Rytmický tandem Larry Grenadier - Jeff Ballard poznajú vyznávači klavírnej poetiky Brada Mehldaua alebo komornej ansámblovej formácie Fly so saxofonistom Markom Turnerom. S ňou sa obaja páni predstavili v minulom roku vo viedenskom klube Porgy & Bess, kde kapela prezentovala posledný album Sky & Country (ECM 2009). Grenadiera s Ballardom spája osud hudobníkov zo „Západu“ ktorí cítili potrebu nasávať prostredie newyorských klubov a začleniť sa medzi výraznú generáciu svojich vrstovníkov (Joshua Redman, Danilo Perez, Avishai Cohen, Chris Potter...).
Kontrabasista Larry Grenadier (1966, San Francisco) vyštudoval anglickú literatútu na Stanford University a okrem šestnástich rokov po boku Brada Mehldaua účinkuje s Johnom Scofieldom, Patom Methenym, Paulom Motianom, Charlesom Lloydom...
Bubeník Jeff Ballard (1963, Santa Cruz) už ako dvadsaťpäťročný strávil niekoľko rokov v orchestri Raya Charlesa. Po príchode do New Yorku začali služby flexibilného bubeníka využívať osobnosti ako Chick Corea, Lou Donaldson alebo Mike Stern. Pred piatimi rokmi vystriedal Jorge Rossyho v Triu Brada Mehldaua.


* Rytmický tandem Grenadier-Ballard funguje už viac ako desaťročie. Ako ste sa spoznali?

LARRY GRENADIER: Naša pretrvávajúca spolupráca je ojedinelá, avšak poznáme sa už omnoho dlhšie. S Jeffom som sa prvýkrát stretol ešte v polovici 80-tych rokov na workshope v Kalifornii. Začiatkom 90-tach rokov sme sa nezávisle na sebe presťahovali na východné pobrežie do New Yorku a Bostonu, kde každý z nás fungoval v rozličných kapelách: ja som hrával s Garym Burtonom, Joshuom Redmanom, Kurtom Rosenwinkelom, Jeff zasa s Johnom Stretchom, Danilom Perezom, Avishaiom Cohenom, Guillermom Kleinom... Intenzívnejšie sme sa začali stretávať v čase, keď Jeff účinkoval po boku Chicka Coreu v jeho kapele Origin. Vtedy sme si muzikantsky padli do oka.

* Obaja sa dlhší čas pohybujete v okruhu ľudí (Joshua Redman, Kurt Rosenwinkel...), v ktorom pôsobíte nielen ako hudobníci, ale predovšetkým ako partia dobrých kamarátov...

LG: Mali sme šťastie, že sme boli v správnom čase na správnom mieste. V 90-tych rokoch sa v New Yorku formovala celá plejáda dravých mladých muzikantov približne v našom veku a my sme mohli byť pri tom. Bola to obrovská škola muzikantského života, o kontaktoch, ktoré sme každodenne získavali ani nehovorím.

* S akým zámerom ste zakladali trio Fly?

LG: Keďže sme s Markom a Jeffom hrávali spolu na pôde iných zoskupení a poznali svoje hudobné chute, napadlo nás vyskúšať čosi úplne odlišné. Taktiež bolo pre nás výzvou otestovať prostredie kapely, v ktorej sa nemôžete oprieť o harmonický nástroj a tým pádom sa pred vami otvára iný typ priestoru. Predtým som mal po boku klavír alebo gitaru, odrazu ostala len dvojica kolegov za bicími a saxofónmi.

* V čom je pre vás ako kontrabasistu odlišné hrať len s bicími a saxofónom?

LG: Podobne ako moji kolegovia mám v prvom rade omnoho viac zodpovednosti za všetko, čo sa v našej hudbe odohráva. Melodické línie nášho tria sú akési čistejšie a priezračnejšie. Ako pre nás samotných, tak pre poslucháča. Niekedy môžem svoju hru prevzdušniť, inokedy zasa musím hrať viac nôt. Je paradoxom, že menej nástrojov dokáže naplniť priestor a vaša hra sa pritom spriehľadňuje a uvoľňuje. Aj z toho dôvodu hráme len skladby, ktoré sme napísali špeciálne pre túto kapelu. Teraz objavujem aké je fantastické, keď píšete so zreteľom na konkrétnych hudobníkov.

* Na vašej nahrávke Sky and Country obdivujem nielen spomínanú priehľadnosť a uvoľnenosť, ale tiež v istom zmysle otvorený a drevený zvuk.

JEFF BALLARD: Tento album je značne odlišný od debutu Fly, ktorý vyšiel pred piatimi rokmi napriek tomu, že sme čo sa týka zvuku spolupracovali s rovnakými ľuďmi. Manfredova (Manfred Eicher, šéf a producent väčšiny nahrávok vydavateľstva ECM, pozn. aut.) estetika je odlišná od našej. Avšak myslím, že sme si vzájomne porozumeli. Nazdávam sa, že album neznie ako typická nahrávka z dielne ECM.

* Práve zvukovú uniformitu tomuto vydavateľstvu vytýkajú mnohí.

LG: Podľa mňa je zvuk nahrávky o čosi suchší, bez typického halového dozvuku ECM albumov. Napriek tomu je ale viacvrstvový a jednotlivé nástroje majú plne prirodzený zvuk. Práve to sa mi na albumoch vydavateľstva vždy páčilo a som rád, že nám Manfred v tom vyšiel plne v ústrety.
(V tej chvíli sa do debaty zapojil aj saxofonista Mark Turner, ktorý rozhovor doteraz iba sledoval: Pokiaľ sa vám zdá byť zvuk albumu suchší je to v poriadku, pretože to bolo naším zámerom.)

JB: Ako celok to však znie dobre, nie? Klamal by som tvrdením, že sme nahrávkou obsiahli všetko, čo sme chceli. Oproti prvému albumu sme však plánovali zmenu a tá v niečom prekvapila aj nás samotných. Samozrejme nebolo možné od zvukára v štúdiu požadovať, aby to znelo presne ako v klube.

* Ako by ste porovnali hranie s triom Marka Turnera a na druhej strane s Bradom Mehldauom?

LG: Osobne mi Fly poskytuje viac priestoru a hráčskej slobody, pretože klavír ako nástroj pokrýva značné teritórium.

* Najmä u Mehldaua...

LG: Samozrejme – musím byť neustále v strehu aby som príliš nevytŕčal, ale tiež potrebujem udržiavať pulzáciu, čo je pri Bradových polyrytmických výletoch značne náročné.(Smiech celej kapely.) Pritom navyše musím zostať sám sebou.

* Jazyk Mehldauovho tria prechádzal v poslednom období obmenami.

LG: Musím povedať, že najväčšie zmeny sa udiali po príchode Jeffa.

* Aké boli vaše očakávania, keď ste vystriedali Jorge Rossyho?

JB: Tušil som do čoho idem, pretože po Larryho boku som dovtedy hrával pomerne často. Bradovi sa páčilo, čo som robil u Chicka Coreu alebo Joshuu Redmana a predpokladám, že ma pozval práve kvôli mojmu spôsobu hrania. Nemyslím si, že Brad očakával posun a zmeny pod mojím vplyvom. Bol to prirodzený vývoj. Podstatné je vnášať do hudby osobitosť; spoznal som to u Joshuu Redmana, kde som sa spočiatku snažil vypĺňať priestor podobným spôsobm, akým to predo mnou robil Brian Blade. Neskutočne som Briana obdivoval a nazdával sa, že jeho štýl zapadá do tejto hudby aj kompozične. Josh mi to našťastie vyhovoril a požadoval, aby som hral ako Jeff Ballard.

* Čo sa z vášho pohľadu na Mehldauovej hudbe zmenilo za posledných päť rokov?

JB: Jorge podľa mňa išiel viac „v ústrety“ Bradovi a z jeho rytmicky bohatého klavírneho štýlu prenášal do svojej hry viacero elementov. Ja som sa k tomu snažil pristupovať odlišným spôsobom a vnímal som zoskupenie ako trojicu individualít, ktorá nachádza spoločnú reč napriek tomu, že jednotliví členovia sa vyjadrujú vlastným jazykom.

LG: Bradovo trio sa neustále mení, čo môžete sledovať podľa nahrávok. Avšak myslím si, že unikátne bolo od začiatku – badať to na prístupe k štandardom, ale aj k rockovým či popovým témam, ktoré spracováva originálnym spôsobom. V začiatkoch sme si nemysleli že budeme spolu hrať tak dlho. Keďže je hudba Mehldauovho tria napriek skutočnej organickosti v istom zmysle introvertnou, nikto z nás sa neodvážil ani len pomyslieť, že by sme mohli osloviť tak veľkú skupinu poslucháčov.