Americký tenor saxofonista Rick Margitza (1961) nastúpil po absolvovaní oficiálnych hudobných učilíšť k Maynard Fergusonovi a po presťahovaní sa do New Yorku v roku 1988 začal hrávať s Miles Davisom (objavuje sa na albumoch Amandla, Live Around the World a Live in Montreux). Neskôr nahrával pre Blue Note, spolupracoval s Mariou Schneider, Chickom Coreom či McCoyom Tynerom. Od roku 2003 žije vo Francúzsku a svoje parížske pôsobenie spája najmä s formáciou Moutin Quartet, ale tiež s Martial Solalom a Jean-Michel Pilcom. Nedávno hosťoval na festivale Jazz Goes to Town v Hradci Králové a bude špeciálnym hosťom aktuálneho 3. ročníka Gypsy Jazz Festu 2013.
* Vaše rôznorodé aktivity naznačujú, že ste nesmierne univerzálnym
saxofonistom so širokým záberom. Začínali ste však s husľami, klavírom a hobojom. Prečo ste ostali pri saxofóne?
RICK MARGITZA: „Asi nebudem prvým muzikantom, ktorý vám odpovie, že nástroj si ho vybral sám. U mňa to bolo rovnaké: jednoducho saxofón si ma získal svojim zvukom, špecifickým vzhľadom, no asi najpodstatnejšie bolo, že som v správnom čase mal možnosť počuť vynikajúcich hudobníkov. Toto človeka nakopne viac, ako čokoľvek iné a nemusí mnoho premýšľať, pretože ho to nasmeruje samé. Dôležité je tiež počúvať nahrávky velikánov a snažiť sa im čo najviac prispôsobiť. Napodobňovanie vzorov nie je plagiátorstvom, ale jediným spôsobom obsiahnutia technických a výrazových možností nástroja. Nie je hanbou chcieť znieť ako Coltrane či Brecker.“
* Práve týchto dvoch velikánov uvádzate spolu s Wayneom Shorterom ako svoje vzory. Nadväzujete svojou tvorbou na ich odkaz?
RM: „Nechcem nanovo usporadúvať ani v ničom nabúravať odkaz týchto majstrov. Moja hudba je skôr kombináciou týchto vplyvov – to je však badateľné u každého hudobníka. Viackrát sme sa o tomto kolobehu bavili s Michaelom (Breckerom) pri našich spoločných konverzáciách. V Michaelovej hudbe ste museli počuť Cannonballa Adderleyho, avšak nie v jeho čistej forme,
pretože na jeho štýl nazeral vlastnou optikou. Keď som počúval Joe Hendersona, musel som v jeho hre vnímať Sonnyho Rollinsa; jeho vplyv ináč počuť u mnohých ďalších saxofonistov. Každá generácia má svoje vzory a tie vôbec nemusia nasledovať chronologicky. Mnohí sa skôr potrebujú vrátiť ku koreňom.“
* Generačne vám bol najbližší Michael Brecker – stretávali ste sa často?
RM: „Pomerne často som za ním chodieval, keďže býval v New Yorku len niekoľko blokov odo mňa. Veľmi mi chýbajú naše spoločné hovory o hudbe ako aj príležitostné jamovanie. Mnoho ľudí zrejme netuší, že Michael bol vynikajúcim bubeníkom a miloval hru na bicích. Aj pri našich hudobných stretnutiach sedával za bicími a saxofón ostal na mne.“
* Pomáha hráčovi na melodickom nástroji znalosť iného, predovšetkým
harmonického nástroja?
RM: „Je to naopak nevyhnutnosť ako pre dychárov, tak pre bubeníkov. Pri klavíri si dokážete uvedomiť harmonické spojitosti, ktoré vám potom nesmierne pomáhajú v melodickej hre. Určite by som radil hudobníkom, aby si kúpili nejaký druh klávesového nástroja a skladby analyzovali.“
* Po skončení školy ste sa pomerne skoro stali členom orchestra Maynard Fergusona, neskôr ste hrávali s Airto Moreirom a Florou Purim. Bola to zrejme dobrá škola ...
RM: „Boli to pre mňa dôležité angažmány. Napríklad s Maynardom som sa prvýkrát dostal na ozajstné koncertné turné mimo svojho domova. Dovtedy som sa pohyboval v rámci vymedzeného priestoru a odrazu som musel niekoľko týždňov zdieľať spoločný autobus a šatňu s tuctom ďalších hudobníkov. Bol to nový svet – reálny, v ktorom bolo treba prijať zodpovednosť, platiť účty a popri tom si ustriehnuť muzikantskú kvalitu. Viete, na strednej škole sa vám muzikanti na cestách spájajú s romantickou predstavou doobedňajšieho ničnerobenia a nočného popíjania.
Skutočný život je potom omnoho náročnejší a pokiaľ z toho kolobehu na chvíľu vypadnete, ťažko sa tam opäť dostávate, keďže muzikantov je veľa.“
* Vy ste sa však rýchlo uplatnili v dobrej spoločnosti – vyrazili ste na turné s Miles Davisom a podpísali zmluvu s Blue Note. To znie pre mnohých muzikantov ako naplnenie tajných snov ...
RM: (Smiech.) „Máte pravdu, vyzerá to tak, aj keď nie všetky romantické predstavy sú takými aj v skutočnosti. Niektoré veci dokážete ovplyvniť, ale k niektorým vás privedie náhoda. Ako napríklad k Blue Note: po odchode z Davisovej kapely som stretol po rokoch spolužiaka, ktorý s Blue Note spolupracoval a sľúbil posunúť moju nahrávku tým správnym ľuďom. Nakoniec som síce zistil, že ma v niektorých veciach zavádzal, no už som mal takpovediac nohu vo dverách vydavateľstva a neustúpil som.“ (Smiech.)
* Mekkou pre mnohých jazzmanov je New York. Prečo ste sa pred rokmi rozhodli opustiť toto mesto a presťahovali sa do Európy?
RM: „Dôvodov bolo viacero, no po desiatich rokoch pôsobenia v New Yorku
som potreboval zmenu. Pomohla k tomu tiež náhoda: ešte počas amerického pôsobenia som stretol bratov-dvojčatá Moutinovcov – kontrabasistu Francoisa Moutina a bubeníka Louisa Moutina a počas vydareného záskoku sme sa rozhodli sformovať kvarteto, ktoré funguje dodnes. Spočiatku som pravidelne lietal medzi New Yorkom a Parížom, ale po čase som zistil, že robiť veci polovičato nemá význam. Okrem toho začínala byť v Amerike pre muzikantov čoraz horšia situácia – síce som žil v New Yorku, ale peniaze, ktorými som platil účty, pochádzali z európskych
koncertov. To mesto ma nesmierne inšpirovalo a dávalo mojej hudbe špecifickú príchuť, ale žiaľ ma nedokázalo uživiť. V rovnakom čase mi končila nájomná zmluva na bývanie a hľadanie dobrého apartmánu je v New Yorku vždy komplikovanou záležitosťou. Netvrdím, že sa tam nikdy nevrátim, ale zatiaľ som nenašiel dôvod.“
* Francúzsko bolo nakoniec „zasľúbenou krajinou“ pre množstvo amerických jazzmanov; spomeniem aspoň Duka Ellingtona či Milesa Davisa...
RM: „Paríž je skutočným centrom Európy a to nielen, čo sa týka kultúry, ale aj svojou
polohou. Vnímam nesmierne pozitívne, že sa za jednu-dve hodiny letu dostanem do Londýna, Amsterdamu či Viedne. Môžem tak omnoho flexibilnejšie spolupracovať na rozličných projektoch, ako napríklad s týmto švajčiarskym triom.“
* Ako vlastne došlo k spolupráci s triom VEIN?
RM: „Pravdupovediac som ich ani v triu nepočul hrať. Spoznal som ich v Paríži, kde hrali s Davom Liebmanom. Potom spolu vydali album Lemuria, ktorý prezentujú spoločne, avšak tentoraz Dave nemohol prísť. VEIN nie sú tradičným klavírnym triom, z môjho pohľadu je ich hudba nesmierne tanečná, iní zasa hovoria o inšpirácii súčasnou klasickou hudbou. Ten aspekt tam cítiť, harmonicky mi niektoré úseky pripomínajú Richieho Beiracha, ktorého hudba mi veľmi sedí.
Mimochodom, dnes večer to bude moja premiéra, tak mi držte prsty.“
* Budeme a tešíme sa na vaše vystúpenie na Gypsy Jazz Feste!
RM: „Pravdupovediac ani neviem, čo to vlastne bude za kapelu... To zrejme uvidím až na mieste...“
