Vo štvrtok sa stretla veľká jazzová rodina, tentoraz výnimočne, pretože festival vyrástol do svojho jubilejného 40. ročníka. Rozrástol sa aj slovenský jazz, ktorý dostal špeciálny priestor v priebehu pridaného jedného dňa k pôvodnej trojdňovej koncepcii festivalu, aby sa jeho kvality a „charakter“ zdokumentovali pre vysielanie Slovenskej televízie a rozhlasu (RTVS). Pred začiatkom BJD na ulici pred Starou Tržnicou hrala skupina Funny Fellows na požiarnickom aute a v požiarnickych uniformách. Hot dance music zo začiatku storočia urobili dobrú náladu v meste a rozozvučali ulicu pred tržnicou tradičným jazzom.

 

Po tradičnom privítaní už na hlavnom pódiu Petrom Lipom prišla na scénu 6 členná kapela Anton Jaro Projekt, kde sa stretli dvaja renomovaní starší umelci – basgitarista Anton Jaro a saxofonista Karol Lago. Na pôde tohto projektu sa objavili spoločne ďalší mladí hudobníci, gitarista, hráč na klávesoch, pričom basgitaristi boli dvaja. Svoje predchádzajúce skúsenosti teda starší odovzdávali mladším muzikantom vo fusion music, pričom pulzácia dvoch basgitár už išla v znamení nových inovácií. „Škola“ fusion nerobila problém mladým hudobníkom, rezervy sú skôr v tradičných postupoch walking bass.

 

Potom nastúpil duet gitaristu Stana Počaja a Juraja Schweigera na ústnej harmonike. Zahrali dve skladby, bluesrockovo jazzová skladba a ďalšia v rytmoch tanga v duchu Astora Piazzollu. Skvelý drive a melodické kontúry v technicky rýchlych partoch, čistých krásnych tónoch ústnej harmoniky, boli poznačené výpadkom signálu na gitare. Gitarista potom odohral svoj part len so snímaním cez mikrofón. Našťastie to bola jediná do očí bijúca technická chyba pri takom náročnom projekte, kde sa na jednom pódiu zľava a o 15 minút sprava striedali kapely jedna za druhou.

 

Hanka Gregušová Jazz Band (Ondrej Krajňák – klavír, Robo Ragan Sr. – kontrabas, Štefan Bugala – perkusie a Marián Ševčík – bicie) priniesla na scénu dve slovenské ľudové piesne Išev Macek do Malacek a Červené jabĺčko zo svojho nového CD Essence v mainstreamovom spracovaní. Hneď v prvej skladbe sa striedali jazzové party ad libitum v pomalom tempe s rýchlymi groovmi klavíra a kontrabasu, znásobené driveom bicích nástrojov a perkusií, teda zdvojenej rytmike, na slovenské pomery málo obvyklé. Suverénne prejavy ostrieľaných muzikantov, kontraalt Hanky, ukázali, ako sme vyrástli a dozreli pre takéto spracovanie ľudového repertoáru. Zaujímavejšie sa mi zdali pasáže, kde citácie pôvodných ľudových piesní natoľko netrpia v záplave jazzovej harmónie, ale zrazu sa objavia novo vzniknuté melódie (napríklad na záver Červeného jabĺčka). Červené jabĺčko svojho času v 60. rokoch žalo slávu aj v interpretácii súboru tradičného jazzu Traditional club Igora Čelku. Toto spracovanie Gregušovej bandom je úplne iné, interpretačne majstrovsky prevedené v duchu mainstreamu Ondreja Krajňáka, slovenského Bud Powella pomiešaného s Billom Evansom.

 

Nástup postbopových tendencií naznačilo v jedinej, ale zato perfektne klaviristom rozohratej skladbe Simple Jazz Tria Klaudia Kováča s jeho žiakmi na kontrabase (Peter Korman) a bicích nástrojoch (Samo Juráš). Sólová introdukcia klaviristu, bopový nástup témy s fragmentami ostináta, obvyklá poloha Klaudia Kováča sa ukázali v premyslenej harmónii s prvkami vstrebaných postupov z vážnej hudby. Perfektný muzikant sa uviedol podľa môjho názoru v budúcom bande s rytmikou, ktorá poskytuje invenčné podnety pre leadra.

 

Potom začal celý večer postupne gradovať. Sisa Michalidesová prišla so skladbami z jej nového CD Expresie, kde hrala aj na klávesových nástrojoch spolu s Petrom Preložníkom (zdvojené klávesy). Hudba fusion sa mi však zdala zaujímavejšia, keď prešla na flautu v druhej skladbe, kde čarovanie flauty a sprievod Petra Preložníka na klávesových nástrojoch boli príjemné vo zvuku a aj rytmicky. Sisa predviedla krásne vystavané sóla, čím spolu s ďalšími hudobníkmi (Pavol Bereza –gitara, Marián Ševčík – bicie) prezentovali profesionálny štandard súčasného slovenského jazzu.

 

Celkom inú koncepciu na rozdiel od Hanky Gregušovej Bandu pri spracovaní ľudových piesní prezentovalo Pacora Trio. Hoci sú vychodiská podobné – jazz a etnická hudba, výsledok je iný. Svet syntéz v hre na cimbale (Marcel Comandant), husliach (Stano Palúch) a kontrabase (Robo Ragan Sr.) bol v prístupe k improvizácii tradičný v duchu téma – improvizácia – téma, avšak v spojení s melódiami, glisandami husieľ a cimbalu, sa dostáva do sveta slovenskej world music. Urobili skvelú náladu, pretože sa hudobníci vynikajúco skoncentrovali pri improvizácii, dali množstvo nápadov a Palúch dokonca skryl do svojho sóla aj citát motívu Mozartovej g mol symfónie.

 

 

Suverénne najlepším však boli dve kapely, ktoré nasledovali – Jazz in the City Mila Suchomela a Juraj Griglák & Company. Milo Suchomel v sextete (Ľoboš Šrámek – klávesy, Pavol Bereza – gitara, Michal Šimko – basgitara, Klemens Marktl (A) – bicie, Peper Raitl – perkusie) predstavoval vrchol večera. Najskôr v skladbe At Home hral na soprán saxofóne, potom prešiel na tenor v druhej skladbe s názvom Caribic. Suchomel je na vrchole kariéry a vyrovná sa svojím prejavom a cítením mnohým americkým saxofonistom (napadli mi asociácie s vlaňajším Joshua Redmanom), hoci východiská sú určite v Coltraneovi, Rollinsovi – skladba Caribic pripomínala Rollinsovu St. Thomas. Jeho silnou stránkou je melódia, avšak vie byť aj technicky neuveriteľne rýchly. Jeho koncepcia industriálneho jazzu predstavovala suverénnu inváziu súčasnej podoby slovenského jazzu na hudobnú scénu.

 

Ďalšia špička slovenského jazzu Juraj Griglák & Company (Juraj Griglák – basgitara, Štefan Bugala – vibrafón, Michal Bugala – giara., Martin Valihora – bicie) priniesla v netradičnom obsadení hudbu fusion music, vzdialene evokujúcom Steps Ahead v drive a nasadení sólistov. Vidieť a počuť týchto hudobníkov je skutočne zážitok, to ako sa prezentujú v technickej suverenite, nápadoch, v inováciách vo zvukoch a rytmoch, ako úžasne sa pohrávajú v perfektnej dokonalosti s nápadmi. Kombinácia zvuku vibrafónu a gitary je na slovenské pomery naozaj jedinečná!

 

Škoda, že takéto vrcholné nasadenie celkovo kazil dojem z večera pri nástupe ďalšej kapely. Eugen Botoš Finally v kvartete uviedol funky popovú kapelu, kde však elektronické perkusie automatického bubeníka, nasamplovaný ženský spev zo záznamu pôsobil rozpačito. Po vrcholných profesionálnych jazzových výkonoch bolo toto vystúpenie o triedu nižšie kvalitou hudby, hoci nepochybujem o tom, že interpretačne máme do činenia s dobrými hudobníkmi.

 

Etablovaná speváčka Adriena Bartošová (Juraj Burian – gitara, Gabo Jonáš – klavír, Michal Šimko – basgitara a Janko Fabrický (CH) – bicie, ktorý po rokoch prišiel znova na Slovensko až zo Švajčiarska) priniesla s kapelou sambu so slovenským textom, po ktorom sa striedala pasáž v angličtine. Aj to je dôkaz, že slovenčina na pôde jazzu má svoje miesto a zásluhy má na tom aj Adriena. V skladbe Zhon si zaspievala so svojou dcérou Andreou Bučkovou v kontrapunkte dvojhlasu so sprievodom klavíra Adrieny. Na záver zahrali skladbu Old Devil Moon v jazzrockovom šate, kde ukázali svoju dobrú „kondíciu“ gitarista Juraj Burian a Gabriel Jonáš v improvizáciách. Adriena sa zaskvela vo svojom sóle v scate aj vo vysokých polohách po predchádzajúcich tmavých pasážach.

Potom nasledovalo vystúpenie ďalších spevákov. Boris Čellár Trio najskôr zahrali skladbu Oscar Night (Gabo Jonáš a Juraj Griglák) s jasnou frázou swingu Borisa Čellára na gitare, ktoré konečne prežiarili sieň po prílišnom presýtení obecenstva hudbou fusion a jazzrockom. Priniesli jazzovú klasiku v tradičnom ponímaní najskôr v gitarovom triu s perfektným ovládaním ortodoxného jazzového remesla. V kvartete s Luciou Lužinskou zahrali druhú skladbu Spain od Chicka Coreu. Lucia Lužinská nasadila vysoký mezzosopránový register a potom prešla do tmavých pasáží altu. Perfektne rozvinutý hlasový rozsah, krásne vyfarbené melodické pomalé časti skladby, ostinátne figúry hrané v unisone všetkých 4 muzikantov, vystreľujú Luciu do siene suverénnych súčasných spevákov svetového jazzu. Rovnocenná partnerka inštrumentalistov žiarila spolu so sólom Gaba Jonáša a Borisa Čellára, ktorí ukázali, že jazzová klasika, spontánna improvizácia bez prípravy ešte stále dokáže očariť publikum.

 

Záver slovenskej scény po moderovaní prevzal Peter Lipa Band (Peter. Lipa Jr. – klávesy, Michal Šimko – basgitara a Michal Fedor – bicie). Priniesol svoj jazzový šansón na texty Milana Lasicu v slovenčine, tentokrát obohatený o prvky bossa novy, jazzrocku, blues a nujazzových inšpirácií v klávesoch. Nové impulzy, ktorými jeho prejav obohacujú mladí muzikanti, sú neustále opreté o štandardný vyrozprávaný prejav Petra Lipu, s jeho scatovými pasážami, kde sa so záľubou pohráva s opakovaním krátkych rytmizovaných motívkov a počúva ich ľubozvučnosť.

 

Slovenská rodina sa po 40 rokoch naozaj rozrástla, Peter Lipa spieva jazz suverénne po slovensky, jazzmani hrajú slovenské ľudové piesne, v pozadí je cítiť slovenskosť aj v cimbale Pacora Tria, obecenstvo to akceptuje a kochá sa v takomto kolorite. Fajn, máme tradíciu, máme osobnosti a kvalitný jazz.

 

Po prestávke prišiel na rad James Taylor na Hammond organe v obsadení Andrew McKinney – basgitara, Mark Cox – gitara, Nick Smart – trúbka, Patrick Illingworth – bicie. So zvukovým atakom na uši uviedli prvú skladbu, blues v motíve pripomínajúce skladbu Boom, Boom od skupiny Animals (1965). James Taylor išiel okamžite do komunikácie s obecenstvom, keď ich žiadal, aby tlieskali a opakovali ním hrané a predspevované motívy. Otázka a odpoveď obecenstva v duchu rhythm and blues, avšak v britskom prevedení, naplnila sálu. James Taylor, Hammond organista, krásne používal akordické zvukové klastre a melodiku nástroja. Len občas so swingovým základom, viac sa v jeho hre vyskytovala domáca tradícia britských klubov rocku a blues 60. rokov, avšak intenzitou priniesli agresivitu, akej sú schopní len afroamerickí hudobníci. Potom nasledovali skladby v duchu funky s trubkovým sólom a v napätí Hammondovského útoku sa pokračovalo. Témy v unisone a Hammond organu a trúbky zneli zvláštne, avšak v pozadí s driveom rytmiky a decibelov znásobovali skôr intenzitu útoku na obecenstvo než skutočné improvizačné majstrovstvo Hammondu, trúbky a gitary. Improvizačné majstrovstvo tu však určite bezosporu bolo. James Taylor „vyžmýkal“ z nástroja všetku bravúru, keď stál za organom a efektne s patričným hereckým výkonom ukázal možnosti nástroja. Otlčený nástroj s patinou Leslie reproduktora (bez pedálov) dotváral onu atmosféru 60. rokov britského rocku, hoci v hudbe sa objavili mnohé motívy soul jazzu. Na záver prišli výzvy do tanca, čím sa ukončil prvý večer festivalu.