Mladý nemecký gitarista Andreas Dombert mal možnosť koncertovať, či nahrávať s takými velikánmi ako Larry Coryell, Philip Catherine, Ulf Wakenius a Airto Moreira. V rokoch 2000 až 2004 dokončil štúdium jazzovej gitary na Musikhochschule Nürnberg-Augsburg. Počas štúdií bol členom veľkého big bandu Federal Jazz Orchestra. Neskôr bol 5 rokov členom skupiny Claudia Koreck Band, s ktorou to dotiahol na vysoké priečky v albumových rebríčkoch. V roku 2010 vydal album Chameleon. Ten spečatil jeho cestu za hľadaním nového soundu pomocou kríženia elektroniky a jazzu. Po tomto experimente už hudbu vnímal inak a našiel si svoj charakteristický sound. Bol súčasťou rôznorodých projektov, no predsa mu v portfóliu jedna vec chýbala, a to bol trio album. Ako sa sám nazdával na album v triu musí človek dozrieť, pretože práve v takejto formácii odhaľuje najviac svoje pocity a zákutia duše. Práve v 35-tich rokoch uznal za vhodné, že už prišiel čas na takýto projekt. Tak začal vznikať album jednoducho pomenovaný len číslom veku – „35“. Album obsahuje 15 skladieb, z čoho však len 7 je komponovaných dopredu. Ostatné skladby sú očíslované a vystupujú pod názvom „shades“. Na albume je ich celkovo 8 – shade I až VI a ešte shade A, B. Ide o voľné kratučké improvizácie, ktoré vypĺňajú priestor medzi komponovanými skladbami. Celková atmosféra je veľmi melancholická. Dombertova silná stránka je melodickosť a široké spektrum výrazových prostriedkov. Avšak album výrazne niečím až tak nevystupoval z radu, išlo o veľmi podarený moderný mainstream. Naviac nevedel som sa rozhodnúť, či je koncept s improvizáciami shades medzi skladbami dobrý alebo je to tam vtlačené nasilu. Niekedy sa krásne prelínali do skladieb, ale boli aj momenty kedy konceptuálne vôbec nezapadali. V konečnom dôsledku však ide o veľmi príjemnú a pokojnú hudbu na relaxovanie.
