Jeff ''Tain'' Watts (1960) patrí k najžiadanejším bubeníkom mainstreamového sveta a jeho flexibilitu dlhoročne využívali McCoy Tyner, Kenny Garrett, Michael Brecker či bratia Marsalisovci – Wynton i Branford (po ich boku získal päť zo svojich siedmych ocenení Grammy). Popritom sa Watts venuje autorským projektom – od roku 1999 vydal sedem albumov a ďalšie dva (zatiaľ s pracovným názvom Blues & Ballads) vychádzajú v týchto dňoch. Na Slovensku sa predstavil v polovici februára ako hosť medzinárodného kvarteta Rostislavau Fraša v rámci cyklu Jazz v divadle Aréna.

 

* Vaše meno sa už od začiatku 80. rokov pravidelne objavuje na rozmanitých nahrávkach, v súčasnosti účinkujete vo formáciách Raviho Coltrana, Charnetta Moffeta či McCoya Tynera. Nie je vám ľúto, že nemáte čas na vlastné projekty?

 

JEFF ''TAIN'' WATTS: „Hrať s tými najlepšími je samozrejme vynikajúce, pre mňa je však podstatnejšie, že mnohí z týchto ľudí sa stali súčasťou mojej rodiny a v tomto duchu funguje aj naša komunikácia či spolupráca. Máte však pravdu, v poslednom období som sa vlastným projektom venoval menej, pretože som trávil čas so svojimi deťmi. Teraz sa však do toho idem pustiť naplno a ešte tento rok vydám dvojicu autorských albumov, zatiaľ s pracovným názvom Blues & Ballads. V Pennsylvánii, odkiaľ pochádzam, som objavil starý kostol z roku 1875 – ten už neslúži na pôvodné účely a prerobil som ho na štúdio. Asi nemusím vravieť, že je tam úžasný zvuk, ktorý ma v mnohom inšpiroval. Aj preto som sa rozbehol a spontánne vyprodukoval dvojicu albumov. Ten prvý sa dostane na svetlo snáď už v apríli, hoci zatiaľ len ako digital release, fyzicky výjdu obe CD spolu na konci leta.“

 

* Pred niekoľkými mesiacmi som sa bavil s Kendrickom Scottom o približovaní sa spirituálneho sveta k jazzovému a podobnú afinitu badám aj vo vašej hudbe. Mám pravdu?

 

JTW: „Nazdávam sa, že duchovno musí byť v hudbe neustále prítomné, a to nemám na mysli len jazz, ale hudbu a umenie ako také. Nemusia to byť priamo religiózne konotácie či konkrétne zmienky, ale skôr neustále presakovanie hudby týmito inšpiráciami a východiskami. Pokiaľ píšete hudbu a predkladáte ju poslucháčovi, nedokážete vopred odhadnúť, nakoľko sa ho môže dotknúť a „prestúpiť“ ho. Duchovný náboj, ktorý má hudba vo svojej podstate, však nemôže nikto poprieť.“

 

* Pýtam sa aj pod vplyvom Destruction & Rebirth Suite z vášho albumu Citizen Tain – keď som suitu prvýkrát počul, napadlo mi, že za ňou musí stáť čosi osobité, čo pretvorilo váš život ...

 

JTW: „Máte pravdu, táto skladba reflektuje udalosti počas zemetrasenia Northridge v januári 1994 neďaleko Los Angeles. Vtedy mi prebiehalo mysľou, či vôbec prežijem a či ešte niekedy uvidím svoju rodinu. Podobná vec s vami väčšinou zatrasie a je už potom na vás, či z toho dokážete vyťažiť. Drásavá Destruction & Rebirth Suite bola jedným z plodov týchto udalostí.“

 

* V tom čase ste mali angažmán v televíznej The Tonight Show moderátora Jay Lena, kde pod vedením umeleckého šéfa Kevina Eubanksa pôsobilo viacero pozoruhodných osobností. Čo vám dalo toto účinkovanie?

 

JTW: „Viete, často sme s Branfordom (Marsalisom) preberali, či má zmysel v tom pokračovať a či vôbec ostať súčasťou toho šoubiznisového kolosu. Bolo tam však viacero pozitívnych dôvodov – väčšina spoluhráčov pochádzala z jazzového podhubia, veľmi dobre sme si rozumeli, boli sme otvorení novým vplyvom a snáď sa aj naivne nazdávali, že to niekam posunieme. Aby ste mi rozumeli, v The Tonight Show nie je mnoho priestoru pre umenie. Hlavnou úlohou kapely je udržiavať štúdiových divákov v nálade počas reklamných prestávok. Samozrejme, občas máte príležitosť zahrať si s pozoruhodnými ľuďmi, s ktorými by ste sa len sotva dostali na jedno pódium – za seba spomeniem aspoň Willieho Nelsona, Eltona Johna či Johnyho Mathisa. Keď mi však udalosti v živote ukázali, že toto nie je moja cesta, počúvol som a odišiel do New Yorku. Až tam som začal hrávať skutočne to, čo som cítil, s ľuďmi, ktorí to dokázali oceniť.“

 

* Roky strávené po boku Wyntona či Branforda Marsalisa musia pripadať každému jazzmanovi ako naplnenie sna. Ako si na to spomínate?

 

JTW: „Hranie s Branfordom, Wyntonom, Kennym (Kirklandom), Reginalom (Vealom) či Charnettom (Moffettom) je samozrejme naplnením sna. Stále som to vnímal, že hrám s hudobníkmi, ktorí robia naplno to, čo milujú a snažia sa to robiť čo najlepšie. Som veľmi rád, že mám ich dôveru a že ma zaviedli v rámci hudby na méty, na ktoré by som bez nich nikdy nesiahol. Viete, mnohí sa oháňajú, že mainstream je v časoch experimentálnych či elektronických možností len mauzóleom. To však môže tvrdiť len niekto, kto ho nezažil a nepochopil výrazové možnosti, ktoré mu táto hudba ponúka. Nehovoriac o variabilite a pridávaní množstva obohacujúcich ingrediencií, ktoré rozširujú jeho možnosti, napríklad world music. Swingový feeling máme mnohí zakódovaný vo svojom vnútri a osobne si nemyslím, že ma niekedy omrzí.“

 

* V rozhovoroch i na albumoch sa často odvolávate na Kennyho Kirklanda a jeho vplyv na vaše umelecké i kompozičné smerovanie. Nakoľko vás Kenny poznamenal?

 

JTW: „Nebyť Kennyho, určite by som nebol tam, kde som dnes. Nesmierne mi chýbajú jeho povzbudenia a samozrejme hráčske schopnosti, pretože bol fantastickým a všestranným hudobníkom. Až po jeho náhlom odchode sme mnohí pociťovali, aké prázdno po ňom ostalo na viacerých frontoch a nazdávam sa, že je tomu tak dodnes. Kenny bol nesmierne univerzálny, neopovrhoval žiadnou hudbou a každý z jej rozmanitých žánrov a štýlov zvládal majstrovsky. Počul som hrať country, hip-hop, funk, avantgardu i rock and roll – všade tam dokázal zapadnúť a zachovať si pritom vlastnú tvár.“

 

* Mám dojem, že práve v Stingovom koncertnom dokumente Bring on the Night Kenny spomína, že pokiaľ chcete, môžete hrať čokoľvek.

 

JTW: „Áno, presne to bolo jeho krédom. Hudba vychádza z jednotných koreňov a preto je podľa mňa hlúpe škatuľkovať a odmietať. Jazz od nepamäti splýval s populárnou hudbou, až neskôr sa z neho stalo „umenie“ kdesi na piedestáli. Jazzmani by sa mali učiť tolerantnosti. Nikdy som napríklad nepočul Ornetta Colemana opovrhovať ľuďmi, ktorí sa snažili napodobňovať Birda alebo trebárs rozprávať Wayna Shortera v ére Weather Report, že je čas odkloniť sa od Coltrana a treba držať krok s dobou. Títo ľudia hrali súčasnú muziku, ale zároveň mali vo veľkej úcte tých, ktorí im k nej vyšľapali cestu. Kenny bol presne takýmto veľkorysým a dobrosrdečným človekom. Skutočne mi veľmi chýba.“

 

* Jeho vplyv badať na výrazných témach vašich skladieb, napríklad šesťtónovom bluesovom ostináte Bluetain, Jr. z albumu Citizen Tain.

 

JTW: „Mimochodom, Citizen Tain patrí spolu s Branfordovým Requiem k posledným nahrávkam pred Kennyho náhlym odchodom. K skladbe Bluetain, Jr. sa viaže pekná historka z Village Vanguard, kde sme hrali spolu s Branfordom. Keď sme asi hodinu po koncerte končili s balením, došiel vysmiatý zvukár a vraví: „To Bluetain, Jr. je fakt chytľavá téma. Idem z toalety a v jednej kabínke si ju ktosi zúfalo celý čas vyspevuje.“ (Smiech)