S rakúskym triom Edi Nulz som sa prvýkrát stretol na tohto ročnom festivale Jazz Saalfelden 2016. Musím povedať, že to bol pútavý zážitok. Skupina stavia najmä na základoch rocku a jazzu, ale nie tak tradičným spôsobom, ako sme už pri iných jazz-rockových skupinách zvyknutí. Samotné zloženie je pomerne netradičné v obsadení - bez basgitary a v popredí s bas klarinetom, doplneným o gitaru a bicie nástroje. Bezvýhradne toto trio si našlo svoje originálne zloženie, s ktorým si razia vlastný autentický sound. Skupina vznikla v roku 2011 najprv ako duo formácia dvoch členov, Valentin Schustera – bicie nástroje a Julian Adam Pajzsa – gitary a to iba za účelom záverečného koncertu na Kunstuniversität v Grazi. Tento koncert bol však tak úspešný, že pribrali tretieho člena a okamžite si prenajali štúdio na nahrávanie, čo vyústilo v debutový album. Ubehlo už však 5 rokov a skupina sa zásadne posunula dopredu ako aj štýlom, tak aj svojim renomé. Objavili sa na množstve svetových festivalov a tento rok prinášajú svoj najnovší už tretí album v poradí s názvom An der vulgären kante. Z albumu je jasné, že skupina dospela a posunula sa ďalej v hľadaní vlastného uchopenia a netradičného výrazu a predovšetkým miesta na presýtenom jazzovom trhu, nehovoriac o množstve jazz-rockových formácií. Ich najsilnejšou stránkou je pohrávanie sa s pozornosťou poslucháča. Na poli repetitívných štruktúr sa snažia prekvapovať nečakanými breakmi, hravými zmenami dynamiky a vybočeniami. Zaujímavé rytmy a melódie sú občasne obohatené o nejakú exotiku. Jednou zo silných stránok je ich samotný sound, ktorý je jedinečný a surový, ale dokáže byť i jemný, ale aj pekne dravý. Docielený je výhradne analógovým nahrávaním, ktoré je už dnes takmer raritou.
Hrajú:
Siegmar Brecher – bas klarinet Julian Adam Pajzs - gitary Valentin Schuster - bicie nástroje a elektronika
