Slovenský saxofonista Milo Suchomel sa pomaly profiluje aj ako organizátor a moderátor. Štvrtý ročník Gypsy Jazz Festivalu hovorí za všetko. Po predchádzajúcich ročníkoch, na ktorých nechýbali významné jazzové osobnosti ako Benny Golson či Ernie Watts, no prostredie bolo (no povedzme viac jazzovo klubové), prišiel čas na posun smerom k „vyššej noblese“. Divadlo Nová scéna sa ukázalo ako celkom zaujímavá voľba. Dobrý zvuk, kultivované prostredie, no termín nebol najšťastnejší. Pravdepodobne nejaký deň tesne pred víkendom by pritiahol viac jazzuchtivých návštevníkov. No poďme ku koncertu.

Snáď 15 minút po siedmej sa na pódiu objavil hlavný protagonista, skladateľ, aranžér, saxofonista a hlavný organizátor Milo Suchomel. Po krátkom vtipnom úvode spolu so svojim gitaristom Pavlom Berezom zahrali v duu nostalgickú, mierne klezmeroidnú tému, ktorá navodila príjemnú „retro“atmosféru. To už boli na pódiu nastúpení všetci hudobníci. A nebolo ich málo. Sláčikový orchester, ktorému velil prvý huslista Arpád Patkoló, zaplnil ľavú polovicu pódia, jazzový big band zaplnil pravú polovicu pódia a v strede to všetko riadil Milo Suchomel. Zazneli jazzové klasiky George Gershvina I Got The Rhytm a Fascination, aranžované pre balet Borisa Eifmana. Kombinácia sláčikov a big bandu má niečo do seba, krásne dvadsiate roky, keby to trvalo dlhšie, diváci by sa aj roztancovali.Tradične zaznela skladba Milovej mamky v podaní sláčikového orchestra a prišiel prvý hosť, vnučka legendárneho jazzového gitaristu Django Rheinhardta, speváčka Dotschy Rheinhardt. Tá sa predviedla príjemným a prirodzeným prejavom vo všetkých skladbách, či to bol swing alebo bossa nova.

Ďaľším hosťom bola americká jazzová speváčka Gail Anderson. Stará známa nebohého bubeníka a organizátora jazzového života Jozefa Doda Šošoku sa ukázala ako jazzová dáma disponujúca typickým veľkým jazzovým hlasom, skvelým feelingom a dokonalým frázovaním. Treba pochváliť tak sláčikový orchester ako aj big band, v ktorom sa dobrými sólami predstavili trubkár Lukáš Oravec, alt saxofonista Jan Fečo, tenor saxofonista Pavol Ruček či klavírista Ľubomír Šrámek.

V druhej polovici koncertu dostala väčší priestor malá kapela. Na mieste hráča na bicie nástroje došlo k zmene, vynikajúceho Mariána Ševčíka vystriedal mladý veľký talent David Hodek. Svoje miesta obhájili gitarista Pavol Bereza, klavírista Ľubo Šrámek, basgitarista Michal Šimko a perkusionista Peter Raitl. To bola voda na mlyn pre hlavného sólistu večera, amerického saxofonistu Billa Evansa. Ten vo svojich devätnástich rokoch hral s legendárnym Milesom Davisom (videl som ich vo Varšave na Jazz Jamboree snáď v 1984 a bolo to nezabudnuteľné), a ten povedal, že keby bol saxofonista, tak by chcel hrať ako Bill Evans. Krásny tón, fantastická technika spojená s úžasnou muzikalitou, kto pozná tvorbu Billa Evansa, vie čo hovorím. Kto bol na koncerte - tiež. Konečne sa mohol aj Milo Suchomel na saxofóne poriadne vyblázniť. Skladby ako At home, Montreal, či Karibik sa na to výborne hodia. Diváci zažili saxofónový súboj „par excellence“ a klobúk dole pred Milom, ktorý určite nebol obyčajným sparring partnerom. Výborne zahrala celá kapela, gitarista Pavol Bereza sa blysol niekoľkými vydarenými sólami, klavírista Ľubo Šrámek ako vždy podal nadštandardný výkon a perfektne šliapala aj rytmika Šimko - Hodek.

Po standing ovations ako prídavok zaznel známy Suchomelov Muhara´s Dance, strhujúca bodka za vydareným večerom. Samostatnou kapitolou bol moderátorský výkon Mila Suchomela, to čo je dobré do klubu, nestačí na noblesné prostredie Novej scény. Mám ho rád, ale keby tam bola elegantná skutočná moderátorka, hoci aj rosnička, veľkolepý zámer by bol zreteľný.