Začiatok sedemdesiatych rokov priniesol nástup kapiel obohatených o dychovú sekciu. Najprv Blood, Sweat and Tears, potom Chicago, neskôr Tower of Power. Dychové nástroje sa zabývali v spoločnom domčeku s rockovým kvartetom a nielen nové zvukové farby, ale aj iná, jazzovejšia melodika začala vplývať na rockové poslucháčstvo. Fúzia jazzu a rocku, ktorá začala niekedy koncom šesťdesiatych rokov, prešla obdobím kvasu a bola pripravená prinášať ovocie. Takýmto ovocím by sme mohli nazvať aj kapelu dvoch bratov Breckerovcov z Cheltenhamu v Pennsylvánii, staršieho Randyho, narodeného v roku 1945 a mladšieho Michaela, narodeného v roku 1949. Pod názvom The Brecker Brothers Band nahrala od roku 1974 do roku1981 šesť albumov so siedmimi nomináciami na cenu Grammy, ktoré nebývalým spôsobom spojili rockovú intenzitu s jazzovou virtuozitou a ponúkli nový štandard novodobého hudobníka, pohybujúceho sa s istotou na hudobnom poli od diska,cez funk, rock, až po jazz. Aj keď sa po roku 1981 hudobné kariéry oboch bratov rozišli a po smrti Michaela v roku 2007, snáď najvýznamnejšieho tenor saxofonistu od čias Johna Coltranea, sa rozišli definitívne, značka Brecker Brothers nezanikla a Randy sa k nej z času načas, ale určite rád , vracia.

Takýmto návratom bol aj koncert 15. júla tohto roku, ktorým vlastne uzavreli sezónu vo viedenskom jazzovom klube Porgy and Bess. Plný klub (v publiku som videl aj Andyho Middletona, známeho saxofonistu, žijúceho vo Viedni, ktorého pozná aj obecenstvo BJD), poslušne čakal takmer do pol desiatej na nástup starej partie, ktorá nahrala asi najtypickejší album s výstižným názvom Heavy Metal Be-Bop. Samozrejme Randy Brecker, vyzbrojený malou elektrárničkou zvukových efektov pre svoju amplifikovanú trúbku, s neodmysliteľnou šiltovkou a pohybmi budúcoročného sedemdesiatnika. Namiesto nenahraditeľného Michaela na pódiu stála talianska saxofonistka Ada Rovatti, od roku 2001 manželka Randyho Breckera.

Narodila sa v roku 1976 v Pavii a keď získala štipendium na Berklee, delila svoj čas medzi americké štúdium a hru v domácich bigbandoch. Saxofonistka, skladateľka, aranžérka a mama štvorročnej dcérky sa predviedla ako majiteľka pomerne robustného tónu a aj jej sóla výborne zapadli do nadupaných groovov kapely. Barry Finnerty, rodák zo San Francisca v slnečnej Kalifornii, ročník 1951, gitarista, skladateľ a autor dvoch pomerne zaujímavých kníh o improvizácii, si na pódium priniesol hlavu Mesa s veľkou reprodebnou, zopár krabičiek a  dve svoje obľúbené gitary. Gibson, pomerne obskúrny lubový model Trini Lopez, tak prerobený, že by ho ani vlastná mať nespoznala, s vstavaným guitarorganom, z ktorého doloval pomerne archaický skreslený tón a organové zvuky a solidbody Yamaha Image model, na ktorej hral s viac-menej čistým zvukom. Skúsený hráč, ktorý zažil svoje najlepšie roky práve s Brecker Brothers a neskôr s pop jazzovými Crusaders, hral krátky čas aj s Milesom Davisom, no nikdy nedosiahol na absolútnu gitarovú špicu.

Za obrovskú biciu súpravu si zasadol ďalší Kalifornčan, ročník 1950, veterán od Franka Zappu, s ktorým nahral väčšinu kľúčových albumov, vynikajúci technik a veľmi hlasný bubeník - Terry Bozzio. Na basovej gitare hral Neil Jason, pôvodný člen Heavy Metal Bebopovej session. Tiež veľmi známy štúdiobý hudobník, basista a spevák, skladateľ známeho hitu Brecker Brothers - East River, ktorý sa dostal dokonca na 34. miesto v UK Charts v roku 1979.

Základom koncertného repertoáru boli tradičné pecky z albumov Heavy Metal Be-Bop či Straphangin, obohatené o skladby z čerstvého „Reunion“ albumu a skladbu Barryho Finnertyho, ktorú zložil pôvodne pre Mose Allisona, no tentoraz si ju s chuťou zaspieval sám autor. Some Skunk Funk, Sponge, Squids, Inside Out, Funky Sea Funky Dew, Straphangin a samozrejme East River, ktorú si s Neil Jasonom zaspievalo aj obecenstvo. Zvuk síce nebol ideálny, hlavne na Ade Rovatti bolo vidieť, že sa jej v tak hlasnej kapele ťažko intonuje, no výsledok bol nezabudnuteľný. Starí páni stíhali všetko potrebné, sústredene povyhrávali obtiažne unisoná, vytiahli celý arzenál jazzrockových výrazových prostriedkov a bolo vidno, že come back si skutočne užívajú. Proste vydarený koncert jazzrockových pamätníkov! Nech im tá energia ešte pár rokov vydrží!