Ísť na koncert, vidieť a počuť veľké umenie, zažiť skvelú zábavu a nenudiť sa, je želaním mnohých poslucháčov! Vystúpenie tria Iira Rantalu prinieslo všetky aspekty kvalitnej hudby – umenie, muzikalitu a dobrý humor. Prvá skladba Iira Rantalu Freedom (z CD Anyone with a Heart, 2014) odznela v sólovom vystúpení pre klavír. Struny, zaťažené kopou kníh, vytvárali „tlmič“ na strunách klavíra, aby mohlo zaznieť staccatované, chvíľu trvajúce rytmické ostináto so zvláštnym stlmeným zvukom preparovaného klavíra (vynález Johna Cagea). Postupne sa krátky model rozvinul do rytmickej témy a v momente ukázal silnú stránku klaviristu Iira Rantalu. Bez problémov hraný polyrytmus, silné európske korene vo vážnej hudbe, ktoré dovoľujú zvládnuť všetky technické fajnovosti klavíra. Ak by sme ho porovnali s poľským klaviristom Leszkom Możdżerom, Iiro je dravejší, hravejší a bláznivejší: Vie síce aj spomaliť drive a hrať pekné melódie, ale nie natoľko melancholicky ako Leszek Możdżer. Iiro viac spája jazz s rockom a ešte v jednom momente je predsa len iný na rozdiel od Leszka Możdżera. Jeho timing je veľmi osobitý, ukazuje skôr na inšpirácie v harlemskej klavírnej škole 20. rokov 20. storočia, čo v spojení s jazzrockom vytvára ozaj veľmi originálny prístup. Poslucháči mohli tieto stopy nájsť v skladbe Bruno & Topy, ktorá rytmicky pripomínala niektoré staré rytmy prvotných prejavov jazzu.

Ak hľadáme súvislosti, kam kráča súčasný jazz, tak vaudevillové popevky 20. rokov sa objavili aj na albume Diany Krall – Glad Rag Doll z roku 2012. Pravdepodobne tieto kvality katapultovali Iira Rantalu na najväčšie jazzové pódiá súčasnosti, pretože zažíva svoj nový boom. Aj keď si takýto úspech podľa mňa zaslúžil už dávno vzhľadom na svoju originalitu, ktorá sa dnes, mimochodom, dosť ťažko hľadá v záplave mnohých epigónov. V spojení s humorným výkladom prezentuje moderného umelca a súčasne entertainera. Skladbu Bruno & Topy o svojich dvoch synoch, jedného zábavného, ktorý má rád jedlo a rád spí, dokonca aj v škole (téma v rýchlom tempe v dur), druhý je dramatický a problémový, pretože dvakrát nabúral jeho auto za jeden víkend (téma prechádza do bluesovej stupnice). Keď ich požiadal, aby si prišli vypočuť túto skladbu, im venovanú, po chvíľke sa vrátili za otcom s otázkou: „Dostaneme nejaké peniaze za to, že sme si to vypočuli?“

Juraj Griglák a Martin Valihora vytvárali skvelých partnerov pre Iira. Naturelom, bravúrou, výbušnosťou a hravosťou sú si všetci traja blízki, avšak introvertnejším partnerom, najmä pri hre melódií, je skôr Juraj Griglák. Škoda, že pravdepodobne nemali čas na to, aby viac prežuli a usadili niektoré sóla, napríklad v pomalej skladbe Iira Rantalu – Goodbye, venovanej všetkých nežijúcim priateľom, keď Iiro s vtipom komentoval svoju nostalgiu pri komponovaní. Mám tu na mysli sólo, kde Juraj Griglák dokonca používal sláčik, alebo sólo Martina Valihoru na bicích nástrojoch v skladbe Kenny Barona. Napriek tomu ich spolupráca vo vzájomnej komunikácii bola neustále na vrchole koncentrácie, pretože Iiro im nedovolil ani na chvíľu vypnúť a bolo jasné, že mnohé party improvizujú a vznikajú priamo na pódiu.

Inšpirácie klaviristu vychádzali z polyrytmiky fráz klavíra, kde ľavá ruka bez problémov vytvára protirytmy pravej ruke (skladba Iiro Rantala: Not), časté ostináta sú sprevádzané kaskádom jednoliatych fráz, hraných skôr portamento než s vypichovaním ostrých akcentov. Dôstojný absolvent Sibeliovej hudobnej akadémie umne využíva kontrapunkt a rytmický drive jazzrocku. S humorom komentuje svoje melódie, keď hovorí, že v nich nájdete trochu Charlieho Chaplina, P.I. Čajkovského, hoci v skutočnosti hral skladbu Keitha Jarretta: So Tender. V záverečnej skladbe Assisi si zasa zavtipkoval, keď povedal, že túto má rád Martin Valihora a nájdete v nej trochu Franka Zappu, Bacha, Mozarta a rockovej skupiny Toto. Timing v tejto skladbe Rantalu – Assisi bol zaujímavý, pretože ľavá ruka klavíra a kontrabas hrali spolu každý beat, pulz teda plynul rovno a offbeaty vyplňoval len bubeník (...že by to bol dôvod na obľubu skladby Martinom Valihorom?)

Vlastne som si ani neuvedomila, že už je koniec koncertu, pretože sme strávili jeden a pol hodiny intenzívneho umenia a dobrej zábavy v modernom jazzrockovom šate, čo sa dnes tak často nevidí. Po búrlivom aplauze si obecenstvo vytlieskalo prídavok od Stevie Wondera – Sir Duke, kde Iiro Rantala perfektne vyhral na klavíri všetky party dychovej sekcie a speváka v origináli. Hoci pôvodne máme do činenia s funky popovou skladbou, čo v tomto prevedení, znelo podobne, ako dobre zaranžovaná Spain od Chicka Coreu pre trio, pretože v oboch skladbách sa striedajú melodické pasáže s ostinátnymi staccatovými frázami.

Iiro Rantala sa dostal na vrchol európskeho jazzu. Jeho vystúpenie v triu so slovenskými hudobníkmi ukazuje, kde je sila európskych jazzmenov a kam sa uberá európsky jazz. Do ríše syntéz starého jazzu, vážnej hudby a jazzrocku.