Hoci prešovské AMC Trio (Peter Adamkovič – klavír, Martin Marinčák – kontrabas, Stanislav Cvanciger – bicie nástroje) pôsobí už dve desaťročia zdanlivo mimo centra diania domácej jazzovej scény, osobitosť a originalitu jeho smerovania dokazujú pravidelné účinkovania na zahraničných fórach s renomovanými hosťami (trubkári Randy Brecker, Michael „Patches“ Stewart, gitaristi Ulf Wakenius, Philip Catherine), trojica albumov vo vydavateľstve Hevhetia (Thor-Iza – 2006, Soul Of The Mountain – 2008, Waiting For A Wolf – 2011) i aktuálny One Way Road to My Heart s hosťujúcim Randym Breckerom v nemeckom vydavateľstve Moosicus Records, ktorý získal ocenenie Nahrávka roka v rámci žánrových kategórií Radio_Head Awards 2013. V polovici júla sa AMC Trio predstaví na Slovensku s ďalším zo svojich exkluzívnych hostí – s americkým gitaristom Markom Whitfieldom na koncertoch v Bojniciach (18. 7.) a na Open Jazz Feste na Zelenej vode (19. 7.).

 

 

* Slovenskí jazzmani si prizývajú zahraničných spoluhráčov skôr príležitostne, u AMC Tria možno hovoriť o systematickej spolupráci. Neobávali ste sa, že pri hraní so špičkovými hudobníkmi ako Ulf Wakenius či Randy Brecker „vypláva“ na povrch vaša technická úroveň?

 

STANISLAV CVANCIGER: "Toho sme sa nebáli. Naopak, bol to výrazný podnet k tomu, aby sme začali na sebe čo najviac pracovať a boli tak hodnými partnermi vybraného hosťa."

 

PETER ADAMKOVIČ: "Ak mám byť úprimný, súčasný stav vecí sme nemohli predvídať. Spomínam si na moment prekvapenia, keď po jednom z prvých spoločných koncertov nám Ulf (dnes už náš veľmi dobrý kamarát) spomenul, že by mal záujem kúpiť gitarové combo, ktoré sme mu vtedy na turné požičali: „Ale nechám ho u vás v Prešove, keď s vami dôjdem nabudúce hrať.“ Vtedy sme si prvýkrát uvedomili, že ten človek má zrejme s nami ešte nejaké plány a že spoločné koncertovanie nevnímal len optikou nájomného hráča. Ulf tie plány naozaj mal a sme radi, že dnes je realitou ako množstvo spoločne odohratých koncertov doma i v zahraničí, tak dvojica spoločných albumov."

 

* Pozývanie sólistov na turné či nahrávanie albumu máva zväčša charakter krátkodobého „obchodného“ vzťahu. Podľa viacerých faktorov možno usudzovať, že vašich hostí si hudba AMC Tria naozaj získala.

 

MARTIN MARINČÁK: "Všetko tomu nasvedčuje a sme samozrejme radi. Zrejme máme aj šťastie na hostí, ktorí oceňujú naše hudobné nápady. Ulf nám hneď na začiatku povedal, že pokiaľ by sme ho volali hrať štandardy, neprišiel by na Slovensko. Pre človeka, ktorý si túto fázu „odkrútil“ po boku Oscara Petersona či Raya Browna, by to bolo absolútne nezaujímavé. Je to predsa len americká muzika, ktorú my, a ani nikto z tých, čo im ju nespievali staré mamy pri kolíske, nedokáže hrať na svetovej úrovni. Toto si jednoducho musia domáci jazzmani uvedomiť, že s interpretovaním americkej hudby sa nedostanú do sveta, pretože pre majiteľov klubov či festivalových promotérov nebudú zaujímaví. Jedine, pokiaľ si koncerty vykryjú z grantov ..."

 

* Kedy ste si uvedomili, že profilovať sa ako mainstreamové klavírne trio nemá zmysel, ale že chcete vytvárať osobitú hudbu s vlastným rukopisom?

 

PA: "Došlo k tomu pomerne skoro a s myšlienkou, že s mainstreamom neprerazíme, prišiel ako prvý Martin. Prečo by mal niekto počúvať chlapcov z Prešova, interpretujúcich jazzové štandardy, ak si môže vypočuť prvú americkú ligu? Postupne sme do repertoáru vnášali svoje skladby, ktoré od začiatku zneli trochu ináč a v týchto intenciách fungujeme dodnes: sme k sebe kritickí a snažíme sa, aby naša hudba neznela tuctovo, ale prinášala čosi nové. Dokonca sa cielene snažíme o to, aby znela inak ako jazz. Mnohí možno ostanú zarazení, ale my netúžime hrať jazz. Chceme hrať hudbu, ktorá osloví aj širšie publikum. Preto nás teší, keď na nás priaznivo reagujú nielen jazzoví poslucháči: „Toto je ten jazz? Vôbec to nie je také strašné, ako sme sa nazdávali a pokiaľ je toto jazz, tak sa nám jazz páči!“

 

MM: "Aby to nevyznelo, že sme popová kapela; nechceme sa páčiť silou-mocou, ani podliezať vkusu."

 

* Nebál by som sa označiť niektoré z vašich tém ako popové, pokiaľ by nebol tento pojem vnímaný pejoratívne. Samozrejme, ich harmonická zložka či remeselné spracovanie vysoko prevyšujú to, čo označujeme popom.

 

MM: "Naozaj ťažko škatuľkovať, keďže nepoznám kategóriu „medzi“. Do tých „ľahko“ znejúcich tém však nie je jednoduché hrať, pretože ich harmónie sa líšia od harmonických štruktúr jazzových štandardov. Viacerí z domácich hostí sa s nimi nedokázali popasovať a často sme boli nútení zaradiť do programu štandardy, čo sa nám pri žiadnom zo zahraničných hostí ešte nestalo. Nikto pri predložení našich skladieb nepovedal, že ich nechce hrať, naopak reakcie Ulfa, Randyho, Phillipa Catherina či Patchesa Stewarta boli vždy veľmi srdečné. Domáci hudobníci analyzovali naše skladby po jednotlivých akordoch a na nich stavali svoje konštrukcie. Jednoducho nedokázali „ísť“ po melódii, ako by sa nám viac páčilo."

 

PA: "Ako kapele sa nám vždy páčil spôsob, akým v 70. rokoch komunikovali Jan Garbarek s Keithom Jarrettom, napríklad na albumoch My Song či Personal Mountains, v ktorých sa striedajú vyslovene popové témy s freejazzovými. Pri jednej spoločnej ceste autom a počúvaní týchto nahrávok Martin povedal, že si Garbareka jednoducho zavoláme. Dokonca sme hneď Petrovi Lipovi ponúkli na Bratislavské jazzové dni projekt AMC Trio & Jan Garbarek. Z rôznych dôvodov sa to nakoniec neuskutočnilo, no idea spolupráce so zahraničnými partnermi nás už neopustila."

 

* Práve škandinávski hudobníci si už v 60. rokoch uvedomovali, že folklórne inšpirácie sú pre nich originálnou cestou. Nakoľko sa nechávate ovplyvňovať ľudovou hudbou?

 

MM: "Máme radi východoslovenský folklór, ktorý je nesmierne bohatý, keďže sa v ňom stretávajú poľské, maďarské, rusínske či ukrajinské vplyvy. Neviem, či to robíme cielene, no folklór určite vplýva na našu hudbu. Nevnášame do nej priamo ľudové melódie, skôr tam prirodzeným spôsobom presakujú. Ale niekoľko našich skladieb, napríklad Thor-Iza či Cry No More Blackberry, vyšlo vedome z folklóru."

 

PA: "Rovnako máme radi aj klasickú hudbu a niektoré skladby mierne ovplyvnila aj ona. Nad tým, však, pri komponovaní nepremýšľame, zväčša až po dokončení spozorujeme, že skladba má nádych folklóru, popu či klasiky."

 

* Prejavili záujem o vaše skladby aj niektorí zo zahraničných hostí?

 

PA: "Ulf nás po spoločných koncertoch už niekoľkokrát žiadal o to, či môže hrať naše skladby aj s vlastnou kapelou alebo inými hudobníkmi. A pokiaľ vieme, aj ich hráva. Po prvej spoločnej šnúre si ani poriadne nepamätal naše mená. Keď doňho po nejakom z koncertov jeho vlastnej kapely dobiedzal Larance Marable, bubeník od Charlieho Hadena, kto to vlastne napísal tú baladu, čo hrali, odpovedal, že „nejaký Peter, klavirista zo Slovenska.“ Americký trubkár Patches Stewart dokonca plánuje zaradiť našu skladbu na svoj nový album."

 

MM: "Tiež poznáme mladé domáce kapely, ktoré hrávajú aj naše skladby."

 

* Vaša hudba sa rokmi zmenila a pokiaľ ste mali kedysi bližšie k swingovému mainstreamu, časom ste prevzali nové vplyvy, modernejší sound, rytmické štruktúry...

 

SC: "Najpodstatnejšou zmenou bolo, že sa z našej hudby vytratil swing. Peter s Martinom ma doslova nútia meniť rytmy, čo mi je niekedy proti srsti. Skutočne sa musím krotiť, najmä v ľavej ruke, aby som hral na určité doby čo „najrovnejšie“."

 

* V období albumu Waiting For A Wolf som napríklad pri kontrabasových figúrach či využívaní elektronických krabičiek vnímal vplyv Esbjörn Svensson Tria ...

 

MM: "Ich hudba nás samozrejme ovplyvnila, ale spomínané posuny neboli cielené. Naopak sme si vraveli, že nesmieme znieť ako oni, pretože podobných kapiel sa po smrti ich kapelníka vyrojilo najmä v Nemecku obrovské množstvo. Predovšetkým nechceme znieť americky, čo ocenilo viacero hudobníkov, ktorí obdivovali práve tento aspekt nášho hrania. Patches nám nedávno povedal, že máme svoj sound, čo je naozaj skvelé."

 

* Podstatným znakom jazzu je improvizácia; nakoľko v rámci svojich sól zachovávate improvizačnú voľnosť? Zväčša ich obmieňate len mierne, keďže aj v sólach „idete“ predovšetkým po melódii.

 

PA: "Priam by som povedal, že je naším zámerom ubrať z improvizácie, hoci netvrdím, že si kompletné znenie sól pripravujeme. Pravdou však je, že výslednú podobu sól nenechávame úplne „na náhodu“. Mohol by som to prirovnať k osnove. Tiež sa snažíme, aby naše sóla nezneli úplne jazzovo, v tom konvenčnom chápaní. Nemáme potrebu predvádzať sa – na to nemáme povahu. Skôr sa snažíme o to, aby v našich sólach zazneli ďalšie melódie, akoby paralelné k danej téme. Ale v podstate máš pravdu – postupne upúšťame od improvizácie v tradičnom slova zmysle. Určite si však nechávame pred sebou pole voľnosti."

 

MM: "V tomto má naša hudba snáď bližšie ku klasickej hudbe, v ktorej, aspoň v tej tradičnej, sa improvizuje minimálne. Radi by sme napísali skladbu tak dobre, aby mal každý pocit, že lepšiu improvizáciu, než je tá naša napísaná, už nevymyslí. (Smiech.) Viacero jazzmanov napríklad upravuje Bachove skladby, no všetky pokusy napokon vyznievajú prinajlepšom ako smiešne kazenie dobrej hudby. Genialitu pôvodných verzií nevystihuje žiadna zo sebelepších úprav, z originálu nemožno vyrobiť nič lepšie. Hoci, žiaľ, mnohí veria, že tie úpravy sú originálne."

 

PA: "Nakoniec z tých všetkých podôb prežije len jediná – pôvodná Bachova. Možnože sa ale niekto dostane prostredníctvom úpravy k originálu. V tom prípade to malo zmysel, no zrejme to ale platí najmä pre rockové úpravy klasiky typu Emerson, Lake & Palmer."

 

* Čiže upúšťanie od improvizácie máte v programe.

 

MM: "Improvizácia môže byť aj o tom, že muzikant na pódiu hovorí veľmi veľa a v podstate nepovie nič zásadné. Tomu sa chceme vyhnúť, nechceme množstvo prázdnych slov a zbytočný verbalizmus bez obsahu. Niekedy stačia jedna - dve vety."

 

* Nedávno ste vydali štvrtý album One Way Road to My Heart, ktorý od jari predstavujete na koncertoch v Nemecku, Veľkej Británii, Írsku, Poľsku, Českej republike, ale i doma. Aké máte ďalšie plány?

 

SC: "Okrem pravidelného hrania intenzívne pracujeme na ďalšom CD. Máme pripravené nové skladby a uvažujeme o tom, s kým ich budeme hrať. Možností by bolo viacero ..."

 

MM: "Výborné skúsenosti máme s gitaristami a pokiaľ sa môžeme spoľahnúť na indície našich doterajších spoluhráčov, určite by sme nedostali zamietavú odpoveď od ľudí ako John Scofield, Mike Stern či John Abercrombie. Na ďalšiu spoluprácu by veľmi radi pristali Ulf Wakenius i Philip Catherine. Po nedávnej veľmi priaznivo prijatej sérii koncertov v štyroch krajinách s Markom Whitfieldom opäť prinesieme tohto výnimočného amerického gitaristu aj na Slovensko a po dvoch vystúpeniach v Bojniciach a na Zelenej vode budeme spolu pokračovať v Čechách a v Poľsku."

 

* Osem rokov ste boli pod krídlami košickej Hevhetie – prečo ste sa minulý rok rozhodli pre nemeckého vydavateľa Moosicus Records?

 

MM: "Chceli sme sa posunúť a vyskúšať niečo nové. Samozrejme nás to teší a sme hrdí, že sa nám ako prvej slovenskej jazzovej formácii podarilo vydať album v Nemecku."

 

* Napriek tomu ostávate patriotmi a v rodnom meste organizujete festival Jazz Prešov a pôsobíte tam ako hudobní pedagógovia.

 

PA: "Festivalu Jazz Prešov, ktorý je mimochodom len o čosi starší ako naše trio, sa v posledných rokoch organizačne venujem predovšetkým ja, hoci predtým mi pomáhala celá kapela. Martin je dodnes cenným radcom pri dramaturgii."

 

MM: "Dalo by sa povedať, že AMC Trio je poradným umeleckým orgánom Jazz Prešov, hoci okrem nás patria do organizačného tímu i ďalší nadšenci."

 

PA: "Čo sa týka pedagogickej činnosti, mám dojem, že počiatočný záujem trochu opadol. Kedysi sa k nám na jazzové oddelenie hlásilo viac študentov, ale netuším, s čím tento úbytok súvisí. Máme však výborných absolventov, ktorí už o sebe dali vedieť i za hranicami, napríklad kontrabasista Rasťo Uhrík, klaviristi Matej Benko, Tomáš Jochmann alebo Dano Špiner z kapely Andreja Šebana."

 

* V nemennom obsadení fungujete od roku 1993. Nakoľko to ovplyvnilo kapelu po stránke profesionálnej i ľudskej?

 

MM: "Je to samozrejme devíza, reakcie sú spontánnejšie a často fungujú aj bez akéhokoľvek predchádzajúceho dohovoru. V kapele vzniká množstvo väzieb, hudobných aj ľudských a pokiaľ vieme, čo spoločne chceme dosiahnuť, umelecká úroveň rastie. Môže to samozrejme skĺznuť do klišé, že bude kapela znieť stále rovnako. Proti tomu samozrejme bojujeme, snažíme sa zlepšovať, čo sa týka kompozičnej práce i prevedenia skladieb."

 

SC: "Niekedy si vravím, že sme na seba príliš naviazaní a už snáď ani niet úniku. (Smiech.) Z AMC Tria sa jednoducho nedá odísť ..."

 

MM: "Stano to už aj chcel, no zľakol sa, že bude musieť platiť odstupné." (Smiech.)

 

* Zrejme by ste museli zmeniť názov, keďže iniciály priezvisk AMC by už neplatili...

 

PA: "Názov by ostal ako obchodná značka aj keby sme sa vymenili viacerí. Mimochodom – mali sme nápad, že si najmeme trojicu výborných muzikantov, ktorí budú pod menom AMC Tria hrať naše skladby. My ich budeme korigovať počas skúšok, ale koncertovať budú len oni." (Smiech.)

 

Písané pre Hudobný život 5/2014