Dve dievčatá a jeden chlapec – to je berlínske trio So Weiss. Ich spoločným menovateľom je lyrika a jazz, i keď jazz v presne vymedzenom rámci. Autorka projektu, skladateľka a
saxofonistka Susan Folk a speváčka Kristiina Tuomi pôsobia na scéne ako dievčatká, ktoré sa práve rozhodli, že budú vystupovať, lenže – už po prvých tónoch je každému poslucháčovi jasné, že tieto mladé dámy to myslia so svojou hudbou smrteľne vážne a majú za sebou aj dôslednú profesionálnu interpretačnú, ale i kompozičnú prípravu. Spolu s nimi účinkuje rovnako mladý, ale skvelý kontrabasista Roland Fidezius. Zhudobnené básne starých majstrov sa striedajú s pôvodnými textami Susanne Folk, či Kristiiny Tuomi alebo iných textárok a každá jedna pieseň má svoju hĺbku, presvedčivosť i interpretačnú zrelosť. Samotný názov tria je zjavne odvodený od Shakesperaovho textu z drámy Macbeth So White, ktorý Susanne zhudobnila, takisto ako aj básne Lorda Byrona, či iných poétov. Krátko po koncerte, ktorý sa uskutočnil vo vinárni miestneho kultúrneho domu Festhalle mesta Viersen v rámci jazzového festivalu, sme sa porozprávali so Susanne a Kristiinou o ich spoločnom projekte:

* Prečo sa venujete poézii a jazzu? Je to vôbec jazz, to čo robíte?

Susanne: Ale áno, presahuje to tam. Povedala by som, že sa momentálne pohybujeme aj smerom k popu a aj viac k písaniu songov, v poslednom čase píšem viac textov sama. A na poéziu som narazila tak, ako človek narazí v živote na veľa vecí náhodou. Ale aj cez jednu knihu, ktorá
obsahovala citáty Shakespeara z trochu iného pohľadu.

* Ako ste sa dostali k hudbe?

Susanne: Môj otec hrával na trombóne, aj tým, že som bola dlho v Amerike.

Kristiina: Jej otec je totiž Američan, takže je to aj vecou určitej tradície.

* A vy Kristiina, akú máte v rodine tradíciu?

Kristiina: Moja mama je Fínka a otec Nemec, moji rodičia sa nevenovali hudbe... ja skôr inklinujem k popu a počúvala som vždy najmä popmusic, rockovú hudbu, ale časom som
prešla skôr k tichším tónom.

* Takže teraz hráte čosi ako komorný pop?

Kristiina: Áno, to je presné, my tomu hovoríme salon-pop. Keď sa nás niekedy pýtajú, čo to vlastne je, to čo hráme, tak hovoríme, že salón-pop.

* Študovali ste hudbu?

Susanne: Áno, všetci sa poznáme zo školy, stretli sme sa v Berlíne na Univerzite umení a okrem toho sme sa aj počuli v jazzovom klube, ja som počula Kristiinu spievať v klube
a tak sme sa dali dokopy.

* Čo vás v hudbe najviac inšpiruje? Chvíľami som mal pocit, že vo vašich piesňach počujem Kurta Weila, ale iba chvíľami...

Susanne: Je v tom všetko možné, samozrejme, že ma veľmi ovplyvnil jazz, ale počúvam aj veľa pop a pomerne dlho sa snažím počúvať aj songwriterov, ale pritom ma stále ktosi
bombaruduje CD-čkami, ako Kristiina, ktoré sú celkom iné...

Kristiina: Ja počúvam veľmi veľa rock a aj pop, napríklad
Radiohead, aj Stinga som kedysi počúvala, Metallicu, ale aj Tori Amos. Myslím, že Tori Amos je čosi, na čom sa obe zhodneme.

* Vydali ste CD, máte za sebou aj nejakú vplyvnú agentúru?

Susanne: Máme label Traumton, táto značka je v Berlíne a oni nás podporujú...

Kristiina: Oni sa venujú už pomerne dlho takýmto hudobným crossover projektom, u nich je to už vec tradície.

* Máte aj dostatočne veľké publikum pre takúto menšinovúi hudbu?

Kristiina: No, nie je to vždy celkom jednoduché, človek sa musí angažovať a presviedčať ľudí, pri každom novom gige nám pribudnú noví fanúšikovia, ale...

* ...nie je to Tokio Hotel...

Kristiina: Nieeeé, hehe, to teda nie, bohužiaľ, o štadióne sme ešte neuvažovali. Ale naši fanúšikovia sú nám aj verní, pretože vedia, že od nás dostanú čosi, čo im inde neponúknu.
To je naša výhoda. Ale zase tým, že hráme čosi špeciálne, tak musíme stále ľudí presviedčať, že sa to oplatí riskovať.

Susanne: A tým, že sa všetko zvykne kategorizovať, tak v našom prípade nevedia, čo môžu očakávať, ale keď už prídu, tak to vedia..

* Píšete si aj sama texty, áno?

Susanne: Áno, zväčša po anglicky. A získali sme aj povolenie od viacerých básnikov použiťich texty. Tých, ktorí žijú v Berlíne a ktorých sme stretli na čítaní ich kníh a podobne. Takže máme aj zopár nemeckých textov a medzitým sme náš program začali orientovať na angličtinu.

* Hrali ste už v zahraničí?

Susanne: Nie, bohužiaľ... ale keď sme nedávno hrali vo Flensburgu u jednej Angličanky, tak nám povedala, že určite musíme prísť do Británie. Ale na to musíme získať kontakty.