Jerry Gonzales (*1949) je v New Yorku narodený perkusionista a trubkár, ktorý je silno spätý s latino, resp. s afro-kubánskou hudobnou tradíciou. Za svoju dlhú muzikantskú kariéru hrával s veľkým počtom známych hudobníkov ako napr. Dizzy Gillespie, Chet Baker, McCoy Tyner, Eddie Palmieri, Jaco Pastorius, Tito Puente, ale napr. i Beach Boys a mnoho ďaľších. V roku 1979 založil kapelu The Fort Apache Band, s ktorou koncertoval na svetových pódiách. Slávnym sa stal najmä účinkovaním vo filme Fernanda Truebu Callle 54. Momentálne žije v Madride a spolupracuje aj s flamencovými hudobníkmi, ako napr. s Ňiňom Joselem, s ktorým nahral tento rok album v komornom duu. Napriek svojmu veku prekypuje energiou a žoviálnosťou. Na rakúskom festivale Inntöne 2013, kde vznikol aj tento rozhovor, sa predstavil s kapelou El Comando de la Clave.

 

* Aký je váš prvý dojem z tohto unikátneho festivalu?

JERRY GONZALES: "Som tu už po druhý raz. Bol som tu už s Carlosom Garnetom. Cítili sme sa tu veľmi dobre. Prechádzal som sa aj teraz po okolí, mám tu z toho všetkého veľmi dobrý dojem."

 

* New York Times Vás nazval posledným bohémom. Ste vyslovene zrastený s hudbou a so všetkým okolo nej. Na čo narážali tieto noviny?

JG: ...smiech.

 

* Do Madridu ste sa presťahovali pred dvanástimi rokmi. Prečo ste sa takto rozhodli?

 

JG: "Nuž bolo to také zvláštne. V New Yorku som prešiel ťažkými časmi. Keď som robil turné pre film Calle 54, zistil som, že som slávny (smiech). Nemohol som tomu uveriť. Rozhodol som sa ostať v New Yorku a niečo vyťažiť z toho, že som známy. V podstate som mesto ale definitívne opustil po tom, čo spadli Dvojičky. Býval som len pár blokov odtiaľ. Bolo to veľmi emocionálne. Bol som tam, keď druhé lietadlo narazilo. Na ulici ste mohli počuť unisono „Ou Shit!“."

 

* V Španielsku sú lepšie pracovné podmienky, alebo viac rešpektu k vašej robote?

JG: "V podstate áno. Viac rešpektu. Mám veľké publikum. Všade po celej krajine chodí na nás veľa ľudí."

 

* Za New Yorkom Vám nie je ľúto?

JG: "Ani nie. Veľa sa tam toho zmenilo. Je mi ľúto za priateľmi, za hudobníkmi, ale za mestom nie."

 

* Ako môžme preložiť váš názov kapely El Comando de la Clave?

 

JG: "To je niečo ako osoba, ktorá dobre ovláda clave. A pretože to my dobre vieme, rozhodli sme sa tak nazvať."

 

* Spolupracovali ste veľa s flamencovými hudobníkmi. Je tam nejaké spojenie, nejaký link medzi latino hudbou a flamencom? Sú to predsa dve rôzne „zvieratá“.

 

JG: "Spojenie tam je, určite. Viete, keď hrám bulerias, počujem tam veľa afro-kubánskych rytmov, ktoré sa tam dajú vsunúť. A pasuje to. Treba len počúvať. Má to spoločné základy. Spravil som Monk´s Dream ako bulerias. Potlesky a cajón. (potmehúdsky smiech). Funguje to veľmi dobre."

 

* Keď človek počúva nejakú flamencovú kapelu, je niekedy veľmi ťažké sledovať formu. Tanečníci dávajú nástupy a podobne ...

 

JG: "Áno, to závisí všetko od formy. Môže sa meniť, treba na seba reagovať."

 

* Vaše nové CD by malo vyjsť vo vydavateľstve Sunny Side.

 

JG: "Už je nahraté. V roku 2004 sme robili koncert v meste San Sebastian. Tam sme s Ňiňom skúsili niečo robiť ako duo. Veľa priestoru a komunikácie."

 

* Bol flamencový svet pre vás nový, alebo vás niekto uviedol do tejto hudby?

 

JG: "Nie, mal som pre to intuíciu. Camarón ma veľmi zaujal, mal som nejaké jeho nahrávky. V  čase keď som prišiel do Španielska bol už mŕtvy. Nemal som možnosť ho spoznať, ale poznám ľudí, ktorí s ním robili. Bolo by možné s ním spolupracovať, keby ešte žil."

 

* Čo má znamenať váš text na booklete: „Varovanie pre tých, ktorí sa dlhé roky vydávali za našich priateľov“?"

 

JG: Smiech ... "nuž, ...... (dlhá pauza). Je veľa muzikantov, ktorí sa tvária priateľsky keď vás potrebujú. A potom sa vám otočia chrbtom. O tom to je. Je to posolstvo, odkaz, že ten bullshit už nemusím znášať."

 

* Povedzme si ešte niečo o vašom čase v New Yorku. Rozprávate plynulo oboma hudobnými jazykmi. Nie je veľa takých ľudí.

 

JG: "Áno, to je pravda. Každý zostane na svojim piesočku. Bol som na rôznych miestach, vyrástol som ako taký mix viacerých vecí. Experimentoval som s rôznymi hudobníkmi. Každí takýto muzikant to robil. Paquito de Rivera, Arturo Sandoval.... aj keď tí prišli až po mne."

 

* Ako ste sa dostal k Dizzymu?

 

JG: "Neviem. Jedno teplé poludnie som bol vo Washingtone D.C. a rozmýšľal, čo budem robiť celé leto a zrazu mi zvoní telefón, kde sa ozvalo: „Haló, tu je Dizzy Gillespie, potrebujem na dnes večer bubeníka“. Ja som odpovedal niečo ako: “Kto ste do čerta. Čo chcete odo mňa?“. Ale bol to priamo Dizzy. Jasné že som hneď išiel hrať. Sedel som už štyri hodiny pred koncertom pred klubom."

 

* V 1978 ste mali určite neopakovateľný zážitok, keď ste boli na Kube. Aké to bolo?

 

JG: "To bolo perfektné. Hral som s Aragónom, Irakere a veľa inými ľuďmi. Bol som tam dva týždne, chcel som ostať, ale nedovolili mi."

 

* Archie Shepp raz povedal, že má zaujímavú víziu - koncert, ktorý sa nikdy neuskutočnil, Coltrane a James Brown. Obidvaja majú spoločný „cry“ (plač) aj keď ho podávajú rôznym spôsobom.

 

JG: "Viem si predstaviť, že Coltrane by mohol hrať s Matanzom. Bol to bubeník, akého Coltrane hľadal. Viete, hral som s Jimmy Garrisonom a Ali Rashiedom a viem si to predstaviť."

 

* Ako ste sa dostal k názvu Fort Apache Band?

 

JG: "Je to časť Bronxu. Tak ma to napadlo. Nahrávalo tam veľa muzikantov. Bolo tam veľa klubov a život. Hrával som tam s veľa ľuďmi. S touto kapelou sme veľa cestovali. Máme aj nový album."

 

* Viesť kapelu je ťažké ...

 

JG: "Nikdy to nerobte! (smiech). Je ťažké dať dokopy ľudí, ale je super ich spájať a vyberať, kto by si s kým sadol. Máme teraz dosť roboty našťastie. Povedal som bubeníkovi nech hrá ako Elvin Jones. Pozri si toto a to, popočúvaj. Pre ľudí pod tridsať rokov je ťažké tak hrať. Nepoznajú tú školu. Počúvaj, „čekuj“ prosím, čakám na to. Treba počúvať starých dobrých muzikantov. Raz som hral gig, kongá a bol tam Freddie Hubbard. Povedal mi, že ma pozná, že som ten „double player“, kongá a trúbka. Vyzval ma, aby som si s ním zahral. Nemal som ani trúbku, ani nátrubok. Strašne som bol sklamaný, že jeden z mojich idolov ma pozval si sním zahrať a ja som nemohol. Odvtedy som nosil na každý gig aj trúbku."