Trubkár Hugh Masekela je legendou! Legendou nielen hudobnou, ale aj politickou, a to napriek tomu, že sa nikdy politike nevenoval. Ako hudobník sa preslávil piesňami, burcujúcimi svetovú verejnosť proti bezpráviu, ktorého sa dopúšťal bývalý juhoafrický režim voči domorodému obyvateľstvu. Aj jeho zásluhou patrí dnes režim apartheidu, režim rasovej segregácie, do minulosti. Na koncerte v bratislavskej Inchebe sme spoznali veselého, tancujúceho hudobníka a speváka, ktorý si získal publikum nielen pôvodnými africkými piesňami (vrátane legendárneho hitu Stimela), ale aj vtipnými vymyslenými historkami. Hugh Masekela vie rozdávať radosť a optimizmus. Napriek svojim 75 rokom. Unavený, ale usmiaty, nás po koncerte prijal v nie veľmi vykúrenej šatni a ochotne odpovedal na naše naivné otázky.

 

* Váš koncert sa mi páčil najmä kvôli tomu, ako narábate s priestorom, „timingom“, ako dokážete spracovať jednoduchý nápad. Myslíte si, že je pre vás ako hudobníka dôležité nielen dobre hrať, ale aj vedieť „o čom“ hráte?

HUGH MASAKELA: "Nemyslímsi, že hudobníci veľmi analyzujú to, čo robia. Viete, ako hudobník sa snažíte urobiť to, čo robíte, dobre, ale do istej miery - keďže ste ľudská bytosť a viete čo majú ľudia radi - /veď všetci sme ľudia/ - tak pokiaľ máte ten dar, je vašou povinnosťou urobiť to tak, aby ste z toho mali dobrý pocit, a ak z toho máte dobrý pocit vy, tak z toho majú všetci dobrý pocit."

 

* Nie ste známy len ako hudobník, ale aj preto, že ste boli súčasťou hnutia proti apartheidu (rasovej segregácii) v Južnej Afrike.

 

HM: "Nie, ja som bol súčasťou Južnej Afriky, bol som jedným z mnohých Juhoafričanov."

 

*Ale veľmi dlho ste žili mimo Južnej Afriky.

 

HM: "Áno, lenže som sa tam narodil a vyrástol som tam. Spolu s ostatnými som prežíval všetky tie demonštrácie, zhromaždenia, spieval som piesne... No, a neskôr, keď som sa už stal známym, tak som si uvedomil, že nemôžem spievať o Južnej Afrike a nehovoriť pritom o tamojších ľuďoch. Myslím, že keby som sa tak správal, tak by to bolo odo mňa veľmi nevďačné."

 

* Odišli ste do Británie, potom do Spojených štátov. Mnohí známi hudobníci vám pritom pomáhali uplatniť sa. Ako hudobník ste sa mohli pokojne adaptovať na nové prostredie, ale vy ste stále hrali a spievali o Južnej Afrike.

 

HM: "Pretože som tam vyrástol. Áno, mohol som hrať americký jazz, ale všetci mi vraveli: „Chceme od teba počuť tvoju hudbu.“ Miriam Makeba /pozn.: bývalá Masekeleho manželka/ a Harry Belafonte mi pomohli dostať sa na školu, aj Dizzy Gillepsie mi pomohol, aj Miles Davis, ale všetci mi vraveli: “Zahraj nám tvoje veci, chceme počuť tvoju hudbu.“ A preto som začal hrať aj juhoafrické piesne, ale, viete, už ako chlapcovi sa mi dostalo dobrého vzdelania. Moji rodičia boli učitelia, pracovali ako sociálni pracovníci, boli veľmi štedrí a starali sa o moje vzdelanie. Keď som bol tínedžer a mali sme zemepis, tak sme sa učili nakresliť mapu každej krajiny na svete: rieky, jazerá, hory, potom sme museli poznať tamojšie klimatické podmienky, aká je tam populácia, čo produkujú, aké sú tam nerasty. Takže o svete som vedel už pomerne dosť. A potom som samozrejme zbieral platne a čítal som všetko možné. A keď som sa dostal do Londýna a do Štátov, vedel som už o tých krajinách a mestách takmer všetko, niektoré veci som poznal lepšie ako miestni ľudia. Väčšina obyvateľov Brooklynu nepozná nič iné, ako svoju štvrť, ale myslím si, že aj tu v Bratislave mnohí nepoznajú iné končiny ..."

 

* My radi cestujeme, lebo sme dlho nemohli cestovať.

 

HM: "Áno, ale teraz to už nie je niečo mimoriadne ..."

 

* Chápem, keď človek má tu možnosť, tak si ju už tak neváži... Čo bolo pre vás kľúčovým momentom, že ste sa rozhodli venovať hudbe?

 

HM: "Už ako malý chlapček som začal spievať, miloval som hudbu. Neskôr som zbožňoval gramofón. Poznal som všetky piesne naspamäť. Keď som mal štrnásť, tak sa zo mňa stal veľký zberateľ hudby, nezbieral som len jazz, zaujímali ma všetky žánre."

 

* Čítal som, že s hudobnou výchovou a výučbou hry na trúbke vám pomohol aj jeden biskup.

 

HM: "Nie tak celkom, on mi kúpil moju prvú veľkú trúbku. Videl som vtedy film o známom americkom trubkárovi Bixovi Beiderbeckovi, a to ma inšpirovalo k hre na trúbku. Ale už ako 5 ročný som hral na klavíri."

 

* Mali na vás vplyv aj vaši rodičia?

 

HM: "Asi áno, tiež mali radi hudbu, ale už boli unavení z toho môjho neustáleho spievania. Muselo to byť pre nich utrpenie. Stále som spieval, či už pri platni, alebo iba tak. Vždy keď som niekde počul hudbu, tak som zabudol na čas – najmä počas víkendu, keď sa u nás hrali tradičné ľudové piesne, na lúke - s bubnami a tanečníkmi. Z hudby som sa šiel zblázniť. Takže keď som ako 14 ročný videl ten film o Beiderbeckovi, mimochodom na trúbke tam hral Harry James, ktorý mal najkrajší tón na svete, tak som sa rozhodol, že budem trubkárom. Kaplánom na našej škole bol anglický pastor Trevor Huddleston /Pozn.: neskôr arcibiskup anglikánskej cirkvi/, ktorý bol aj veľký aktivista za zrušenie apartheidu a poznal sa s mojimi rodičmi. Viete, v škole som nemal veľmi dobré správanie, a jedného dňa, keď som ležal doma s chrípkou, prišiel k nám a spýtal sa ma, čo chcem robiť, keď som taký neposedný, čo by ma najviac bavilo? A ja mu na to, že ak by som mal trúbku, tak už nebudem nikoho otravovať. A tak mi zohnal trúbku. A keďže som už bol hudobníkom, tak som sa pomerne rýchlo naučil hrať aj na tomto nástroji. Potom prišli za našim kaplánom aj ďalší chlapci a prosili ho o nástroje - a tak vznikla naša kapela Huddleston jazz band. Kaplána potom z Južnej Afriky deportovali - pre jeho aktivity - a keď sa vracal do Británie cez USA, tak sa tam nejakou náhodou stretol s Louisom Armstrongom. Okrem iného mu povedal aj o našej kapele a Louis Armstrong nám potom poslal jednu svoju trúbku. Krátko na to sme už boli v Južnej Afrike veľmi známi. Chodili za nami aj mnohí veľkí hudobníci, aby nám pomáhali a učili nás hrať. Mimochodom piati z tejto kapely sa ešte stále profesionálne venujeme hudbe."

 

* Pokiaľ viem, tak ste hrali aj v kapele, ktorá v Južnej Afrike nahrala prvú jazzovú nahrávku?

 

HM: "To bolo roku 1959. Spolu s Kippiem Moeketsim, Machayom Ntšokom, Johnym Gertzem a Abdulahom Ibrahimom sme nahrali prvú jazzovú LP platňu v Južnej Afrike. Volali sme sa Jazz Epistles."

/Pozn: Po tzv. masakre v Sharpeville, v marci 1960, kedy juhoafrická polícia zastrelila 69 černošských demonštrantov, vydali úrady zákaz verejných zhromaždení a kapela nemohla verejne vystupovať. Masekela sa rozhodol odísť do emigrácie/

 

* Ako ste sa dostali k spolupráci s Paulom Simonom? Bolo to dôležité stretnutie?

 

HM: "S Paulom Simonom som sa stretol už v r. 1965 , pretože sme mali rovnakého producenta, Toma Wilsona. Ten mimochodom produkoval aj platne Boba Dylana.

Simon potom išiel nahrávať do Južnej Afriky a požiadal ma, aby som šiel s ním. Povedal mi, že nevie, či sa tá platňa vydarí, či bude mať úspech, ale ak áno, tak, že urobíme turné. Ale nevedel, kde začať, pretože na tej platni sa podieľalo asi sto ľudí. Vtedy sme žili v Londýne a tak mu vravím, že mám k dispozícii zopár hudobníkov z Botswany. „Ak si prinesieš dobrú rytmickú sekciu,“ vravím mu, „a ak získame speváčku Miriam Makebu, tak to môže byť silné.“ A o rok na to sa už predalo 10 miliónov platní. No, a tak sme sa vydali na turné. S tým projektom Graceland sme chodili po svete asi tri roky."

 

* Myslíte, že to pomohlo? Malo to vplyv na politickú situáciu v Južnej Afrike?

 

HM: "Všetkým to pomohlo: pomohlo to hudobníkom, aj celému svetu - krátko na to sa už mnohí muzikanti začali venovať Južnej Afrike a vyzývali na ukončeniu apartheidu. Vystupovali sme pred miliónmi ľudí a mnohí z nich nikdy o Južnej Afrike nepočuli, ale vďaka Graceland sa dopočuli aj o tejto krajine – a následne vyvíjali nátlak na svoje vlády, aby prerušili styky s juhoafrickým režimom. Nielenže to pomohlo, ale otvorilo to svet Južnej Afrike."

 

* Keď ste sa po páde apartheidu vrátili po 30-tich rokoch do Johannesburgu, odkiaľ ste odišli pred rastúcim útlakom do emigrácie, bol to šok, bola to veľká zmena? Aký to bol pocit?

 

HM: "Tak, v prvom rade tam bolo 4 krát viacej ľudí ako predtým. Keď som odtiaľ odišiel, tak tam žilo asi 10 miliónov ľudí. Ale obrazy apartheidu tam vidno dodnes. Keď som sa vrátil, tak tie negatívne zmeny, ktoré sa tam odohrali počas bývalého režimu, boli očividné. Vláda premiestňovala ľudí, a doslova zruinovala celú krajinu.

Ľudia vtedy nevedeli, čo sa deje inde vo svete. Keď sa hranice otvorili, tak ich to začalo zaujímať. Predpokladám, že asi tak, ako tu u vás, po páde železnej opony, ale – Južná Afrika je krajina veľmi odolných a silných ľudí. Myslím si, že je pozitívne, že nás už nesekíruje polícia, že žijeme v mieri, ale – našim hlavným problémom je skutočnosť, že sme nikdy nevlastnili ekonomiku. A nikto sa nám nikdy neospravedlnil: Prepáčte, že sme vás utláčali, tu máte naspäť vaše peniaze, tu máte vašu pôdu... to sa v Južnej Afrike určite nestane. Musíme preto hľadať spôsoby, ako pozdvihnúť životnú úroveň našich ľudí. Zatiaľ sme iba pozdvihli biznis. Biznis mali u nás v rukách Európania, ktorí však nemohli obchodovať vo svete. Po páde apartheidu môžu obchodovať všade. Ani v Afrike nemohli robiť obchody, a teraz už môžu. Viete, biznis je o profite, a čím väčší profit ľudia dosiahnu, tým menej sú vďační. A čím ďalej tým viacej sú bohatí bohatšími a chudobní chudobnejšími. Z tohto pohľadu je to dosť smutné."

 

* Ďakujem za rozhovor.