Slovinec Jure Pukl patrí k nemnohým hudobníkom svojej generácie, ktorí sa dokázali presadiť v Spojených štátoch a pôsobia tam ako rovnocenní partneri osobností na špici jazzového vývoja. Pôvodne klasický saxofonista prešiel z Hudobnej akadémie vo Viedni na Kráľovské konzervatórium v Haagu a po absolutóriu prestížnej Berklee College of Music v Bostone (študoval u Joea Lovana či Georgea Garzoneho) zamieril na Hudobnú akadémiu v Grazi (tam ho spolužiak Ľuboš Šrámek pozval v roku 2005 na nahrávanie svojho projektu Correspondance). Po rokoch putovania medzi starým a novým kontinentom sa Pukl usadil v New Yorku, kde sa pravidelne objavuje so špičkovými spoluhráčmi (Vijay Iyer, Damion Reid, Aaron Goldberg, Marcus Gilmore, Jeremy Pelt, Jamire Williams) a nahráva pre viaceré vydavateľstvá (jeho posledný album Abstract Society s Vijayom Iyerom vyšiel v roku 2012 na Storyville Records).

Na tohoročnom festivale Inntöne sa Pukl predstavil v spoločnom kvintete s rakúskym trubkárom Danielom Nösigom, maďarským klaviristom Tzumo Arpadom a americkou rytmikou (kontrabasista Josh Ginsburg, bubeník Kyle Poole).

 

 

* Ako dlho hráš s týmto kvintetom?

 

JURE PUKL: "Je to spoločné kvinteto, ktoré s Danielom vedieme už druhý rok a nefunguje len v tomto obsadení. Za klavírom sa popri Tzumovi objavuje tiež Danny Grisset a za bicími Rudy Royston. Je to variabilné, keďže každý z nás pôsobí aj v ďalších projektoch"

 

* Začínal si s klasickým saxofónom, neskôr si pôsobil v klasickom súbore Vienna Saxophone Quartet, s ktorým si napríklad nahral Bachovo Umenie fúgy. Nakoľko bol náročný prechod od klasiky k jazzu?

 

JP: "Samozrejme mi to chvíľu trvalo, keďže klasická hudba a jazz majú odlišnú estetiku a do úvahy treba brať aj technické aspekty, napríklad zmenu náustku. Určite nemôžem povedať, že by to bola úplne odlišná hudba, skôr iná a okrem nástrojových parametrov prebieha základná zmena v myslení. Pokiaľ si spomínam, prechodné obdobie kým som sa dokázal vymaniť z klasiky a hrať jazz, trvalo asi 3 roky."

 

* Bol na začiatku tvojho definitívneho rozhodnutia sa pre jazz nejaký výrazný impulz?

 

JP: "V mojom prípade šlo skôr o omyl, ktorý mal ale nepredvídateľné následky. Keď sa môj otec kedysi dávno chystal na služobnú cestu do Nemecka, poprosil som ho o nahrávky Maceo Parkera, ktorého som kdesi začul a tie jeho funkové „vypalovačky“ sa mi páčili. Otec mi však omylom namiesto Macea kúpil Charlieho Parkera. (Smiech.) Spomínam si, keď som platňu prvýkrát položil na gramofón a nestačil sa čudovať, čo sa tam pokazilo, prečo ten saxofonista hrá tak „odveci“. Oproti robustným Maceovým groovom sa z reproduktorov ozvala podivná „tenká“ altka, proste nič, čoho by som sa vtedy vedel chytiť. Avšak nič mi neostávalo, len to počúvať a tak som sa postupne dostal k jazzu."

 

* Prečo si odišiel študovať klasickú hudbu do Viedne?

 

JP: Bola tam možnosť štúdia i bývania – Slovinská vláda ponúkala štipendistom vo Viedni ubytovanie, zhodou okolností kúsok od Porgy & Bess. Tam som sa čoraz intenzívnejšie jazzom zaoberal, stretával tých správnych ľudí. Stále som hral aj klasiku, ale cítil som, že toto nebude moja cesta. Oficiálne som vo Viedni študoval klasický saxofón a posledný rok sa mi podarilo navštevovať aj jazzové predmety. V skutočnosti to bolo na oddelení populárnej hudby, no mal som šťastie na dobrých pedagógov, ktorí mi mnohé veci skutočne osvetlili. Pokiaľ chceš v klasike preklenúť nejaký technický problém, zvolíš si správnu etudu a dokola ju precvičuješ. V jazze však musíš zvládať tisíc vecí, preto keď začínaš, je dôležité mať niekoho, kto ťa nasmeruje a ukáže ti, čo je v danej chvíli pre teba podstatné. Potom som odišiel na kráľovské konzervatórium do Haagu, kde sa mi podarilo dostať k vynikajúcemu saxofonistovi a klarinetistovi Johnovi Ruoccovi. A keď som zaslal nahrávku na Berklee, ponúkli mi štipendium, hoci v tom období som hral jazz len 2 a pol roka."

 

* Berklee College of Music bola kedysi métou pre jazzových muzikantov, hoci viacerí tvrdia, že pred rokmi mala omnoho lepší kredit. Ako to vnímaš ty?

 

JP: "Všetko bolo pred rokmi lepšie. (Smiech.) Naozaj ťažko generalizovať. Svet sa zmenil, stali sme sa otrokmi digitálnych technológií a vymožeností, bez ktorých si dnes nevieme predstaviť svoju existenciu. Samozrejme sa zmenil aj prístup k výučbe, pretože dnes sa používajú laptopy, ktoré sme my ešte nemali. Je to dobré alebo zlé? Ťažko povedať. Určite však nemôžeš prostredníctvom technológií preskočiť jednotlivé kroky a dostať sa z prvého schodu hore. Myslím si, že bez ohľadu na to, či sa človek zaoberá swingom alebo experimentálnou hudbou, potrebuje na niečom stavať. Je to podobné, ako s cudzím jazykom – nestačí ti niekoľko slov, potrebuješ základy gramatiky a rozsiahlejšiu slovnú zásobu, aby si sa mohol komplexnejšie vyjadriť. Samozrejme, pri intenzívnom zapájaní rúk a nôh sa dohovoríš aj so základmi, ale určite ťa v takomto prípade nikto neoznačí za dobrého rozprávača"

 

* Pomohla ti Berklee pri kontaktoch s neskoršími spoluhráčmi, napríklad Vijayom Iyerom?

 

JP: "Vijaya som nestretol na škole, avšak spoznal som tam mnohých iných, s ktorými som neskôr hrával. Väčšinou sme si padli do oka, pretože sme mali podobné predstavy a názory na hudbu a vyhľadávali sme podobné veci. Dodnes mám množstvo dobrých priateľov-spolužiakov v Portugalsku, Španielsku, Nemecku či Británii."

 

* V našich reáliách je podobným miestom Graz, odkiaľ si podobné kontakty priniesli Ľuboš Šrámek či Erik Rothenstein...

 

JP: "Ako hudobník musíš byť otvorený a pokiaľ chceš skutočne napredovať a získavať rozhľad, potrebuješ spolupracovať s ľuďmi zvonku. Rozširuje to nielen umelecké obzory, ale aj možnosti koncertovania v zahraničí, keďže každý z hudobníkov má vo svojej krajine určitý status a kontakty. Takto som sa napríklad dostal na miesta, kde som nikdy predtým nebol a podobne som mnohých prvýkrát priviedol do Slovinska či Rakúska. Myslím, že bez „networkingu“ sa dnes človek len ťažko uplatní. Takto pracujem s rôznymi ľuďmi na rozličných projektoch v mnohých žánroch."

 

* Predpokladám, že najbližšie máš k modernému mainstreamu, aký ste dnes predviedli s kvintetom...

 

JP: "Máš pravdu, v tomto sa cítim asi najviac doma. Nesmierne si ctím tradíciu ale nemyslím si, že ju dokážem podať natoľko dobre, aby som napríklad nahral štandardy. Zrejme by som pri ich interpretácii nedokázal povedať nič lepšie, ako bolo mnohokrát povedané majstrami. Preto nahrávam len vlastné kompozície a skladby členov kapely. Ale to, ktorá poloha mi najviac sedí, musia zhodnotiť poslucháči. Oni môžu mať iný názor odlišný od môjho."

 

* V poslednom čase pôsobíš v New Yorku. Nakoľko je náročné pre hudobníka zo strednej Európy presadiť sa v jazzovej mekke?

 

JP: "Je to nesmierne ťažké, hoci mám rozbehnutých viacero projektov. Stále pracujeme ako kvarteto s Vijayom Iyerom, Damionom Reidom a Joeom Sandersom, budúci rok plánujeme ďalší album. To etablovanie sa vidíš napríklad aj na Vijayovi, ktorý je skutočne unikátnym hudobníkom, ktorý do improvizovanej hudby vniesol prvky, ako nikto pred ním, najmä čo sa týka rytmických štruktúr. Vijay pôsobil na scéne dlho predtým, ako sa stal slávnym. Hrával som Stevom Colemanom a mnohými veteránmi, avšak poznalo ho len zopár ľudí. Jazyk, ktorým sa teraz prihovára si budoval dlhé roky, nezjavil sa len tak zo dňa na deň."

 

* Poznám jeho staršie nahrávky s Rudreshom Mahanthappom, keď ešte nebol hviezdou labelov ACT Music, ECM a neobjavoval sa na obálkach jazzových magazínov...

 

JP: "Projekty s Rudreshom boli zjavením, ale málokto pozná jeho pôsobenie u Steva Colemana. Je smutné, že hodnotíme hudobníka podľa aktuálnych projektov a zabúdame, čím všetkým prešiel, ako dospel k svojmu zvuku a štýlu. Kolegovia to vedia, pretože tým sami prešli, ale poslucháč vníma len daný okamih a robí si mienku podľa neho. Doma v Slovinsku som napríklad mal pred 7-8 rokmi množstvo negatívnych kritík. Všetci písali, že som príliš tradičný, že nehrám nič nové, ale bolo mi to jedno. Nemal som na to chuť reagovať a vysvetľovať, že je to proces vývoja. Jedine takto môžem dospieť k vlastnému štýlu, keď nevynechám žiadne štádium vývoja, ale neustále budem tvrdo pracovať. A samozrejme, keď budem mať aj trochu šťastia."

 

* Predpokladám, že po projektoch s Vijayom Iyerom a albumoch v renomovaných vydavateľstvách kritické hlasy v Slovinsku umĺkli...

 

JP: "Samozrejme, teraz ma všetci potľapkávajú, aká je to úžasná hudba. (Smiech.) Ja som sa však nezmenil, stále som ten istý Jure Pukl ako pred rokmi a je mi jedno, či o mne píšu v dobrom alebo zlom. Hudobník by sa príliš nemal zaoberať dobrými ani zlými kritikami, určite by si ich nemal brať k srdcu. História ukázala, že mnohé projekty, ktoré kritika v prvej chvíli odmietla, sa stali míľnikmi a pre vývoj znamenali mnoho. Neraz sa stane, že práve ľudia, ktorí danú nahrávku zmietli zo stola, odrazu prehlasujú: „Je to výborné, tak by sa to malo robiť.“

 

* Spomínal si nahrávanie s Abstract Society – čo ďalšie americké projekty?

 

JP: "Na jeseň chystáme turné a nahrávku mojej novej kapely Jure Pukl’s Sound Pictures s gitaristom Adamom Rogersom a klaviristom Samom Harrisom. Obaja sú lídrami i vyhľadávanými sidemanmi. Adam pôsobí napríklad v kapele Underground Chrisa Pottera a Sam hráva s trubkárom Ambrosem Akinmusirem. Rytmiku tvoria kontrabasista Joe Sanders a bubeník Rudy Royston. Zatiaľ sme odohrali jediný koncert a hoci sme sa stretli v tomto zložení prvýkrát, bolo to fantastické. Samozrejme som predtým hrával s touto rytmickou sekciou ako aj gitaristom či klaviristom, ale nikdy spolu. Album vyjde na španielskom labeli Fresh Sound New Talent, na ktorom odštartovali svoju medzinárodnú kariéru Brad Mehldau či Kurt Rosenwinkel."

 

* Ako by si popísal hudbu Jure Pukl’s Sound Pictures?

 

JP: "Je postavená na pevnej forme a harmónii, nie natoľko otvorená a „crazy“ ako Abstract Society. Som to však ja, keďže milujem rôznorodé veci. Možno je to pozostatok z klasického obdobia, keď mám rád pevne stanovené štruktúry a pripravené harmónie i voľnosť a priestor. Určite prinesiem túto zostavu aj do Európy a bude šanca vypočuť si to aj v týchto končinách. Otáznikom je účasť Adama Rogersa, keďže je na newyorskej scéne naozaj žiadaným a zamestnáva ho aj Chris Potter, hoci jeho kapela Underground má teraz obdobie pauzy."

(Podľa aktuálnych informácií Adama Rogersa nakoniec v štúdiu i na koncertoch nahradil gitarista Adam Harris a okrem spomínanej zostavy na albume hosťujú tenor saxofonistka Melissa Aldana a spevák Sachal Vasandani, pozn. autora.)

 

* V časoch jazzových začiatkov si hrával aj s domácim pionierom Boškom Petrovićom...

 

JP: "Keď si na začiatku cesty, je nesmierne dôležité počuť od niekoho relevantného, že to máš šancu niekam dotiahnuť. V mojom prípade to bol práve Boško. Spomínam si, ako mi po jednom z vystúpení povedal: „Vôbec na tvojej hre nepočuť, že si študoval klasický saxofón, pričom mnohí sa toho nedokážu zbaviť ani po rokoch.“ Toto sú slová, ktoré ťa naozaj nakopnú! Hranie s Boškom bolo akýmsi prijatím medzi jazzmanov. Dokázal okolo seba sústrediť mladých hudobníkov a neskôr im pomáhal, podobne ako s nahratím mojej prvej platne, ktorá však nakoniec ani nevyšla. Nebol suchým mentorom, ktorý by ti neustále vravel, čo máš hrať nad určitým harmonickým spojom, ale skutočnou osobnosťou a som rád, že som ho stretol."