Jazzový festival „Jazz goes to Town“ má za sebou už pomerne bohatú históriu, takže neprekvapí, ak poviem ,že na budúci rok bude oslavovať dvadsiate výročie. To je však stále mierne vzdialená budúcnosť a ja sa budem zaoberať čerstvou minulosťou, teda druhým hlavným festivalovým večerom. Ten ponúkol štyri súbory, jeden prakticky domáci a tri zahraničné.

Česť otvoriť záverečný festivalový večer dostal Slet bubeníků, unikátny projekt hráčov na bicie nástroje, ktorí sa naň schádzajú z rôznych oblastí hudobného sveta, z rôznych štýlov a rôznych domovských súborov. Jeho otcom je Pavel Fajt, známy zo spolupráce s Ivou Bittovou, ktorý spolu s Milošom Vacíkom, hráčom na latinsko americké bicie a perkusie, Pavlom Koudelkom, bicie nástroje, Tomášom Reindlom, ázijské a arabské bicie nástroje, Davidom Kollerom (áno, ten spievajúci bubeník z populárnej českej kapely Lucie), Ondrejom Anděrom, hip hopovým spevákom a nemeckou speváčkou a klávesáčkou Oonou Kastner vytvorili sugestívne šliapajúcu rytmickú mašinu, kde sa striedali rytmické vzorce, perkusívne etno plochy, rockové až jazzrockové nálady. Vo vlastnej pomalej balade sa objavil aj spev étericky pôsobiaceho vlasatého žihadla Oony Kastner, s jazzom to však spoločného veľa nemalo. Vizuálne celkom pôsobivé a poslucháčsky vďačné, aspoň tak súdim podľa potlesku, predstavenie skončilo v pravý čas, aby na druhom konci dlhého pódia nastúpila skutočná jazzová kvalita.

The Deep Blue Organ Trio je pojmom samým o sebe. Jeho počiatky siahajú do roku 1992, keď sa prvýkrát stretli od narodenia slepý organista Chris Foreman, bubeník Greg Rockingham a gitarista Bobby Broom. Táto trojica päťdesiatnikov však pod hlavičkou Deep Blue Organ Trio vystupuje až od roku 2000. Najznámejším členom je zrejme gitarista Bobby Broom, ktorý sa vo svojich teenagerských rokoch ohrial pár semestrov na známej Berklee College of Music, aby rovnými nohami skočil do víru jazzovej hudby a obsluhoval gitarové party v skupine jazzového giganta a tenorsaxofonistu Sonnyho Rollinsa. Ovplyvnený hrou Wesa Montgomeryho, ranného George Bensona a Pat Martina, bluesového Kennyho Burrella a Granta Greena, si Bobby Broom vybudoval jedinečný vlastný sound, nepodliehajúci móde ani populárnym hudobným štýlom. Pevne zakotvený v tradícii čistého jazzového gitarového zvuku (gitara model Jazzica nemeckej značky Framus a na stereo zapojené dva Fender Twinreverby), charakteristický sýty tón a spevná jazzová melodika jeho sól, robia z neho priameho nasledovníka a dediča odkazu veľkých černošských jazzových gitaristov minulého storočia.

Treba ale podotknúť, že Deep Blue Organ Trio je trojica rovnocenných hudobníkov, priam telepaticky reagujúcuch navzájom. To sú tie roky hrania v najznámejších amerických jazzových kluboch ako Green Mill Lounge v Chicagu, Scullers v Bostone, v Yoshiś v San Franciscu či Jazz Alley v Seattle. Hudobníci predviedli repertoár zo svojich ostatných albumov, charakterizovaný šťastným spojením blues a bopu, doplnený o novinku z dielne Stevieho Wondera v jazzovom šate z posledného albumu Wonderful! z roku 2011. Mohutný zvuk Hammondu B-3 z roku 1930 organistu Chrisa Foremana, poctivo šliapajúceho basy a predvádzajúceho perlivé behy, poučené hrou veľkého Lonnieho „Listona“ Smitha, s neuveriteľnou ľahkosťou, intuitívnou dynamikou a vynikajúcou technikou, tak samozrejmou všetkým dobrým černošským bubeníkom, hrajúceho Grega Rockinghama a tak isto invenčná hra Bobby Brooma urobili z vystúpenia Deep Blue Organ Tria hudobný zážitok prvej triedy, ktorý zakončil prvú polovicu záverečného večera a zároveň divákov navnadil na nasledujúcich účinkujúcich, švajčiarske trio Vein s hosťujúcim saxofonistom Rickom Margitzom a kvarteto Prism basistu Dave Hollanda.