Martin Uherek Quartet: Martin Uherek– tenor saxofón, Jakub Tököly – klavír, Peter Korman – kontrabas, Pavol Blaho – bicie
Skvelý, odľahčený výkon Martin Uherek Quartet bol jazzovo dôstojným úvodom BJD 2013. Takýmto nástupom organizátori a poslucháči, ktorí hlasovali o ich nasadení v minuloročnej súťaži na B pódiu, ako úvodnej skupiny, „vytreli zrak“ všetkým neprajníkom, ktorí s obľubou tvrdia, že na BJD sa vlastne jazz nehrá. Martin Uherek Quartet ide po ceste pravoverného jazzu, pretože v módnych vodách fúzií súčasnosti, toto kvarteto vychádza z be bopu. Už samotný názov ich programu Remembering Thelonius Monk (hrali napríklad skladby In Walked Bud, Reflections, Bright Mississippi) vzdávajú hold svojim vzorom akými sú Thelonius Monk a Bud Powell. Ich vystúpenie mi pripomenulo senzačný nástup skupiny Hot House na BJD 2001, keď na scénu slovenského jazzu priniesli be bop Rado Tariška a Milo Suchomel. Slovensko má vynikajúcich klaviristov, ale takého, akým je Jakub Tököly ešte nemá. Je zaujímavý rytmickým cítením a frázovaním. Disonancie u Tökölyho rovnako režú uši ako svojho času u Thelonia Monka. Martin Uherek je nový Tariška, jeho saxofón je rovnako ostrý a expresívny ako bol u saxofonistu Charlie Rousea v Monkovej kapele. Vystúpenie kvarteta bolo výsledkom vynikajúceho pedagogického vedenia klaviristu Kladia Kováča. Dúfajme, že skupina sa časom prepracuje aj k pôvodným skladbám.
Zawinul Legacy Band: Scott Kinsey – klávesy, Bobby Thomas Jr. – perkusie, Hadrien Feraud – basgitara, Mike Baker – bicie, Katisse Buckingham - saxofóny, flauta
Po Uherekovom kvartete nastúpil Zawinul Legacy Band so zvukovým útokom na uši v duchu The Zawinul Syndicate, neskoršej kapely už nežijúcej legendy, ale aj zvuku syntezátorov a Fender piana 70. rokov 20. storočia. Toto vystúpenie bolo nielen bitkou rytmov zdvojených bicích nástrojov s perkusiami, ale aj rýchlym, dynamickým a hlučným „nářezom“- takým ako dnešná doba. Pravdepodobne sa tu prezentovala ešte dynamickejšia a rýchlejšia hudba, než znela svojho času Joe Zawinulovi na BJD 1993. Rýchlosť, s akou všetci členovia kapely hrali a najmä protagonisti Kinsey a Buckingham, bola obdivuhodná. Je záhada, ako sa v spleti pôvodných zawinulovských fráz zrazu ozve nový hráč na syntezátoroch Scott Kinsey. Počas celého koncertu mal pred sebou noty v tablete a listoval v ňom, aby zostal autentický pri hraní fráz a citátov, aké používal Zawinul. V kaskádach saxofónových behov Katisse Buckinghama sa dala matne spoznať pôvodná skladba Zawinula. Ak sa tak stalo, toto vynorenie známej melódie alebo frázy Joe Zawinula privádzalo poslucháčov do varu, napríklad v skladbách A Remark You Made, Teen Town, Black Market. Je to dôkaz, že jazz sa dostal do obdobia, keď hudobníci nielen lovia úspech pre seba, ale vedia aj vzdať úctu majstrom jazzrocku.
Klavirista „spieval-mrmlal“ do mikrofónu spolu s hrou na syntezéroch tak, ako kedysi v syndikáte Zawinul, ale pridal aj ďalšie nové efekty vocodéra. Ďalšiou inováciou pôvodného zawinulovho odkazu bol flautový zvuk Buckinghama. Okrem zrýchlenia a prešpikovania všetkých pôvodných skladieb novým dynamizmom, sa ukázali ako jedinečné zvuk tenor saxofónu v kombinácii so syntezátoro a basgitarou, tak ako kedysi u Zawinula-Shortera-Pastoria vo Weather Report. Avšak hudobníci ukázali, čo nové sa udialo v jazze od čias Weather Report. Bolo to vidieť napríklad pri sóle Hadriena Ferauda na basgitare. Muzikantské čaro, keď vidíte ako vznikne nápad a vedľa neho hudobník v momente reaguje, bolo prítomné aj na vystúpení Zawinul Legacy Band.
José James: José James – spev, gitara, Richard Spaven – bicie, Solomon Dorsey – basgitara, kontrabas, Takuya Kuroda – trúbka, Kristopher Bowers – klávesy
Už sa takmer zdalo, že máme vrchol BJD 2013 za sebou, ale ďalšie „pecky“ nás ešte len čakali. José James, atraktívny mladý muž, prišiel na scénu s mladými hudobníkmi, ktorí vymenili jazzrockový zawinulovský atak na uši za jemnejšie dávky občas zvláštnych zvukov Fender piana a nového rytmizovaného spevu. Barytónový hlas, občas pripomínajúci speváka Al Jarreaua, bol trochu rozprávajúci, ale určite vzdialený raperom, náladový na spôsob Billie Holiday, ale experimentujúci ako Archie Shepp (Shepp je pôvodne saxofonista, ale na nahrávke kanadského filmu Imagine the Sound, 1981, rozpráva v hovorenom texte príbeh o Mama Rose s bluesovým vplyvom, ).
José James nezaprel svoj latinsko-americký pôvod, keď do skladby včlenil flamencový potlesk, groovy basgitaru s nadupaným driveom v pozadí. Do toho s jemnými melodickými náznakmi José James spieval a trochu rozprával. Spevák nezaprel svoje hip hopové sympatie v raperských gestách rúk. Groovy a nasadenie kapely pripomínali soulové šialenstvo Jamesa Browna, avšak jeho hudba plávala v zvláštnych zvukoch elektrického klavíra, soulu a hip hopu. Klavirista čaroval na Fender piane a ukázal úžasný nadhľad pri sóle v skladbe Ain´t no Sunshine, keď sa vyhýbal všetkým opozeraným spôsobom klavírnej hry a našiel si svoj. A potom prišlo prekvapenie, keď José James v Ain´t no Sunshine začal improvizovať v hip hopovom free style, keď si vymýšľa nový text, ale súčasne aj rytmizuje hudbu. Opakuje 4 slová („anytime she goes away“) a do nich začlení akoby rytmickú chybu vytvorenú počítačom, alebo CD prehrávačom, strojovo presne.
José James na jednej strane vracia do jazzu pesničkovosť s chytľavými refrénmi, také boli Ain´t no Sunshine alebo aj jeho vlastná skladba Trouble, zavesená na youtube, na druhej strane to robí tak zaujímavo, že vytvára nový koncept, pričom obchádza banalitu bežných hitov pop music. Keď rozpráva „sleeping in the street“ a postupne prechádza k rytmizovaniu a melodike, zrazu sa udeje súboj medzi bicími nástrojmi a jeho sólovom „rapovaní“ s vedomou rytmickou chybou v úžasne rýchlom tempe („amna gone, amna, amna, go, go...“). Tak kto to dokáže rýchlejšie a na jeden dych, spevák alebo bubeník? Predviedol tak veľmi originálnu koncepciu jazzového spevu. Posledná pomalá baladická skladba vystúpenia José Jamesa bola vyvrcholením, keď končí tradičným melodickým spevom, na rozdiel od rozprávajúceho začiatku.
Improvizácia je vtedy zaujímavá, ak nás prekvapí hudobník svojím myslením. Medzi takých určite patril Joshua Redman. Prišiel na pódium skromne, nie ako veľká hviezda a začal pomalými tónmi sólového tenor saxofónu rozohrávať tému. Postupne sa rozbehol do hard bopového coltraneovského úvodu. V momente ukázal, aký veľký rozptyl na nástroji je schopný zvládnuť na jeden dych od najvyšších horných registrov až po spodné. Ak hrá vysoké tóny, prefukuje ich s neuveriteľnou ľahkosťou. A nerobí to len na ukážku technickej virtuozity, ale pri rozohrávaní je „saxofón“ v okamihu vo vare, saxofonista vykríkne, pohybmi znásobí intenzitu hry. Počas celého hodinového vystúpenia je stále v strehu a nabije každú notu emóciami. Joshua Redman, ako vnuk Dona Redmana, aranžéra orchestra Fletchera Hendersona a syn saxofonistu Dewey Redmana, ktorý hrával s Ornettom Colemanom a Keithom Jarrettom, sa nemusí skrývať za mená svojich príbuzných. Vychádza z akustického mainstreamu, hrá ho vo veľmi rýchlom tempe, je zakorenený v tradícii. Používa všetky tradičné prostriedky ako v hard bope a napriek tomu počujeme nové témy a nové originálne frázy. Klavirista Aaron Goldberg je neuveriteľne presný v polyrytmoch ľavej ruky s pravou rukou, keď hral v rýchlom tempe protirytmy, hypnotizoval svojou hrou poslucháčov rovnako ako Joshua Redman. Okrem starších skladieb predviedol Joshua aj témy z nového CD Walking Shadows (2013) a patrili k nim Doll Is Mine, Let Me Down Easy, alebo záverečný prídavok, ktorý si vytlieskalo obecenstvo – Let It Be od Lennona a McCartneyho. Joshua Redman prináša do jazzu nové vlastné skladby (Tribalism, Groove X), ktoré majú šancu stať sa štandardmi. Jeho vystúpenie prináša neopakovateľné čaro v duchu živočíšnej spontaneity výkrikov, vzdychov, smiechu pri kontakte hudobníkov medzi sebou.
