Rakúska metropola Viedeň ponúka svojím návštevníkom a samozrejme v prvom rade vlastným obyvateľom, množstvo najrozličnejších kultúrnych podujatí. Medzi ne patrí aj našincami často navštevovaný Jazz Fest Wien, ktorý v krásnom prostredí aj nádvoria Starej radnice poskytuje divákom v spojení s kvalitnou jazzovou hudbou nevšedný umelecký zážitok.

Po minuloročnom vynikajúcom koncerte Johna Scofielda s Kurtom Rosenwinkelom či Marka Ribota a jeho havanských súdruhov, som sa navnadil na zaujímavo znejúci projekt (aspoň podľa názvu), obľúbeného viedenského gitaristu s rómskymi koreňmi, pohybujúceho sa na rakúskej jazzovej scéne už pár desiatok rokov - Harriho Stojku a jeho Indian Express. Mal som sa na čo. Pomerne rozsiahly ansámbl v obsadení Harri Stojka - gitara, Mosa Sisic- husle, Peter Strutzenberger - basová gitara, Goran Krstic - bicie nástroje, Jelena Krstic - spev a tanec. A kvarteto indických hudobníkov, ktorí v uvedenom projekte hrali podstatnú úlohu: Kutle Khan – spev, drumbľa, khartels, bhapeng, Gafur Khan – drumbľa, khartels, bhapang, Azeem Ahmed Ali - sitar a Hafeez Ahmet Ali - tabla. Koncert uviedla kultúrna pracovníčka krátkym úvodom do života Rómov a ich pôvodnej vlasti Rádžastanu, nasledovali tance z tejto oblasti, ktorých sa pomerne úspešne zhostila blonďatá „Indka“ Jelena Krstič a bezmenná indická tanečnica a konečne nasledoval hudobný vstup.

Samotný koncert bol pre mňa značným sklamaním. Pozostával z dosť bezduchých improvizácii Harryho Stojku, ktorý na“ Django Rheinhardtovskej“ gitare typu Macaferri vypaľoval rady neartikulovaných dvaatridsiatin a pokúšal sa kombinovať prvky „gypsy“ jazzu s autentickým zvukom indických virtuózov. Tí v tomto prípade obstáli najlepšie a ich samostatné vstupy, ako sitar a tabla, duo spev a drumbľa či duo drumblí, skutočne brali dych. Celá kapela sa predviedla v skladbách, ktoré akoby spájali jadranskú melodiku s polkovým rytmom (čo už len mohol hrať nešťastný Hafeez Ahmet Ali), zvukom gypsy gitary, kvílivým zvukom huslí Mose Sisica a celkovou povrchnosťou, ktorá túto hudbu na hranici jazzového hudobného gýča (áno, aj to sa dá, ak to viete), charakterizovala.

Vrcholom všetkého bol elektrifikovaný sitar so skresleným zvukom elektrickej gitary. Nič proti vývoju hudobných nástrojov, v tomto prípade to bol čistý cirkus. Na rozdiel odo mňa, publikum, ktoré vyzeralo ako zostarnuté deti kvetov zo sedemdesiatych rokov, bolo evidentne spokojné a mohutne aplaudovalo. Skutočne vydarený obchod. Tak o jazze niekedy nabudúce!