Dánsko je krajina., ktorá už dlhú dobu praje jazzu. V šesdesiatych rokoch ho pravidelne navštevovali prominentní americkí jazzoví muzikanti. Niektorí (napr. Stan Getz, Dexter Gordon) sa zdržali dlhšiu dobu. V tomto období, v roku 1964, vznikol The Danish Radio Big Band (DRBB), ktorý medzičasom nahral už vyše 60 albumov s rôznymi významnými bandleadermi a svetovými sólistami. Kapela prešla štýlovým a personálnym vývojom. To čo odprezentovala na nedelňajšom bratislavskom koncerte sa už nevtesná do tradičného big bandového „menu“, ktoré zvykne tuzemský poslucháč dostať na koncerte naservírované.

Orchester zaujal už netradičným obsadením. Dva basové trombóny, kde jeden z hráčov hral aj na tubu, saxofonisti doublovali flauty a klarinety. Miestami kapela znela ako malý symfonický orchester. Ako hostí si kapela pozvala maďarských hudobníkov - saxofonistu Gábora Bollu a klaviristu Kalmána Oláha.

Prvá skladba ma zaujala najmä zvukovosťou dvoch basových trombónov a pekným tubovým sólom, kde interpret spieval do svojho sóla tercie, kvinty alebo oktávy, čím vytvoril špecifický zvuk. Už táto skladba naznačila, akým smerom sa dnes DRBB vybral. Hudbu by som označil ako contemporary music, kde sa stretávajú prvky jazzu a európskej klasiky. Zaujímavá inštrumentácia tém, odklon od klasického sekciového hrania, veľa vypísaných tutti pasáži, menej sólovania, groovové „otvorenejšie“ hranie, široká škála dynamiky, nepárne rytmy a dokonalá súhra telesa. Plusom orchestra je aj fakt, že veľa aranžmánov je písaných samotnými členmi kapely.Tak bolo tomu aj pri druhej skladbe skomponovanej Thadom Jonesom (Thad Jones / Mel Lewis Big Band), ktorú zaranžoval trombonista Vincent Nillson.

Ďaľšia kompozícia bola z pera Kalmána Oláha. Tretia časť z jeho suity. Mix tanga a rôznych rytmov, voľné (aleatorické) hranie a majstrovsky vkusné Oláhovo klavírne sólo. Pre mňa osobne vrchol večera. Na záver kapela odohrala chytľavú „big bandovku“, kde aj po prvýkrát na koncerte zazneli na kontrabase „regulérne štyri“ a swing. Išlo o dánsku ľudovú pieseň zaranžovanú pre potreby telesa, kde sa predstavilo aj niekoľko ďaľších sólistov. Táto skladba sa najviac podobala tradičnejšiemu big bandovému poňatiu.

Koncert sa vyznačoval dobrým zvukom a bol nahrávaný RTVS. Pre viacerých poslucháčov, ktorí čakali niečo ako big bandové „blowing sessions“ mohlo byť toto vystúpenie prekvapením. DRBB týmto však iba potvrdil, že drží krok s dobou, naďalej spolupracuje s vynikajúcimi hosťami a drží si reputáciu popredného európskeho jazzového orchestra.