Tohtoročný Deň boja za slobodu a demokraciu mohli jazzoví priaznivci skutočne dokonale osláviť. Slovenský rozhlas, rozhľadená produkcia dua Šálek a Pavlovič v spolupráci s americkou ambasádou a množstvom osvietených sponzorov im ponúkli koncert hviezdy najvyššieho jasu, saxofonistu Branforda Marsalisa a jeho kvarteta.

Našťastie pre slovenský jazz, česť otvoriť koncert pripadla víťazovi jazzového start upu - triu Andreja Urminského, slovenského gitaristu a absolventa jazzovej školy v rakúskom Grazi. So svojimi spoluhráčmi Robertom Raganom ml. na kontrabase a Jurajom Rašim za bicími nástrojmi sa predstavili v programe, v ktorom zazneli skladby Tada Damerona, Clifforda Brovna a Andreja Urminského. Bolo príjemné počuť talentovanú slovenskú jazzovú mládež, ktorá hrala s chuťou a na relatívne vysokej úrovni. Škoda nevyváženého zvuku, keď hlavný sólista bol najtichšie. Ale to je daň za skúsenosti.

No a po kratučkej prestávke, našťastie nebolo treba prestavovať aparatúru a nástroje, prišiel čas na hlavného hrdinu.Tak ho ešte krátko a rýchlo predstavme a tak isto jeho najbližších spolupracovníkov. Branford Marsalis sa narodil v roku 1960 ako najstarší syn Ellisa a Dolores Marsalisových v New Orleans. Napriek snahe otca, výborného klavíristu, viesť syna ku klavíru, zvíťazil klarinet, ktorý neskôr nahradil saxofón. Branford začal svoje štúdium na Berklee College of Music v roku 1979 a už v roku 1980 účinkuje s orchestrom Lionela Hamptona, v roku 1984 vydáva svoj prvý album a začína intenzívnu kariéru jazzového, ale aj klasického hudobníka, skladateľa, pedagóga a producenta, ovenčenú tromi cenami Grammy. Jazzový tenor a soprán saxofonista par excellance, ale aj interpret diel skladateľov vážnej hudby, Coplanda, Debussyho,Glazunova, Iberta, Mahlera, Milhauda, spoluhráč populárneho Stinga či Harryho Connicka Jr., priviedol na pódium sály Slovenského rozhlasu prvotriednych spoluhráčov.

Klavírista a skladateľ Joey Calderazzo, ročník 1965, v roku 1987 začínal v kvintete iného saxofónoveho velikána Michaela Breckera (bol s ním aj na Bratislavských jazzových dňoch ), po smrti klavíristu Kennyho Kirklanda v roku 1998 nastúpil na jeho miesto a odvtedy je stálicou kvarteta. Vedie aj vlastné trio. Kontrabasista Eric Revis, narodený v roku 1967, študoval u Ellisa Marsalisa na New Orleanskej univerzite, renomé získal vďaka dlhoročnému angažmán u speváčky Betty Carter v 90-tych rokoch, skladateľ a leader štyroch vlastných CD, vyhľadávaný spoluhráč napr. aj gitaristu Kurta Rosenvinkela, je členom Branfordovho kvarteta od roku 1997. Najmladším členom vekovo aj služobne je zázračné dieťa Justin Faulkner. Prvý profesionálny gig mal ako trinásťročný v kapele basistu Jamaladeena Tacumu, prvýkrát zaskakoval za legendárneho Jeffa „Tain“ Wattsa ako šestnásť ročný v roku 2007, členom kvarteta je od roku 2009 . Na koncerte ho však nahradil mladý Evan Sherman, keďže Justin Faulkner v tomto čase účinkoval vo filme. No a čo už len dodať ku koncertu?

Branford Marsalis sa neunúval konferovať ani oznamovať názvy kompozícií, ani kto ich zložil. Keď sa to tak vezme, kto ich poznal, sa potešil, kto nie tak veľmi, (ako napríklad ja), určite nebol ukrátený. To, čo fascinovalo, sa skrývalo v samotnej podstate tejto hudby. Hráčska suverenita a výrazná osobná charizma Branforda Marsalisa boli neprehliadnuteľné. Saxofonista, ktorý sa generačne vtesnal medzi nezabudnuteľného Michaela Breckera a mladších majstrov svojho nástroja ako je napríklad Chris Potter, je priamym dedičom tradície veľkých černošských saxofonistov, od Colemana Hawkinsa cez Johna Coltranea či Sonny Rollinsa až po súčasnosť. Mä nádherný a veľmi kultivovaný sopránkový tón (snáď aj kvôli svojim výletom do oblasti artrificiálnej hudby), sýty a výrazný tón jeho tenor saxofónu ho priam predurčuje pokračovať v rozvíjaní možností tradičného jazzového kvarteta.

A má k tomu dokonalých partnerov. Niekedy dynamicky razantný, inokedy subtílny a minunciózne hravý klavírista Joey Calderazzo svojou hrou dokazuje, prečo má svoje stále miesto v kvartete a čo znamená pravidelná a dlhodobá existencia súboru. Telepatická komunikácia, ktorú snáď občas narušil len zaskakujúci bubeník Evan Sherman (ktorý sa však svojej role zhostil vynikajúco ), či s Branfordom či s kontrabasistom Ericom Revisom, skutočne zriedkavo zažívaná v priamom prenose, musela byť zážitkom pre každého poslucháča v sále. Invenčné a klišé prosté sóla všetkých hudobníkov, podané v rámci vydarených kompozícií, až odvádzali sústredených poslucháčov od tradičného potlesku po improvizovaných chorusoch. O to viac tlieskali na konci skladieb. Po výdatnom koncerte prišiel čas aj na prídavok, tradičnú pohrebnú tému new orleánskeho jazzu, ktorú kapela zahrala s charakteristickým nadhľadom a zmyslom pre humor, potrebným aj v tých najposlednejších veciach človeka. Dokonalé, poučné, krásne a hlboko ľudské. Snáď niekedy dovidenia, Branford !