je to, aký z toho máte pocit. Musíte sa snažiť získať z toho, čo hráte, dobrý pocit – to je pre mňa dôležité. Tí, čo hrajú rýchlejšie a rafinovanejšie – ok, nech tak hrajú. Môj džob je preniesť na mojich spoluhráčov dobrý pocit – iba
potom z toho môžeme mať všetci radosť. A ak znie dobre hudba, tak zniem dobre aj ja. Nejde pritom len o mňa, ale o celý tím...
* Tu vo Viersene ste vystúpili so svojou formáciou, ktorá hrá pod vašim menom. Je to pre vás veľký rozdiel - hrať iba ako radový člen skupiny alebo ako jej líder?
AN: Dnes večer sme hrali trochu inak – predviedli sme celý program, takže jednotlivé skladby mali kratšie sóla – náš koncert snímala aj televízia. Pokiaľ hráme v klube – asi tak hodinu, tak stihneme približne štyri skladby. Tu som si na programe musel dať záležať, aby to bol pestrý a variabilný program – ale dohodol som sa na ňom
spolu s chlapcami. Máme demokraciu. Pre mňa to v podstate nie je veľký rozdiel. Možno, že v tomto prípade som to bol ja, kto zatelefonoval do agentúry a vybavil vystúpenie, ale na pódiu je to to isté – bez ohľadu na to, či som kapelník alebo nie. To je tak: ako bubeník musíte predovšetkým vytvárať kapele vhodné „zvukové prostredie“. Verte mi, ak chcete zmeniť zvuk kapely, tak najrýchlejší spôsob ako to urobiť, je vymeniť bubeníka.
* Prečo ste sa rozhodli pre bicie? Študovali ste klavír, hrali ste na saxofóne...
AN: Vždy ma priťahovali bicie. Keď som mal 5 rokov, tak som chodieval k môjmu bratrancovi, mal 14, a mal bubny!
Pamätáte sa na tie malé single platne? S tou veľkou dierou uprostred? Keď môj bratranec odišiel z domu, vzal som si celú kopu tých platní, dal som jednu na tanier, a počúval a hral som spolu s gramofónom – bicie ma jednoducho fascinovali.
* Neskôr ste ale hru na bicie začali študovať?
AN: Začal som študovať bicie keď som mal 12. Ale už 5 rokov predtým som sa učil hrať na klavír. Díval som sa na bubeníkov, počúval som ich, a hral som. Neštudoval som bicie, študoval som hudbu a až potom som začal hrať na bicie. Takže k bicím som sa dostal cez hudbu a nie naopak. A myslím, že to sa mi oplatilo. Ako chlapec som mal výbornú učiteľku
klavíra, bola z Budapešti. Dodnes som jej za všetko strašne vďačný. Ona pristupovala k hudbe s nadšením a láskou. Vyžarovala z nej veľmi pozitívna energia. A to má na dieťa veľký vplyv. Naučila ma chápať, že to slovíčko HRAŤ vychádza zo slova HRA – a to je predsa zábava! Každé dieťa, keď sa chce zabávať, ide von, aby sa hralo s kamarátmi. A hudba to je predsa radosť. „Najprv si urob úlohy a potom, keď pôjdeš hrať, sa môžeš aj zabávať.“ A presne za tento prístup k hudbe, ktorému ma naučila, som jej vďačný. Bicie som študoval u viacerých učiteľov. Ale keďže som býval blízko New Yorku, chodil som tam do klubov, aby som
mohol vidieť všetkých tých skvelých hudobníkov, bubeníkov, na vlastné oči. A okrem toho, že som ich mohol počuť, tak som sa s nimi aj zoznámil. Všetci boli pre mňa veľkým povzbudením – boli to všetko veľkorysí a skvelí ľudia.
* Ako si organizujete svoj hudobný život? Údajne vám pritom veľmi pomáha aj vaša manželka?
AN: Je to skvelá žena a veľmi so mnou cíti. Necháva ma byť mnou samým.
* Ta to ste šťastný muž...
AN: Som veľmi šťastný. Žijem so svojou manželkou už 25 rokov a stále som do nej blázon.
* Aké bicie používate?
AN: Sonor, som z nich nadšený a mám ich
rád.
* A činely?
AN: Zildjan. Používam ich už dosť dlho. V 70-tych a 80-tych rokoch som používal sadu starých Zildjanov (originál turecké), ale asi okolo r.1984 som sa dal dohromady s americkou odnožou tureckej firmy Zildjan a s tou mám skvelú spoluprácu. Priniesol som im svoju starú sadu a vravím: „Počujte chlapci, urobte mi čosi podobné.“ A tak som sa vlastne podieľal aj na vývoji nových modelov. Mám totiž veľmi peknú rodinku činel, je to fakt rodina, pretože činely musia byť v dobrom súlade. V jazze je zvuk činel veľmi dôležitý. S Arminom Zildjanom (zakladateľ Zildjanu) sme boli dobrí kamaráti. Ale samozrejme, že
aj Turci robia skvelé činely, ale ak chcem ísť do fabriky, čosi vybaviť, tak sadnem do auta a o štyri hodiny som tam. Ak by som chcel ísť do tej tureckej, tak by som si musel na to vziať lietadlo (smiech) ... Zildjan je skvelá spoločnosť, pretože ak s nimi spolupracujete, stanete sa členom ich rodiny a ja s nimi spolupracujem už takmer 25 rokov. Hocikedy za nimi môžem zájsť, keď objavím čosi nové o čom si myslím, že by bolo dobré, aby to vyrobili a oni: „OK, tak to skúsime.“ Zlepšovať sa totiž môžete iba s otvorenými očami. Viete, mne vlastne nikdy nepomohlo, keď mi niekto povedal, že dobre hrám. Ja som sa zlepšil iba vtedy, keď mi ľudia
povedali „toto si radšej prever, to neznie dobre, urob to tak a tak, takto to nie je správne.“ Iba potom môžete rásť.
* Učíte ?
AN: Niekedy. Nemám na to dosť času. Veľmi veľa cestujem. Teraz napríklad idem do Anglicka, kde budeme hrať s trombónistom a skladateľom Mikeom Gibbsom – 25.septembra mal 70, pripravili sme s ním zaujímavý projekt – Mike Gibbs Big Band, hrá tam Bill Frisell, Steve Swallow, celá kopa Britov, naplánovaných je asi 5 koncertov. A potom v októbri budem v Európe na turné s Eliane Elias – s tou som hrával už pred 20 rokmi, takže to bude určite veľmi fajn.
* A ďalšie plány?
AN:
Dúfam, že s touto formáciu - Bann - čoskoro nahráme nejaké veci, zatiaľ sa tak nestalo (pozn.: vystúpenie vo Viersene, ktoré nasnímala televízia WDR, je prvou ich nahrávkou). Čoskoro vyjde - s inou formáciou - nové CD – vo Švajčiarsku – volá sa Nut Tree Quartet (John Abercrombie, Jerry Bergonzi, Gary Versace a Adam Nussbaum). Nussbaum, to je totiž po nemecky Orech, orechový strom, po anglicky Nut tree. Moji predkovia pochádzali z Rakúska, z Viedne – mimochodom prvé vystúpenie s touto kapelou sme mali vo Viedni. V klube Porgy and Bess, to je skvelé miesto, veľmi rád tam hrávam...
Takže dovidenia vo Viedni...
