Stanley Gayetzky (* 2. februára 1927 - † 06. júna 1991), známy pod umeleckým menom Stan Getz a prezývkou „The Sound“, bol a je slávny jazzový saxofonista. Pre jeho krásny, teplý a lyrický tón patrí k jedným z najvplynejších jazzových tenor saxofonistov 20.storočia! Narodil sa vo Philadelfii v USA a v rodine ukrajinských židovských emigrantov. Stan sa od detstva zaujímal o hru na hudobný nástroj, v škole sa usilovne a dobre učil a otec mu ako 13-ročnému kúpil saxofón. Hneď sa doň zamiloval a začal cvičiť osem hodín denne. Onedlho sa jeho jazzová kariéra rozbehla spoluprácou a členstvom v už slávnych orchestroch Stana Kentona, Jimmyho Dorseyho, Bennyho Goodmana a neskôr v orchestri Woodyho Hermana.

V päťdesiatych rokoch bol už jedným z najznámejších sólistov a predstaviteľov “Cool jazzu” a “West coast jazzu”. Hral s Horaceom Silverom, Oscarom Petersonom a Jimmym Smithom. V šesťdesiatych rokoch hral s Charliem Parkerom a potom aj s brazílskymi hviezdami Joäom Gilbertom a Antoniom Carlosom Jobimom. Práve táto spolupráca a tieto jeho jazzové nahrávky brazílskych rytmov odštartovali svetovú vlnu jazzovej bossa-novy. Neskôr hrával v menších formáciách, ale aktívne koncertoval a nahrával až do konca svojho života. Výpočet jeho hudobnej aj pedagogickej činnosti a spoluúčinkovania s takmer všetkými najslávnejšími jazzovými hudobníkmi je neskutočný a obrovský. V roku 1986 bol uvedený do Jazzovej siene slávy. Celý život bojoval so závislosťou na alkohole a drogách – a v roku 1991 zomrel ako 64-ročný na rakovinu pečene.

Slávny americký jazzový saxofonista Joe Henderson (* 24. apríla 1937 - † 30. júna 2001), kolega, priateľ a zároveň obdivovateľ Stana Getza, vybral a z archívov (1952-1967) zostavil skladby, v ktorých všade hrá na tenor saxofóne Stan Getz v rôznych zoskupeniach – a pochopiteľne, že sa to jazzovými hviezdami (J.J.Johnson, Oscar Peterson, Chick Corea, Ray Brown, Dizzy Gillespie, Max Roach, Sonny Stitt, John Lewis, Herb Ellis a ďalší...) len tak hemží! Sú tu skladby: „Billie´s Bounce“ (Charlie Parker); „Siboney“ (Ernesto Lecuona); „Summertime“ (George Gershwin); „Wee“ (Denzil Best); „Desafinado“ (Newton Mendonca); „The Way You Loo Tonight“ (Jerome Kern); „Once Upon a Time“ (Eddie Sauter); „It Never Entered My Mind“ (Richard Rodgers); „It Don´t Mean a Thing“ (Duke Ellington); „Con Alma“ (Dizzy Gillespie); „Stars Fell on Alabama“ (Mitchel Parish); „S-h-i-n-e“ (Ford Dabney).

Je jasné, že ak aj v nahrávkach sa striedajú bebop, bossa a swing, stále hovoríme o dnes už jazzovej „klasike“ päťdesiatych a šesťdesiatych rokov, kde jednoznačne a nosne dominuje prirodzený cit pre swing, melodickú základňu aj vo fantastických a technicky strhujúcich sólach (napr. Dizzy Gillespie, Sonny Stitt, Oscar Peterson a Stan Getz v skladbách „Wee“, či „It Don´t Mean a Thing“) a cit pre pevnú harmonickú štruktúru každého sólistu – vrátane hlavného protagonistu Stana Getza. V týchto rokoch sa jazz nerozvetvoval až do takých experimentálnych prejavov ako je tomu v našej súčasnej dobe. Je to lahôdka od začiatku do konca – vďaka Stanovi Getzovi, ale rovnako aj jeho slávnym spoluhráčom! Známy a spoľahlivý indikátor vynikajúceho jazzu – zimomriavky na mojom chrbte – sa znovu dostavil!