Lew Tabackin je americký flautista a tenor saxofonista s neuveriteľnou víziou pre hudbu. Ako jeden z mála si dokázal vytvoriť dve úplne odlišné identity a štýly na dvoch rôznych nástrojoch. Vďaka saxofónu má identitu jazzmana, s jeho typickým herným štýlom využívajúcim veľké intervalové skoky a neočakávané zmeny nálad a tempa. Pri flaute sa však mení na veľmi expresívneho majstra východnej klasickej hudby. Napriek tomu, že vzhliadal a absorboval všetko čo priniesli predošlé dekády v hudbe, sa mu podarilo vytvoriť si vlastný nezameniteľný štýl. V orchestri, či malom ansámbli, sa Tabackin radí medzi vynikajúcich hráčov za posledné desaťročia. V najbližších dnoch oslavuje 75. narodeniny!
Lew Tabackin sa narodil 26. marca 1940 vo Philadelphii v štáte Pensylvánia. Flaute sa začal venovať od svojich 12. rokov a o tri roky neskôr aj saxofónu. Al Cohn a Coleman Hawkins boli jeho vzormi pri hre na saxofóne a jeho štýl na flaute ovplyvnili interpreti vážnej hudby ako William Kincaid, Julius Baker a Jean-Pierre Rampal. Na konzervatóriu vo Philadelphii vyštudoval flautu a popri tom sa súkromne priúčal kompozičnému remeslu u Vicenta Persichettiho. Po službe v armáde sa sťahuje do New Jersey a potom do New Yorku, kde spolupracuje s Tal Farlowom a Don Friedmanom. A neskôr s niekoľkými big bandami pod vedením Cab Callowaya, Maynard Fergusona, Joe Hendersona, Duke Pearsona a mnoho ďalších. V 60. rokoch viedol trio a hrával v menších zoskupeniach s Donald Byrdom, Roland Hannaom, Elvin Jonesom, a Attila Zollerom. Pôsobil aj v štúdiovej kapele, ktorá nahrávala pre televíznu show Dick Cavetta. Neskôr strávil nejaký čas v Európe ako sólista v rôznych orchestroch. V roku 1968 hral v kvartete s Toshiko Akiyoshi, s ktorou sa neskôr oženil a presťahovali sa do Los Angeles, kde spolu založili big band.
Práve tomuto zoskupeniu s názvom Toshiko Akiyoshi Jazz Orchestra sa podarilo získať ocenenie. Počas tohto obdobia Tabackin hrá aj so svojím triom v spolupráci s Billy Higginsom, John Heardom, či Charlie Hadenom. Spolu s Toshiko Akiyoshi Jazz Orchestra a jeho triom často koncertuje v Japonsku. V 80. rokoch získava pozornosť najmä prostredníctvo flauty a získava množstvo pozitívnej kritiky od magazínu DownBeat a vyhráva viaceré ankety. V roku 1982 sa s manželkou sťahuje do New Yorku a opätovne sa vráti na Manhattanskú jazzovú scénu. Získava si vedúce postavenie na live vystúpeniach, ale aj pri nahrávacích sessions. V roku 1990 vydáva album Desert Lady v spolupráci s Hank Jonesom, Dave Hollandom a Victor Lewisom. Nasledovaný ďalšími úspešnými albumami I'll Be Seeing You a What a Little Moonlight Can Do. V roku 1996 vydal svoj prvý album, na ktorom bol primárne len ako sólista na tenor saxofóne s názvom Tenority. Lew Tabackin bol súčasťou aj niekoľkých hviezdnych zoskupení ako Newport All-Star Band, the New York Jazz Giants, a the Carnegie Hall Jazz Band. V súčasnosti aktívne pokračuje ako sólista a koncertuje po kluboch a festivaloch so svojim vlastným zoskupením.
